Scéna zo 17. kapitoly, ktorá sa nedostala do vydanej verzie knihy
Skalná stena, z ktorej nastal zosuv kameňov na Davida, spomínaný v tejto scéne. Tento záber som skutočne urobila v USA a dokonca blízko miesta, ktoré je mojím kandidátom na pozíciu Middletownu.
„Molly.“
Pohla viečkami, iba natoľko, že cez ne preniklo trochu svetla, kým ich zase nezavrela.
„Molly.“
Pocítila dotyk pri uchu, ale nevedela, či sa jej len nezdal. O skutočnosti hlasu však nepochybovala. Pootvorila oči a teraz sa už snažila udržať ich otvorené dlhšie. Rozmazané šero po niekoľkých žmurknutiach ustupovalo skutočnému obrazu.
„Molly.“
Pousmiala sa. Tým obrazom bola Davidova tvár. Hlavu mal položenú na sedadle a podloženú rukou. Takto ho videla, keď zaspávala, a v prvom okamihu sa jej zdalo, že odvtedy sa ani nepohol… ale musel sa pohnúť, pretože je oblečený. No potom si znova ľahol tak, aby mali tváre vedľa seba, a teraz opakuje jej meno – ticho, pokojne, bez akejkoľvek nástojčivosti.
„Tak príjemne ma ešte nikto nezobudil,“ priznala. Všimla si, že ľavou rukou ju hladí po vlasoch. To bol ten dotyk, ktorý cítila.
„Skutočne?“ usmial sa.
„Áno,“ prisvedčila. „Doteraz mnou ľudia väčšinou triasli.“
Zdvihla hlavu a vtedy to začula. Tlmený zvuk prichádzajúci z veľkej diaľky, ale napriek tomu hrozivý.
Zmeravela. „Počul si to?“
Neodpovedal, ale ani nemusel: jeho trochu neprítomný úsmev vystriedal výraz neistoty. Keď sa pohla, sako, ktoré ju prikrývalo, z nej skĺzlo. Zaujatý pohľadom na jej nahé telo v rannom svetle ten slabý zvuk nezaregistroval. Pri Molliných slovách sa mu však vybavilo, že aj on niečo začul krátko predtým, než sa vrátil do auta.
„Ako to znelo?“ opýtal sa.
„Neviem. Ako…“ Sadla si. Nebola si istá – na to bol zvuk príliš slabý. „Ako pád kameňov.“
Prikývol. Aj jemu hluk, ktorý počul vonku, pripomínal pád kameňov a nemohol vedieť, že tento sa od neho dosť odlišoval. Avšak takto všetko do seba zapadalo. „Ďalší zosuv,“ povedal. „Pred chvíľou som tiež počul zosuv. Zdá sa, že zosuvy sú tu bežné.“
„Je to naozaj nebezpečná cesta,“ prisvedčila Molly. Zvyšok dostal nedopovedaný, ale keď sa na seba pozreli, vedeli to. Ak sú zosuvy skutočne časté, potom nočný pád kameňov priamo na Davida mohol byť len náhoda. David sa vo dne na udalosti tej noci začal dívať doslova v inom svetle. Úvahy, ktoré viedol pred autom, mu náhle pripadali bláznivé. Možnosť, že sa to stalo len kvôli nemu… že sa všetky tie nehody stávajú len kvôli nemu… také presvedčenie je naozaj veľmi, veľmi bláznivé.
David preliezol na sedadlo šoféra. „Neboj sa, o chvíľu budeme doma.“
O chvíľu si vedľa neho sadla oblečená Molly. Sedan sa pohol. Vzďaľoval sa od odpočívadla. A taktiež od ťažko zraneného Browlinga.
Napísať odpoveď