Pôvodný doslov, ktorý som napísala pre prvopis románu, a ktorý sa do vydanej verzie nedostal. Pozor, vyzrádza dej! 

Slovo na záver

Na začiatku bola veta. Iste. Vždy je to veta. Neexistuje kniha, ktorá by začínala bez vety. Ale táto veta nebola prvou vetou samotného románu. Bola to inšpiračná veta. Veta, čo odštartovala zložitú spleť myšlienok, ktorých následkom je táto kniha. Jej znenie si už žiaľ nepamätám, ale pamätám si, kto ju vyslovil. Prečo potom moje poďakovanie na začiatku knihy nepatrí autorke vety? Uznávam, je v tom kus krivdy. Lenže veta ma dostala len do polovice cesty. Za polovicu ma dostali tí, ktorým ďakujem. A dostali ma tam v čase, keď som sa už vzdávala všetkých nádejí, že sa niekedy pohnem ďalej, že táto kniha bude raz dokončená a uzrie svetlo sveta.

Vysvetlím to. Viete, každý môj príbeh má svoj príbeh, a tento mi pripadá v mnohom zaujímavý, preto vám ho chcem priblížiť. Pod vplyvom jednej vety, ktorú vyslovila moja mama, sa mi zrazu v mysli začala budovať celá teória cestovania v čase na nový spôsob. Presun v čase je v skutočnosti len priestorový posun. Vedela som, že z tejto myšlienky musí byť sci-fi román. A bol. Pôvodne však oveľa jednoduchší. Hlavné myšlienky príbehu Nula kelvinov som musela najprv prekonať v ľahšie stráviteľnej podobe. Bola to príprava. Tento dnes už zaniknutý príbeh označujem v duchu ako Nula kelvinov alternatíva A. Za pozornosť stojí, že medzi hlavné myšlienky Nula kelvinov zaraďujem nielen nový spôsob cestovania v čase a jeho následky, ale aj záverečný rozchod Davida a Molly. Áno, už alternatíva A obsahovala postavy Davida a Molly, hoci sa vtedy inak volali a iné boli aj ich úlohy v deji („David“ alternatívy A nebol ten, kto sa pokúšal cestovať v čase, ale ten, kto situáciu iného cestovateľa v čase zachraňoval – čiže niekto ako Browling, Haise, Conrad alebo Kingsley).

To bolo, myslím, začiatkom jesene 2003. Potom som odsúdila alternatívu A ako úplnú hlúposť, ktorá nestojí za to, aby niekedy uvidela papier. Okrem iného aj preto, lebo mi pripadala presladená. Alternatíva A možno za zvečnenie nestála… no neuplynulo veľa času a už ma postretol príbeh Nula kelvinov, alternatíva B, v ktorom sa nachádzali všetky hlavné myšlienky z alternatívy A. Len boli ešte viac zamotané a začalo sa v ňom objavovať spomalené starnutie.

V krátkom období som spoznala veľkú časť prvej polovice knihy. Moja znalosť deja skončila tesne za scénou, v ktorej Molly vybehne zo skladu a stretne sa s Evou. Zahŕňala teda celé základné vysvetlenie. Vedela som, kto je David Settle, aký pokus vykonal, ako to dopadlo, prečo starne pomalšie. Čo som ale nepoznala, bol dôvod, prečo jeho pokus o cestovanie v čase zlyhal. A tiež sa mi zdalo čudné to veľké množstvo nehôd, no nezamýšľala som sa nad ním. Myslela som, že slúžia hlavne na to, aby predstavili čitateľom úlohu Haisea, Browlinga, Conrada a Kingsleyho, a aby spôsobili, že David sa začne nad svojimi zázračnými zachráneniami v živote zamýšľať, čím naštartuje spleť udalostí, ktoré vyústia k jeho príchodu do skladu. Ich nadpriemerne vysoký počet som pripisovala len bežnému neprirodzenému nakumulovaniu náhod, ktoré je charakteristické skoro pre každé knižné či filmové dobrodružstvo. Nikdy by mi nenapadlo, že dokonca aj toto bude mať vysvetlenie. Jednoducho vtedy ako šestnásťročnej mi nič, ani dej, ani vysvetlenia, ďalej ako za scénu po prenose do roku 2003 nesiahali. Vlastne to pôvodne ani vôbec nebol prenos do roku 2003. Vzhľadom na to, že som dej tvorila v roku 2003 a to bola pre mňa vtedy súčasnosť, automaticky som predpokladala, že po prenose o dva roky späť postavy vystúpia v roku 2001. Dátumy som však musela dodatočne zmeniť, aby súhlasili – aspoň ako-tak – s dátumami vydania skladieb a hudobných albumov spomínaných v deji. Mne známe časti deja v roku 2003 totiž neobsahovali ani zmienku o nijakej zo spomínaných piesní a taktiež som vôbec netušila, že David hral na gitaru (logicky som preto ani nevedela, za akých okolností sa zoznámili David a Molly). Pokiaľ sa vám zdá, že album X&Y je napriek tomu spomínaný o niečo skôr, než bol skutočne vydaný, zdá sa vám dobre. Ja však môžem argumentovať tým, že časopriestor bol narušený a na základe princípu motýlikového efektu  mohol byť ten album vydaný aj skôr. Moja kniha je predsa o niečom, čo sa nikdy nestalo a čo sa ani nepokúša o sebe tvrdiť, že sa stalo.

Pôvodný návrh obálky pre Nula kelvinov, ktorý sa do vydanej verzie tiež nedostal

Takže v roku 2003 som mala o tejto knihe zhruba polovicu všetkých informácií, ktoré ju tvoria dnes. Moja znalosť deja síce siahala mierne za polovicu, ale nebola spojitá. Obsahovala biele miesta. A jediné, čo som z deja za scénou bezprostredne po prenose do minulosti vedela, bolo to, ako to skončí. Avšak len hmlisto. Až tak hmlisto, že mi koniec dokonca pripadal pomerne šťastný – nuž oproti tomu, že v ňom nikto nezomrie strašnou smrťou ako v iných mojich románoch, to na prvý pohľad s týmito postavami dopadlo veľmi dobre.

Z mojej neznalosti celého deja vyplývalo aj niekoľko mylných predpokladov o ňom. A jedným z nich bol aj predpoklad, že mi určite čoskoro napadne aj zvyšok knihy. Pretože nenapadol. Proste sa nič nedialo. Molliným stretnutím s bývalou kamarátkou sa tvorba pozastavila. Nešlo sa dostať sa túto hranicu poslednej scény. Bola som z toho smutná, pretože  príbeh ma veľmi zaujal a dychtila som dozvedieť sa, ako to bude ďalej. Zaujal ma aj napriek tomu, že jeho prvá tretina mi už vtedy pripadala dosť nudná (s výnimkou úplného začiatku – tá scéna s Kyleovou bandou a kamiónom, až do chvíle, kým Conrad nezačal na Davida vrieskať, sa mi páčila). Zato odkedy sa David prvýkrát stretol s danou štvoricou, som sa naopak nevedela od knihy odtrhnúť – no žiaľ musela som sa, lebo, ako som už viackrát spomínala, ďalej ako za Molline stretnutie s bývalou kamarátkou to nešlo. A samozrejme, s takými rozsiahlymi medzerami v deji nepripadalo niečo ako napísanie tejto knihy vôbec do úvahy. Nezostávalo mi nič iné než čakať, kedy príde zvyšok. Čakala som mesiace, ktoré sa napokon natiahli na roky. Nič. Príbeh spal tak hlboko, až by sa dalo povedať, že je v kóme.

Prešli štyri roky, mnohonásobne dlhší čas, než bolo u mňa dovtedy najdlhšie prerušenie tvorby príbehu. Nečudujte sa, že som už prestala dúfať. Ale potom zrazu príbeh ožil! Pokračovanie prišlo na sklonku jesene 2007. Medzery sa vypĺňali, prichádzali nové vysvetlenia a všetko začínalo do seba zapadať. Dozvedela som sa, prečo Davidov prvý pokus o prenose časom zlyhal, odhalila som tajomstvo nehôd, paranormálnych javov a jaziev v časopriestore. Bola som nesmierne potešená a, zahanbene priznávam, aj dojatá, keď som si v duchu prečítala poslednú, 30. kapitolu. Rovnako zahanbene priznávam, že pôvodne v tomto románe nemalo byť ani zďaleka toľko vedy. Keď som mala šestnásť a prvýkrát som sa s týmto príbehom zoznámila, predstavovala som si to totiž značne jednoducho. Vytvorenie teploty nula kelvinov podľa mojich vtedajších predstáv nemal byť s dostatočne pokročilou technológiou problém. Alebo, na spomalenie ľudského vývoja bude určite stačiť nejaký jeden zázračný enzým s prívetivým, ľahko zapamätateľným názvom. Až neskôr som sa dozvedela, že navodeniu teploty nula kelvinov stojí v ceste tretia termodynamická veta, ktorú bolo najprv treba „vyvrátiť“. A takisto som zistila, že len s jedným zázračným enzýmom, čo aj fiktívnym, to nepôjde. Nepotešilo ma, ani keď som na strednej škole počula o crossing-overoch, ďalšej prekážke v spočiatku zdanlivo jednoduchom vytvorení Davida Settlea juniora z chromozómov rodičov. Moja prvá myšlienka vždy, keď som sa dozvedela nový podobný znepokojujúci poznatok z príslušných odborov, bola: a čo to narobí s románom Nula kelvinov? Každá komplikácia totiž pre mňa znamenala vymýšľanie čoraz väčšieho množstva zložitejších vysvetlení, pričom som dobre vedela, že čitatelia väčšinou tieto odborné kecy neobľubujú. Ale čo už narobím. No keď to už muselo byť, bola by som veľmi veľmi rada, keby niekoho toto len ľahké obtretie o vedu zaujalo natoľko, že by sám začal zo zvedavosti pátrať, ako je to naozaj. A je jedno, či ide o fyziku alebo o molekulovú biológiu.

Po jari 2008 prišlo ďalšie prerušenie tvorby – teraz už „len“ na jeden a pol roka. Množstvo textu, ktoré som potom domyslela v roku 2009, tesne pred začatím písania, bolo mizivé. Ale až vtedy, hoci sa to zdá komické, som sa konečne dozvedela mená tých štyroch cestovateľov v čase z budúcnosti a, zásluhou semestra molekulárnej biológie, aj enzýmu, ktorý by dokázal spomaliť Davidov rast. Presnejšie enzýmov, pretože som si napokon musela priznať, že potrebujeme prinajmenšom dva hlavné enzýmy a mnoho podporných.

Ale veľmi sa na konečnej podobe celého príbehu pričinili tiež úvahy, ktoré som viedla cestou do školy. Áno, dobre čítate, do školy. Neviem, či len mne cesta do školy pripadá natoľko nudná, že som nútená uvažovať aj nad takými šialenými teóriami, že ich právom možno nazývať „superkonšpiračné“. Sú to teórie o tom, že ja, ako tu kráčam po chodníku a premýšľam, som pred malou chvíľou predsa ešte vôbec nemusela existovať. Možno som vznikla len pred minútou a všetky moje spomienky na dávnejšie udalosti sú vyvolané jedine tým, že môj mozog už vznikol s tými spomienkami. Môže mi niekto podať nevyvrátiteľný dôkaz, že pred minútou, hodinou, pár dňami som skutočne existovala? Môže niekto dokázať, že vtedy tu existoval aj celý svet naokolo? Iste, mne sa zdá, že som všetko tak presvedčivo prežívala, dokonca že som nad niečím rovnakým uvažovala už včera… a predvčerom… ale jediný okamih, o ktorom naozaj viem, že je skutočný, je tento okamih. Len tento jediný bod prítomnosti, nič viac a nič menej. To, že si dobre pamätám veci spred pár dní, vôbec nevylučuje možnosť, že tie spomienky nevznikli skutočným prežitím daných dní, a ja skutočne existujem len nejakých pár minút alebo dokonca len sekúnd.

Viete, niekedy si myslím, že keď niekto chodí dlhé roky do školy sám rovnakou cestou, buď skončí ako spisovateľ sci-fi, alebo v blázinci.

Jedno s druhým sa navzájom nevylučuje.

Jana Plauchová, 13. október 2009 – 3. február 2010

Mohlo by vás zaujímať

• Doplňujúce informácie ohľadom cestovania v čase na spôsob Nula kelvinov
• Ďalšie otázky, ktoré čitatelia ohľadom deja románu často kladú
• Vybrané pojmy z genetiky
• História vzniku pokračovania Nula kelvinov
• V čom je iné druhé vydanie Nula kelvinov?
• Vývoj mojich tvorivých období
• Nie je prvotina ako prvotina
• Ôsmy raz a stále po prvýkrát
• Zaujímavosti o Nula kelvinoch