Zdroj: Pixabay
Tento článok popisuje vznik mojich doteraz vydaných (máj 2024) a starších nevydaných románov. Proces sa však postupne mení a vyvíja, takže na dva najnovšie rukopisy Tristodesať kelvinov a Apokalypsa ho už nemožno v plnej miere aplikovať.
Na začiatku procesu genézy románu je u mňa niečo, čo ma podnieti k premýšľaniu o určitej téme. Volám to nakopnutie. A keďže román je rozsiahle dielo, nakopnutí býva nezávisle na sebe viac. Môže to byť zaujímavý fakt, o ktorom som čítala, môže to byť iné beletristické dielo (väčšinou to však býva dielo, ktoré sa mi nepáčilo svojimi myšlienkami alebo spôsobom ich prezentácie, a ja chcem vytvoriť jeho opak), môže to byť scéna z filmu, aktuálny problém, rozhovor s niekým… možností je veľa.
Nakopnutie pokračuje nápadom. Nazývam to síce nápadom, ale väčšinou to nie je konkrétne sformulovaná myšlienka. Skôr začnem o nejakej téme uvažovať, začne ma emočne priťahovať. Niektoré nápady prídu aj bez nakopnutí.
Veľmi krátko po nápade vpadne na scénu scéna. Niekedy, hlavne v začiatkoch mojej tvorby, sa dokonca stávalo, že scéna nápadu predchádzala. Pod scénou si treba predstaviť striktne ohraničený kúsok knihy, ktorý jasne vidím v hlave a ktorý vyzerá veľmi zaujímavo. Čosi ako upútavka zo zadných obálok kníh. Takisto ako čitateľ v kníhkupectve, ani ja spočiatku netuším, čo sa odohráva pred scénou a čo sa odohráva za ňou, a aj súvislosti diania v scéne si skôr domýšľam. Scéna má rovnakú funkciu ako úryvok na obálkach kníh – rozhodnúť sa, či knihu beriem alebo nie.
Ak knihu beriem, niekedy – žiaľ, nie vždy – postupne prichádzajú ďalšie scény. Sú to náhodne vybrané ďalšie úseky z knihy. Na základe čoraz rozsiahlejšieho textu zo scén, ktoré si postupne ukladám do pamäte, začínam chápať súvislosti. Keď sa tvorba dobre rozbehne, niektoré súvislosti vycítim aj bez scén. Až v tejto fáze sa nápady iniciované jednotlivými nakopnutiami spájajú do jedného vzájomne prepleteného diela.
V tejto fáze spravidla pristupujem k štúdiu. Snažím sa získavať čo najviac poznatkov o danej téme, jednak preto, že to napomáha príchodu ďalších scén, jednak preto, že ich budem pri budúcom zápise potrebovať.
Obdobia príchodu scén sa striedajú s obdobiami útlmu, alebo inak povedané, tvorivej krízy. Sú to obdobia, kedy sa tvorbou románu vôbec nezaoberám. Môžu trvať aj mesiace až roky. Rekordná dĺžka trvania prestávky v tvorbe príbehu, ktorý prešiel celým procesom až do vydania, bola štyri roky a dva mesiace. Rekordná dĺžka prekonanej tvorivej krízy pre nevydaný román bola približne štrnásť rokov. Tvorivú krízu neberiem tragicky, v mojej tvorbe je to bežná a prirodzená vec, ktorou si prešla väčšina mojich príbehov. Vhodnejší názov by bol asi tvorivá pauza. Prekonaniu krízy spravidla pomôže ďalšie nakopnutie, ktoré mi odhalí nový, dosiaľ nepoznaný aspekt deja. Počas kríz pre konkrétne diela sa môžem venovať iným dielam.
Niekedy vznikajú aj prípravné texty. Sú to texty, väčšinou odborného charakteru, ktoré mi pomáhajú utriediť si informácie. Občas však ide aj o beletristickú prípravu, alebo o rôzne poznámky. Beletristickou prípravou môžu byť buď rôzne úryvky a scény zo samotného románu či jeho prostredia, alebo formálne samostatné a ucelené texty, ktoré prezentujú podobnú myšlienku. Prípravné texty sú však jednoduchšie a kratšie než cieľové dielo, čiže predstavujú akýsi nácvik.
Keď mám scén toľko, že tvoria významnú časť románu, je pripravený na písanie. V minulosti (pri románoch Druhá planéta a Čierna diera) som čakala so zápisom, kým neboli skompletizované na viac ako 90 %. Dnes mi už stačí dosiahnuť aspoň 70 % celkového obsahu románu. Lenže ani dosiahnutie tejto hodnoty nevedie hneď k písaniu. Ďalšou fázou je totiž inkubačná doba. Je to obdobie medzi skončením tvorby románu a začiatkom jeho písania. Význam inkubačnej doby je dvojaký: Jednak dať si čas na zamyslenie sa nad románom a zhodnotiť, či stojí za zápis, druhá vyčkať si na vhodné podmienky zápisu (obdobie, kedy budem mať málo práce a iných rušivých faktorov). Najdlhšie zatiaľ trvala inkubačná doba šesť rokov.
Po skončení inkubačnej doby nasleduje zápis. Je to moja najneobľúbenejšia časť a preto sa ju snažím odbaviť čo najrýchlejšie aj za cenu, že sa prirýchle písanie odrazí na kvalite textu. To však vynahradia neskoršie úpravy. Najkratšie som súvisle román písala mesiac, najdlhšie štrnásť mesiacov. Dva najdlhšie zápisy v trvaní dvanásť a štrnásť mesiacov však boli také dlhé hlavne kvôli okolnostiam neprajúcim písaniu (v prvom prípade maturita, v druhom štátnice), bez ktorých by to trvalo oveľa kratšie. Výnimku tvorí román Tristodesať kelvinov, ktorý som písala 5,5 roka, avšak celý spôsob jeho tvorby sa od doteraz uvedených veľmi líšil. Pre porovnanie, prvopis rovnako dlhého románového rukopisu Nula kelvinov (dejom predchádzajúci Tristodesať kelvinom), ktorý vznikal v relatívne pokojných podmienkach rušených jedine skúškovým obdobím, som mala hotový za necelé štyri mesiace. Počas zápisu domyslím chýbajúce detaily príbehu.
Po skončení zápisu nasleduje zrýchlené dopĺňanie a odstraňovanie najočividnejších neduhov, ktoré je nasledované odstátím. Počas odstátia sa snažím text nevidieť, aby lepšie vynikli chyby. Aby som zbytočne nezaťažovala seba a čitateľov preklepmi, text prvýkrát preženiem cez automatickú kontrolu pravopisu.
Skôr či neskôr po prvotných úpravách a kontrole poskytnem text v tlačenej alebo elektronickej forme prvým testovacím čitateľom. Počas toho, ako knihu čítajú, rukopis na základe vlastného cítenia aj ich postrehov naďalej vylepšujem a dopisujem. Častokrát mi až teraz napadne lepšie riešenie niektorých problémov či lepšie opísanie niektorých scén. Ak je zmien, ktoré v texte urobím, veľa, nazvem túto fázu prerábkou.
Nasleduje oslovenie vydavateľstiev s rukopisom. V prípade, že je neúspešné, dám si na čas pokoj a vraciam sa k fáze poskytovania rukopisu rôznym ľuďom. Postupné vylepšovanie trvá veľmi dlho, niekedy dokonca dlhšie než všetky predošlé fázy dohromady. Počas neho sa celý cyklus post-písacích úprav počnúc odstátím môže zopakovať niekoľkokrát. Ďalšie odstátia bývajú dlhšie, v najmenej jeden rok. Po nich nasledujú niekoľkomesačné fázy nového kola úprav a vylepšovania. Rekord v trvaní fázy úprav po napísaní je zatiaľ (máj 2024) devätnásť rokov. Počas státia jedného románu spravidla využívam čas na prácu na iných textoch.
V prípade, že bol rukopis prijatý vydavateľstvom, ono urobí korektúru jeho textu, ktorú ja potom opakovane kontrolujem. Ešte aj v tejto fáze sa objaví plno pravopisných chýb a preklepov, a tiež neduhov a nelogickostí samotného deja. Preto sa snažím aj po korektúrach vydavateľstvom dať rukopis ešte na kontrolu čo najväčšiemu počtu čitateľov. Ja sama od zápisu čítam celý román odhadom 15-krát.
Po viac než roku od zaslania rukopisu vydavateľstvu, ktoré ho prijalo, je kniha napokon vydaná.
Celý tento proces až do konca zatiaľ úspešne absolvovalo päť románov: Nula kelvinov, Večnosť omylov, Úvod do teórie chaosu, Druhá planéta a Tristodesať kelvinov. V prípade prvého z nich bola dĺžka trvania celého vyššie opísaného procesu deväť rokov, v prípade druhého jedenásť rokov, v prípade tretieho desať rokov, v prípade štvrtého osemnásť rokov, v prípade piateho štrnásť rokov. Pre zvyšné tri nevydané rukopisy tento proces určite nepotrvá kratšie ako dvadsaťdva rokov (Čierna diera), dvadsaťjeden rokov (Príbeh Padajúcich Hviezd) a dvadsať rokov (Apokalypsa).
Autor Ivana Nováková Pi aug 14th 2020 at 1:05 pm
V jedné věci je tento článek naprosto geniální (v těch ostatních „jenom“ skvělý) – výpočet, jak dlouho trvala celková tvorba románu od prvního impulzu až po vydání. Stvořit knihu je totiž velmi, velmi zdlouhavý proces. V té souvislosti mě napadá, jak se H. Pawlowské podařilo sepsat a vydat knihu „Zážitky z karantény“, kterou jsme měli před, hm, dvěma měsíci?
Některé body mám ve své tvorbě stejné – uležení díla, nekončící opravy, mnohonásobné přečtení. A taky ten úplný začátek – nakopnutí a úvodní scéna. Uprostřed procesu se můj způsob hodně liší. Nepracovávám si důkladné podklady a jednotlivé scény. Prostě sednu a začnu datlovat. V této fázi nemám mnohdy rozmyšlené ani to, jak příběh vlastně skončí. Postavy kvůli tomu často udělají kotrmelec ve vývoji, který musím následně vyhladit a upravit.
Taky jsem už zkusila nastudovat hromady odborného materiálu a předpřipravit si části textu. V obou případech následovala smrt inspirace a díla, jichž se to týká, pravděpodobně nikdy nespatří světlo světa. Zkrátka každý jsme jiný.
Autor Adhara Pi aug 14th 2020 at 4:48 pm
Ďakujem. Viem, že každý to máme inak, rovnaký spôsob tvorby ako môj som doteraz nenašla. Ale ani ja nechápem, ako niekto, nech už tvorí akokoľvek, dokáže knihu napísať a vydať (čo je veličina, ktorá väčšinou od neho nezávisí) v rekordne krátkom čase pár mesiacov či dokonca týždňov. A ešte väčší je môj úžas, keď tá kniha nie je zlátaninou, ako by sa dalo od chvatnej práce čakať. Jedna z takýchto expresne vydaných kníh mi dokonca zmenila život a nakopla ma k napísaniu troch (zatiaľ iba troch) vlastných kníh. Písanie je záhada…
Ozaj, a vďaka za pripomenutie tohto článku, potreboval už trochu aktualizovať.
Autor Mroks So aug 15th 2020 at 9:01 am
… a ktorá že to „expresne napísaná“ kniha tak zmenila Tvoj život ? :-D
Autor Adhara So aug 15th 2020 at 2:20 pm
Den, kdy se nevrátila Columbia od Tomáša Přibyla.