Image by mohamed Hassan from Pixabay

Všetko tu vraj už bolo. Kto toto hovorí? Iba ten, kto nemá vlastné nápady. No dobre, napísala som to trochu tvrdo. Ale v skutočnosti existujú v otázke, či je možné byť v literatúre originálny, dva protistojné názory. S pravdou (opäť) kdesi uprostred.

Otázka, či je možná napísať niečo originálne, je už v princípe nezodpovedateľná. Lebo nemáme zadefinované, čo je to originálne. Presnejšie povedané, aká miera odlišnosti od už existujúceho sa dá považovať za originálnu. Dám príklad: Ak poviete, že ste napísali román o tom, ako má človek problém, tak ľutujem, nie ste originálni. Ak ale poviete, že ste napísali román o tom, ako jadrový fyzik, Brit Sebastian Blake, rozvádzajúci sa s manželkou Karen, so záľubou v zbieraní známok, uviazne 2,1 kilometra pod zemou v zavalenej utajenej uránovej bani v blízkosti malého sibírskeho mestečka Vostočnij, tak s veľkou pravdepodobnosťou originálni ste. Lebo už boli napísané knihy o tom, ako má niekto problém. Aj knihy o mužoch menom Sebastian. Aj knihy o rozvádzajúcich sa mužoch. Aj knihy o ľuďoch zavalených v bani, atď… Ale skombinovať množstvo už známych prvkov do nového diela postačuje na to, aby nebolo označené ako plagiát. Ak teda nemáte tú veľkú smolu, že práve tieto isté prvky pred vami už zhodou okolností skombinoval niekto iný.

Ak rozšírime záber na diela, v ktorých má niečo s niečím problém, originalita nejestvuje. Každý príbeh je o tom, ako je niečo v živote – alebo aspoň v existencii, ak je hrdinom stroj – v neporiadku. Ak zúžime záber extrémne, originálnym je každé dielo, aj tie najväčšie odvodeniny. Žiadne ale predsa nekopíruje druhé odslova doslova, pravda. A predsa sa pri tom prílišnom zúžení záberu už podobnosť netoleruje. Alebo by sa aspoň tolerovať nemala.

No dobre, ale čo napísať príbeh o bytosti, ktorá má problém… s niečím úplne iným než vo všetkých knižkách, čo ste kedy prečítali? Alebo nejaký známejší problém dôjde k doteraz nikde nevidenému riešeniu? Na literárnych serveroch sa sústavne objavujú autori, ktorí tvrdia, že toto dokázali. Že ich práca je absolútne originálna, nemá obdobu v ničom, čo existuje. A preto ju neraz ani nechcú dať nikomu prečítať. V extrémnom prípade ani vydavateľovi, v utkvenej obave, že im ich geniálny nápad ukradne! Lenže je taká originalita vôbec možná?

Ja myslím, že áno.

Mal by sa ale takýto autor – ak ju skutočne stvoril a nielen si to o sebe myslí – obávať krádeže svojej novej myšlienky?

Ja myslím, že nie.

Skutočne existuje veľa tém, ktoré ešte neboli spracované. Veľa okruhov života, ktoré literatúra úplne obchádza. Veľa skutočností, ktoré sa nestali doposiaľ inšpiráciou žiadnej publikácie. A veľa kombinácií prvkov takým spôsobom, že ani vzdialene nepripomínajú nič už napísané.

Povedzme teda všetci hurá? Nie! Pretože ako som načrtla už v úvahe o ľahkej téme, ak niečo ešte nebolo spracované, značí to, že to v sebe ukrýva poriadny problém. Svet je predsa len priveľký na to, aby to, čo zišlo na um vám, nezišlo už pred tým na um niekomu inému. Aby to už niekto pred vami neskúsil. A prečo ste sa o tom nedopočuli? Lebo mu to proste nefungovalo. Hoci bol ten nápad nový, bol taký neúčinný, že sa ho nepodarilo vydať. Alebo je prinajlepšom vydaný v jazyku, v ktorom vy nečítate, a pre neúspech na domácom trhu sa neprekladal ďalej. Ba môže sa stať aj to, že je vydaný v jazyku, v ktorom čítate, len ste sa s tou knižkou (zatiaľ) minuli. Ale ak ju poznajú aspoň stovky ľudí, už váš nápad originálnym nazvať nemožno.

A prečo by ten nápad mohol zlyhať? Napríklad preto, že je to hlúposť, čo vy (ešte) nevidíte. Alebo je, naopak, príliš ťažký na pochopenie bežným ľudom (ale toto je naozaj veľmi málo pravdepodobné, hoci mnohí neúspešní autori svoj neúspech zvaľujú práve na tento dôvod). Alebo z nejakých dôvodov (sama neviem akých) vyvoláva emócie len u extrémne úzkeho okruhu ľudí a u ostatných nevyvolá nič. Pre vás zostáva už len jediná iskierka nádeje na originalitu: že tento nápad dosiaľ neprerazil najmä preto, lebo ho spracovali samí nešikovní autori, a až vy ste ten pravý povolaný. Na to sa ale radšej tiež nespoliehajte. Značí to totiž toľko, že ten nápad je ťažký na spracovanie. Bez dobrého podania úplne stráca silu. Takže vám nestačí len myšlienka, ale budete potrebovať aj hromadu remesla. O to ťažšie s takýmto nápadom uspeje debutant.

Ochechule nechápu, prečo nikto nenapísal bestseller o ich pandémii. Originalita sa predsa cení! Kredit: D.R. and T.L. Schrichte

Chcete príklad? Zoberme si námet smrtiaceho vírusu. O smrtiacom víruse, ktorý napáda ľudí a zabíja významné percento nakazených, tu už boli kvantá kníh. Ale asi ešte nebol žiadny román o víruse, ktorý napáda a zabíja významné percento… ochechúľ, inak povedané morských kráv. No asi ani netreba vysvetľovať, prečo som vám tento svoj nesmierne originálny nápad prezradila. Prečo si ho nestrážim ako oko v hlave a neplánujem naň žiadny dychberúci bestseller.

Predsa je len čosi pravdy na hesle, že všetko tu už bolo. To, že všetko ľahko spracovateľné tu už bolo. Zostali síce ešte hromady nespracovaného, no pri tých sa bude treba naozaj inak obracať, ak s nimi chcete preraziť. Úprimne povedané, ak ste začínajúci autor a myslíte si, že hneď vaše prvé dielo zapôsobí svojou extrémnou originalitou, s najväčšou pravdepodobnosťou sa mýlite. Buď máte totiž neoriginálny nápad, len o tom ešte neviete, alebo máte originálny nápad, na ktorého spracovanie treba omnoho viac skúseností, ako máte. A to len za predpokladu, že ten nápad vôbec do stráviteľnej podoby pre zvyšok ľudstva spracovateľný je.

Niektorí autori už od začiatku preto volia inú cestu. Nedúfajú v originalitu, nie je to ich méta. Sú to často autori úžasne nadchnutí nejakou knihou alebo knihami a nechcú nič viac než sa k svojmu idolu priblížiť. A ak chcú publikovať (časť z nich si totiž uvedomí, že fanfiction je iba zábava, tréning, no pre publikáciu slepá ulička), ide im len o to, aby ich nenačapali pri plagiátorstve. Neraz sa preto pýtajú, kde je tá správna miera inšpirácie iným dielom.

Táto odpoveď je ale podľa mňa jednoduchá. Tam, kde sa už nedá zistiť, z ktorej knihy váš príbeh vychádza.

Darmo teda napíšete knihu o časticovom fyzikovi Írovi Samuelovi Blytheovi rozvádzajúcemu sa s manželkou Kathy so záľubou v zbieraní pohľadníc, ktorý uviazol 2,2 kilometra pod zemou v zavalenej utajene plutóniovej bani v blízkosti malého ukrajinského mestečka Vostačnij – ak už existuje vyššie spomenutá kniha, toto sa vám pravdepodobne neprepečie. Darmo, že všetky kľúčové prvky „sú iné“ a nič „sa nevolá tak ako v origináli“. Premenovať Sebastania na Samuela, Stanislava ba ani na Fera nestačí, ak zápletka prebieha podozrivo podobným spôsobom. Váš román nesmie mať podobné dejové prvky ako iný, alebo aspoň nesmú byť rovnakého významu. Čiže ak sa vlastnosti hlavného hrdinu zdroja podobajú vlastnostiam vášho hlavného hrdinu, tak to nepôjde. Môžete však mať vedľajšiu postavu s vlastnosťami hlavného hrdinu iného románu, za predpokladu, že je váš hlavný hrdina úplne iný ako ktokoľvek z toho románu.

Alebo môžete zmeniť myšlienku, ku ktorej zápletka smeruje. Je príbeh muža uväzneného v bani tragický a ponurý? Smiete ho poňať ako komédiu, ak to už niekto nespravil. A opačne. Prevrátiť vyznenie podobne prebiehajúcich udalostí. Urobiť z bezvýznamného významné a z významného bezvýznamné.

A, samozrejme, kombinovať. Inšpirovať sa iba jediným cudzím príbehom je chyba. Čím z viacerých váš nový príbeh poskladáte, tým väčšia je šanca, že budú ten váš vnímať ako originálny.

Ale pozor. Stále ešte chýba jedna zložka. Raz ma poprosil o testovacie čítanie autor, ktorého poviedka bola výlučným kompilátom Tolkiena, Martina a Sapkowského. Možno si myslíte, že prvky troch románových ság spojené v jednej krátkej poviedke na pocit originality stačia. Nestačia. Jednak ten autor preberal prvky príliš doslova vrátane mien postáv zmenených tak v jednom písmenku a to je naozaj málo. Ale hlavne, nemal tam nič vlastné. Nemal tam prvok skutočnej originality. Zažitej originality.

Áno, to je to posledné kúzlo, čo robí knihy originálnymi. Doteraz sme si hovorili len o nápadoch vykonštruovaných v hlave, či už vašej alebo v inej. No každý človek má predsa k dispozícii hromadu originálností, ktoré mu nikto nevezme – vlastný život. Ja viem, ja viem, život má ďaleko od toho, aby sa dal celý spracovať ako román. Ale stačia drobnosti. Detaily. Malé charakterové črty hlavného hrdinu. Malé, veselé príhody z vlastného detstva. Malé, nebanálne problémiky súčasnosti. Opakujem, som tá posledná, kto by vás nútila inšpirovať sa životom v zápletke či vo veľkých dejových zvratoch. Ale aj z tej najnudnejšej existencie sa dá vytiahnuť troška toho vlastného a spraviť tak knihu originálnejšou.

A ak niekto zažil presne to isté, čo vy? O to lepšie. Aspoň sa s vašou postavou ľahšie stotožní! A určite vás neobviní, že ste mu to ukradli jeho špehovaním (ak teda nie je paranoik).

Záver: originalita je možná viacerými spôsobmi. Jednak príliš úzkou definíciou pojmu (tú asi nechceme). Jednak spracovaním nápadu, ktorý nikto pred vami nespracoval, nie preto, že by mu nebol prišiel na um, ale preto, že je to problematický nápad (to tiež mnohí nechceme). A napokon vlastným jedinečným pohľadom na svet. Ten smieme použiť, ale zase to s ním nepreháňajme. Ak by boli totiž životy také zaujímavé, nepotrebovali by sme čítať romány…

Mohlo by vás zaujímať

• Sedem neuveriteľných klišé postáv, ktoré radšej nepíšte
• Si mŕtvy, tak sa podľa toho správaj!
• Otázka erotiky
• Autorský kanibalizmus
• Väčšou lopatou
• Realita vo fikcii