Založené na článkoch Rastliny, Machorasty a Cievnaté rastliny publikovaných na slovenskej Wikipédii. Prebraté sú iba sekcie článkov s mojím autorstvom alebo výrazným spoluautorstvom.

Spoluautori článku Machorasty: FILIT (definícia), Adrian (štylistika), IP 91.127.136.55 (doplnenie), IP 89.173.44.59 (gramatika)

Spoluautor článku Rastliny: Bronto (zakladateľ, časť textu)

Článok Cievanaté rastliny v podobe, v akej ho vidíte, vznikol bez spoluautorstva

Text je dostupný pod Creative Commons Attribution-ShareAlike License 3.0 a GFDL.

Za rastliny (Plantae, Archaeplastida, zast. Vegetabilia) sa spravidla považujú eukaryotické organizmy, ktoré majú primárne (na rozdiel od živočíchov a húb) autotrofný spôsob výživy. Zjednodušene povedané ide teda o organizmy, ktoré budujú a vyživujú svoje telo spravidla premenou anorganických látok na organické.

Rastlinné bunky majú jadro obklopené jadrovou membránou a ďalšie znaky typické pre eukaryoty, napr. bunkové organely. Organela chloroplast sa dokonca vyskytuje výlučne u rastlín a prebieha v nej fotosyntéza, nevyhnutný proces pre existenciu všetkých ostatných eukaryotov. Fotosyntézy sú schopné iba rastliny a niektoré baktérie. Rastliny sú jedinou autotrofnou eukaryotickou ríšou (aj keď v symbióze s inými organizmami môžu byť autotrofné aj huby alebo živočíchy). Napriek tomu sú vo výžive samostatné len do určitej miery, pretože mnoho z nich rastie v médiu (napríklad v pôde), na ktorého tvorbe sa podieľajú iné skupiny organizmov. Ďalšie rastliny napriek autotrofii nedokážu prežiť bez symbiózy s inými organizmami (príkladom sú stromy, ktoré žijú s hubami v mykoríznej symbióze).

Porovnanie s inými ríšami organizmov

Nezelená parazitická rastlina hniezdovka hlístová

Vymedzenie termínu „rastliny“ je nejasné. Najcharakteristickejším procesom, ktorý prebieha v rastlinách, je fotosyntéza. Schopnosť fotosyntéza majú rastliny vďaka chlorofylom a iným asimilačným farbivám, ktoré sú ale po väčšinu života rastliny prekryté zelenou farbou chlorofylu, čiže na pohľad sú (až na výnimky) zelené. Preto sa za rastliny možno zjednodušene považovať všetky organizmy, v ktorých časť rastlinných buniek obsahuje chlorofyl a jeho fotosyntetická aktivita vyživuje rastlinu. Táto podmienka však nebýva splnená napríklad v období vegetačného pokoja rastlín (dormancie), kedy hlavne rastliny mierneho pásma dočasne strácajú chlorofyl a s ním aj zelené sfarbenie. Niektoré rastliny zase chlorofyl stratili úplne a stali sa parazitmi iných rastlín. Tieto druhotne nezelené rastliny, napríklad hniezdovka hlístová (Neottia nidus-avis) majú stavbu tela podobnú ako zelené rastliny, ale v ich orgánoch chlorofyl chýba. Pochádzajú však zo spoločných predkov s neparazitickými zelenými rastlinami a preto je ich zaradenie medzi rastliny jednoznačné.

Vo všeobecnosti majú rastliny oproti živočíchom vyššiu regeneračnú schopnosť poškodených častí. Podobne, ako väčšina živočíchov a ostatné ríše živých organizmov, rastliny nemajú stálu teplotu tela.

Stavba bunky

Rastlinné bunky pod mikroskopom s dobre viditeľnými chloroplastmi

Základná stavebná jednotka rastliny je bunka, ktorá má eukaryotickú štruktúru. Tvar a rozmery bunky sú rôzne. Bunky bývajú spravidla mikroskopické, ale v extrémnych prípadoch môžu nadobúdať dĺžku rádovo v centimetroch (napr. jednobunková riasa Acetobularia meria až 5 cm, niektoré sklerenchymatické vlákna až 7,5 cm). Extrémom sú bunky lykových vlákien, ktoré dosahujú dĺžku až 30 cm.

Rastlinná bunka je na rozdiel od živočíšnej bunky alebo bunky prvokov obklopená bunkovou stenou. Tá obsahuje celulózu a spevňuje bunku. Bunková stena chýba len u pohlavných buniek. Pod bunkovou stenou sa nachádza cytoplazmatická membrána, nazývaná u rastlín tiež plazmalema. Vnútro bunky vypĺňa cytoplazma (cytosol). Bunkové jadro obsahuje genetickú informáciu vo forme chromozómov. Dospelá rastlinná bunka obsahuje ešte aj jadierko, vakuoly, plastidy (chloroplasty, chromoplasty, leukoplasty) a mitochondrie. Chloroplasty a mitochondrie majú vlastnú DNA uzavretú do kruhu podobne ako baktérie, z ktorých sa pravdepodobne vyvinuli. Tieto organely sa rozmnožujú nezávisle na jadre.

Skupina buniek rovnakého pôvodu, funkcie a niekedy aj tvaru sa u rastlín nazýva pletivo. U živočíchov sa podobné skupiny buniek nazývajú tkanivá. Bunky pletiva sú pospájané tzv. plazmodezmami, ktoré umožňujú ich vzájomnú komunikáciu.

Stavba tela

Dozrievajúce výtrusnice, časti rastliny, v ktorých sa tvoria výtrusy (spóry) – útvary na rozmnožovanie nekvitnúcich rastlín

Mladé šišky smreka pichľavého (Picea pungens) sú nepravé plody

Stavba rastlinného tela je rozličná a veľmi závisí od prostredia, ktoré rastlina obýva. Vodné rastliny napríklad nepotrebujú takú pevnú oporu tela ako suchozemské, na druhej strane však často majú adaptácie na znížené množstvo svetla, ktoré je pre vodné prostredie charakteristické. Suchozemské rastliny zase často obsahujú spevňovacie pletivá (kolenchým, sklerenchým), ktoré im dodávajú pevnosť a umožňujú rast do výšky. V suchozemskom prostredí sa vyvinuli aj druhy s najmohutnejšou a najpevnejšou stonkou – stromy.

Najcharakteristickejšími orgánmi u rastlín sú asimilačné orgány, ktoré majú zelenú farbu a v ktorých prebieha fotosyntéza. U suchozemských rastlín je to najčastejšie list, ktorý môže mať rôzny tvar a vnútornú stavbu. Rastliny z čeľade borovicovité majú napríklad listy pozmenené na ihlice. Niekedy list stráca pôvodnú asimilačnú funkciu (a s ňou aj zelenú farbu) a preberá iné funkcie, pričom asimiláciu musia zabezpečiť iné orgány. Príkladom sú kaktusy, ktorých listy sú pozmenené na tŕne a zabezpečujú obranu; rastlina namiesto listov používa na fotosyntézu svoju zdužinatenú stonku.

Niektoré jednoduchšie rastliny, najmä riasy, asimilujú celým povrchom tela. Machorasty už môžu mať na fotosyntetickú asimiláciu vyčlenené samostatné orgány – palístky (fyloidy), ktoré tvarom a funkciou pripomínajú listy vyšších rastlín. U cievnatých rasltín sa už vytvára list ako samostatný asimilačný orgán, ale vo väčšine prípadov si asimilačnú schopnosť zachováva aj stonka.

Dôležitým orgánom, ktorý ale pozorujeme len u vyšších rastlín, je koreň. Jeho hlavnou úlohou je nasávať vodu spolu s rozpustenými živinami z pôdy. Koreň tiež upevňuje rastlinu v substráte (najčastejšie v pôde). Korene však môžu byť takisto pozmenené na vykonávanie mnohých iných funkcií (zásobné orgány, dýchacie orgány,…). U machorastov úlohu plní úlohu koreňa tzv. paskorienok (rizoid). Riasy korene nemajú, ale môžu mať orgány, ktoré im slúžia na prichytenie o podklad.

Na pohlavné rozmnožovanie rastlín slúžia generatívne orgány. U semenných rastlín sú to kvety, z ktorých sa po oplodnení vyvýjajú plody. Stielkaté rastliny a výtrusné cievnaté rastliny nikdy nekvitnú, ale rozmnožujú sa výtrusmi. Veľká regeneračná schopnosť umožňuje široké rozšírenie nepohlavného rozmnožovania, napríklad úlomkami rôznych častí tela, ktoré sa dostanú do vhodného prostredia (kúsky stielky, listov, stonky, koreňov,… ) alebo tvorbou špecializovaných orgánov pre nepohlavné rozmnožovanie: hľúz, poplazov a iných.

Význam

Rastliny (a riasy) majú nezastupiteľný význam v každom ekosystéme, pretože sú hlavnými producentami organickej hmoty. Takmer všetky živočíchy sú na ne odkázané a to nielen výživou, ale aj kvôli tvorbe kyslíka, ktorého fotosyntetizujúce rastliny za optimálnych podmienok vyrábajú väčšie množstvá, než samy predýchajú. Tento zvyšný kyslík môžu využívať na dýchanie nefotosyntetizujúce baktérie, prvoky, huby a živočíchy.

Okem tvorby kyslíka je význam rastlín pre človeka veľmi široký a rôznorodý. Rôzne časti rastlinných tiel sa používajú napríklad ako potraviny (ovocie, zelenina, zemiaky, špenát…), ako suroviny na výrobu potravín (obilniny, cukrová repa,…), krmoviny (kukurica, ďatelina, trávy…), suroviny pre textilný (ľan, konope…) a drevárenský (dreviny) priemysel, suroviny na výrobu liečív, kozmetických prípravkov a na dekoračné účely.

Základné rozdelenie

Riasy

Riasy sú organizmy schopné fotosyntézy, napriek tomu sa nie všetky zaraďujú do rasltinnej ríše.

Neisté je aj ohraničenie bazálnych vývojových skupín rastlín, medzi ktoré patria jednobunkové a jednoduché mnohobunkové fotosyntetizujúce vodné organizmy súhrnne nazývané riasy (Algae). V súčasnosti nie všetky riasy patria do ríše rastlín (Plantae), ale časť z nich je zaradená do ďalších dvoch eukaryotických ríš Chromista a prvoky (Protista, Protozoa), respektíve Rhizaria a Chromalveolata. Zvláštnosťou rias je nielen ich zjednodušená stavba tela, adaptácia na výlučne vodné prostredie, ale často aj iné fotosyntetické farbivá, ktoré u niektorých skupín dokonca úplne prekrývajú zelený chlorofyly, napríklad u červených rias (Rhodophyta), rozdielna stavba bunkových organel, neprítomnosť vodivých pletív a v neposlednom rade schopnosť niektorých skupín získavať potravu aj iným spôsobom ako fotosyntézou. Takýto zmiešaný spôsob výživy, pri ktorom výživu okrem fotosyntézy zabezpečujú ešte aj iné procesy, sa nazýva mixotrofia. Niektoré jednobunkové riasy, napríklad červenoočká (Euglenophyta), sú predátormi baktérií. Sú tiež schopné premiestňovať celé svoje telo v priestore, čo sa u vyšších rastlín nepozoruje. Červenoočká boli teda v starších systémoch zaraďované dokonca k živočíchom (Monocytozoa) napriek tomu, že obsahujú chlorofyl.

Aj niektoré vyššie rastliny však môžu byť prispôsobené na mixotrofný spôsob života. Ide hlavne o druhy rastúce v prostredí chudobnom na živiny. Všeobecne sa nazývajú mäsožravé rastliny.

Machorasty

Marchantia polymorpha, oddelenie pečeňovky

Machorasty (Bryophytae) sú vývojová vetva výtrusných rastlín. Sú to autotrofné, mnohobunkové a najvyššie organizované stielkaté rastliny. Spoločným znakom machorastov je antitetická rodozmena, čiže striedanie pohlavnej a nepohlavnej generácie. Prevažnú časť vegetatívneho života sú v gametofyte.

Ich telo tvorí stielka, ktorá môže byť lupeňovitá alebo diferencovaná na pakorienky (rizoidy), pabyľku (kauloid) a palístky (fyloidy). Machorasty sú väčšinou suchozemské, niektoré druhy sa však druhotne vrátili do vody. Súš osídlili približne pred 300 miliónmi rokov, väčšina fosílnych nálezov pochádza z treťohôr. Bunková stena je tvorená celulózou, ako zásobná látka im slúži škrob. Delia sa na tri oddelenia, v starších systémoch považované za triedy: pečeňovky (Hepaticae), rožteky (Anthocerotae) a machy (Musci). Machorastov je známych asi 25 000 druhov. Veda zaoberajúca sa machorastmi sa nazýva bryológia.

Vodu získavajú prevažne z atmosféry, len veľmi málo zo substrátu. Dokážu prijať množstvo vody, ktoré sa rovná až 2,5-násobku ich hmotnosti. Niektoré druhy naproti tomu znášajú aj vyschnutie. Svetelné nároky machorastov sú vo všeobecnosti nižšie ako u cievnatých rastlín.

Stavba tela machorastov

Stielka machorastov je v rámci jedného druhu veľmi odlišná na základe toho, či ide o pohlavnú generáciu – sporofyt, alebo o nepohlavnú – gametofyt. Úlohou sporofytu je priniesť výtrusy (spóry), ktorými sa rastlina nepohlavne rozmnožuje. Gametofyt zase vytvára pohlavné bunky – gaméty, ktoré slúžia na pohlavné rozmnožovanie.

Gametofyt

Gametofyt machorastov je tvorený prvoklíkom, zelenou stielkou schopnou fotosyntézy. Často býva vláknitá a podobá sa na vláknité zelené riasy, od ktorých sa však líši šikmími priehradkami. Prvoklík býva najčastejšie vláknitý, môže byť ale aj ružicovitý a lupeňovitý. Z prvoklíku vyrastá tzv. gametofor, ktorý môže byť rozlíšený na pakorienky, pabyľku a palístky. Palístky sú analogické s listami cievnatých rastlín, nie sú to však ich vývojoví predchodcovia.

Gametofyt s kvapôčkami vody, ktorá je nevyhnutná pre oplodnenie

Na gametofore sa vytvárajú pohlavné orgány – gametangiá. Samčie pohlavné orgány sa nazývajú plemeníčky (anterídiá) a tvoria sa v nich spermatozoidy. Samičie pohlavné orgány sú zárodočníky (archegóniá) a nesú vajcovú bunku – oosféru. Gametangiá sú obvykle chránené obalovými palístkami, ktoré majú odlišné sfarbenie. K oplodneniu môže dôjsť len vo vodnom prostredí, u druhov rastúcich na súši napríklad počas dažďa alebo rosy.

Sporofyt

Sporofyt vzniká z oplodnenej vajcovek bunky. Je tvorený nohou (bulbus), ktorá zabezpečuje spojenie medzi gametofytom a sporofytom. Môže ju chrániť pošvička (vaginula), čo je zvyšok steny zárodočníka. Noha niekedy chýba. Ďalšou časťou tela je stopka (seta), ktorá tiež niekedy chýba. Stopka nesie výtrusnicu (sporangium, téka), ktorá nesie výtrusy. Výtrusy sa tvoria z výtrusorodého pletiva (arecheospóru) redukčným delením. U pečeňoviek sú vo výtrusnici prítomné aj elatéry alebo pseudoelatéry, čo sú štruktúry podieľajúce sa na rozhadzovaní výtrusov.

Rozmnožovanie môže byť aj vegetatívne, napr. úlomkami stielok.

Porovnanie machorastov s inými organizmami

Od nižších rastlín sa machorasty odlišujú stavbou stielky, v ktorej sú už prítomné pletivá, napr. asimilačné. Majú aj veľmi primitívne vodivé pletivá. U rias sa navyše nevyskytujú sterilné obaly gametangií. Chloroplasty machorastov majú stavbu typickú pre chloroplasty vyšších rastlín. Ich fotosyntetickými farbivami sú chlorofyl a, chlorofyl b, karotény a xantofyly. Nemajú už fykobilíny, ktoré sa vyskytujú u červených rias a siníc.

Väčšina machorastov už má prieduchy, u niektorých pečeňoviek, troch rodov rožtekov a niektorých primitívnych machov však chýbajú. Pri druhoch, ktoré ich majú, sú prítomné väčšinou na sporofyte, len výnimočne na gametofyte.

Význam machorastov

Rašelinisko je ekosystémom, v ktorých sú machorasty (konkrétne rod rašeliník – Sphagnum) dôležitou zložkou

Machorasty dokážu stabilizovať substráty a pripraviť ich na osídlenie napr. cievnatými rastlinami. Indikujú ložiská kovov alebo stanoviská s vysokým obsahom dusíka, sú schopné indikovať aj znečistenie vody alebo ovzdušia. V niektorých biotopoch (rašeliniská) tvoria hlavnú zložku biomasy. Vďaka pomerne krátkemu životnému cyklu majú možnosť rýchlejšie reagovať na zmeny vonkajších podmienok, sú teda prispôsobivejšie ako väčšina ďalších suchozemských rastlín.

Systém machorastov

Machorasty spolu s cievnatými rastlinami patria medzi zelené rastliny (Viridophyta). V rámci zelených rastlín sa zaraďujú medzi vyššie rastliny v širšom zmysle, pretože zo zygoty sa vyvýja embryo vyživované materskou rastlinou a tiež ďalšie znaky ich približujú k typickým predstaviteľom vyšších rastlín. V starších systémoch boli zaraďované k cievnatým rastlinám, kde sa už dnes nezaraďujú. Hoci majú cievne zväzky, čo je dôležitý znak cievnych rastlín, tieto zväzky nie sú lignifikované. Ich prieduchy nie sú uzavierateľné.

Machorasty sa rozdeľujú na tri základné taxóny: rožteky, pečeňovky a machy, ktoré boli v starších systémoch považované za triedy. V súčasnosti tvoria už samostatné oddelenia. Rožteky a machy sú monofyletické skupiny, u pečeňoviek je ich monofyletickosť sporná a podľa niektorých autorov ide o parafyletickú skupinu.

• Oddelenie Anthocerotophyta – rožteky (okolo 1 500-2 000 druhov)
  • Trieda Anthocerotopsida
• Oddelenie Marchantiophyta – pečeňovky (okolo 6 000-8 000 druhov)
  • Trieda Marchantiopsida
  • Trieda Jungermanniopsida
• Oddelenie Bryophyta – machy (okolo 10 000-15 000 druhov)
  • Trieda Takakiopsida – najmenej početná, obsahuje jediný rod Takakia
  • Trieda Sphagnopsida – rašeliníky
  • Trieda Andreaeopsida – štrbinovky
  • Trieda Polytrichopsida – ploníky
  • Trieda Bryopsida – pravé machy

Cievnaté rastliny

Papraď samčia, výtrusná cievnatá rastlina

Cievnaté rastliny (lat. Tracheophyta, niekedy stotožňované s vyššími rastlinami – Cormobionta) sú mnohobunkové zelené rastliny, u ktorých sú vyvinuté vodivé pletivá súvisiace s adaptáciou na súš. Primárne sú to teda suchozemské fotosyntetizujúce rastliny, z ktorých niektoré sa druhotne vrátili do vody, alebo stratili chlorofyl a stali sa heterotrofnými.

Na rozdiel od stielkatých rastlín je telo cievnatých rastlín už rozlíšené na dve základné časti: koreň a výhonok. Výhonok sa môže ďalej deliť na stonku a listy, pričom tieto časti môžu byť zmenené (metamorfované) alebo zakrpatené. Cievne zväzky v tele sú rozdelené na drevitú časť (xylém) a lykovú časť (floém). Cievy umožňujú prúdenie vodných roztokov v rastline a to hlavne v podobe transpiračného prúdu (od koreňov k vrcholu rastliny) a asimilačného prúdu (z listov do koreňov). Ich telá sú väčšinou chránené pokožkou – epidermou, ktorá obsahuje prieduchy a ktorá môže byť ešte pokrytá kutikulou. Ďalším znakom, ktorý ich oddeľuje od nižších rastlín, je prevládajúci sporofyt v životnom cykle.

Prvé cievnaté rastliny sa na Zemi objavili asi pred 420 miliónmi rokov. Boli to rýniorasty (Rhyniophyta). Ich gametofyt bol, podobne ako u niektorých doteraz prežívajúcich papradí a plavúňov, ešte nezávislý od sporofytu. Základné členenie cievnatých rastlín nastalo pred viac ako 400 miliónmi rokov oddelením vetvy Lycopodiophyta (predchodcovia dnešných plavúňov) od vetvy Euphyllophyta. S postupujúcou evolúciou sa gametofyt stále viac redukoval a u väčšiny cievnatých rastlín je obmedzený na niekoľko buniek a úpne závislý od sporofytu. Doteraz nie je úplne jasné, prečo sa sporofyt stal dominantným.

Príkladom cievnatých rastlín sú všetky známe dreviny, kry, polokry, byliny, všetky kvitnúce rastliny, paprade, prasličky a plavúne.

Stavba tela cievnatých rastlín

Cievnaté rastliny majú už dobre diferencované pletivá, čo sú skupiny buniek rovnakého pôvodu a funkcie, ktoré vykonávajú rozličné úlohy. Výživu zabezpečuje najmä asimilačné pletivo, ktoré sa nachádza v listoch a obsahuje chloroplasty zabezpečujúce výživu rastliny. Vodivé pletivá rozvádzajú roztoky v rastline a sú usporiadané do cievnych zväzkov. Krycie pletivá kryjú povrch rastliny a chránia ju proti nadmerným stratám vody. V zásobných pletivách sa ukladajú zásoby, pričom zásobná látka je škrob. Rastlinu spevňuje živý kolenchým alebo sklerenchým skladajúci sa väčšinou z odumretých buniek.

Vďaka tomu, že sú vyvinuté cievne zväzky, rastlina nie je pri vedení vody vo svojom tele odkázaná na prenos vody z bunky do bunky osmózou, ale dokáže viesť vodu špecializovanými bunkami tracheami a tracheidami, ktoré sú v podstate kapilárne trubičky. Tým sa rýchlosť pohybu vody v rastline niekoľkonásobne zvýšila z vyše jedného milimetra za hodinu, čo je maximálna rýchlosť presunu vody z bunky do bunky, na rádovo decimetre až metre za hodinu. Preto cievnaté rastliny môžu narásť do oveľa väčších rozmerov (rádovo desiatky metrov), ako organizmy bez ciev (machorasty, huby a pod.). Výnimku tvoria riasy, ktoré nemajú kutikulu a preto dokážu prijímať vodu celým povrchom tela. Nemajú teda pre príjem a vedenie vody vyvinuté špecializované pletivá, a napriek tomu nie sú vo svojom raste obmedzované. Môžu dosahovať až dĺžku porovnateľnú s výškou stromov.

Základné orgány cievnatých rastlín

Zdola hore:

• Koreň (radix)
  Väčšinou podzemná, zriedkavo čiastočne alebo úplne nadzemná časť rastliny. Upevňuje rastlinu v pôde a čerpá z nej vodu s rozpustenými živinami. Niekedy plní aj zásobnú alebo rozmnožovaciu funkciu. Neobsahuje chlorofyl a teda v ňom nemôže prebiehať fotosyntéza. Na vlastný príjem vody slúžia malé tenké útvary – koreňové vlásky, ktoré vystupujú z pokožky koreňa.
• Stonka (caulom)
  Väčšinou nadzemná časť rastliny. Jej hlavnou úlohou je spájať koreň s listami a rozmnožovacími útvarmi, zabezpečiť vhodné postavenie listov, rozvádzať výživu z koreňa do listov a asimiláty z listov do celej rastliny. Stonka bylín je schopná fotosyntetickej asimilácie, vzácne sa dokonca môže stať hlavnýnm asimilačným orgánom rastliny. Druhotne môže plniť, podobne ako koreň, aj zásobnú alebo rozmnožovaciu funkciu. Niektoré stonky sú článkované alebo zdrevnatené. Druhy stoniek:
  • Bylinná (čiže nedrevnatá)
  • Drevnatá
  • Premenná (čiže stonkový úponok, tŕň, nadzemný poplaz, podzemný poplaz s podzemnými hľuzami, cibuľa šupinovitá a sukňovitá, podzemok)
• List (phylom)
  Nadzemná časť rastliny, hlavný asimilačný orgán rastliny. Zabezpečuje predovšetkým fotosyntézu, vyparovanie vody, výmena plynov a metabolizmus. List pozostáva spravidla z čepele, pošvy a stopky. Niekedy môže plniť aj rozmnožovaciu funkciu. Druhy listov:
  • Jednoduchý list
  • Zložený list (zložený zo samostatných lístkov)
• 

  Spóry na spodnej strane listu paprade samčej

  Útvary na pohlavné rozmnožovanie
  U semenných rastlín sú to kvety a plody. Fylogeneticky nižšie postavené cievnaté rasltiny, čiže plavúne, prasličky a paprade, sa rozmnožujú výtrusmi, ktoré môžu dozrievať vo výtrusniciach spájajúcich sa do výtrusnicových klasov (prasličky, plavúne) alebo na spodnej strane listov (paprade).

Výživa cievnatých rastlín

Prevažná väčšina cievnatých rastlín je fotoautotrofná. Znamená to, že organické látky získavajú z anorganických za prítomnosti slnečného svetla. Tento proces sa nazýva fotosyntéza. Na to, aby mohla rastlina fotosysntetizovať, musí mať v bunkách prítomné chloroplasty s fotosyntetickým farbivom chlorofylom. V štádiu semena a klíčenia do vytvorenia asimilačných orgánov je rastlina odkázaná na heterotrofnú výživu zo zásob. Rovnako aj všetky nezelené časti rastliny (korene, kvety, plody, prípadne aj zdrevnatená stonka) sa vyživujú heterotrofne.

Heterotrofná výživa nemusí byť vždy len zo zásob. Poznáme rastliny, ktoré ako substrát využívajú odumretú hmotu zo živých organizmov a živia sa teda saprofyticky. Saprofytizmus cievatých rastlín môže byť viazaný len na určité obdobie života (napríklad gametofyt papraďorastov sa vyživuje saprofyticky, ale sporofyt už autotrofne). Iné druhy ostávajú saprofytmi po celý život, napr. Epipogium aphyllum.

Rafflesia arnoldi, parazitická rastlina, ktorá v dôsledku prispôsobenia na parazitizmus nemá listy ani korene; zostal jej len mohutný kvet a haustóriá

Niektoré rastliny druhotne prešli na parazitizmus. Rozonávame hemiparazity (napr. imelo biele), ktoré síce z hostiteľa odčerpávajú živiny, ale sú samy schopné fotosyntézy, a holoparazity (napr. Rafflesia arnoldi), ktoré sú vo všetkom odkázané na hostiteľskú rastlinu. Listy a ďalšie orgány holoparazitov sú často redukované alebo slabo diferencované.

Osobitným prípadom je mixotrofia. Mixotrofné cievnaté rastliny sú mäsožravé rastliny.

Systém cievnatých rastlín

V starších systémoch cievnaté rastliny zahŕňali aj machorasty. Dnes sa k nim už nepričleňujú, pretože machorasty nemajú ešte dokonale vyvinuté vodivé pletivá, ich telo tvorí stielka a fotosynteticky aktívny je najmä haploidný gametofyt (u cievnatých rastlín je to diploidný sporofyt).

Systém prechádza veľkými zmenami.

Vývojová línia Tracheophyta – cievnaté rastliny

• a) Pteridophytina – výtrusné cievnaté rastliny:
  • Oddelenie Rhyniophyta – ryniorasty
  • Oddelenie Zosterophyllophyta
  • Oddelenie Psilophyta – prútovkorasty
  • Oddelenie Lycopodiophyta – plavúňorasty
  • Oddelenie Equisetophyta – prasličkorasty
  • Oddelenie Polypodiophyta – sladičorasty
• b) Spermatophyta – semenné rastliny:
  • b1) Gymnospermae – nahosemenné rastliny:
    • Oddelenie Lyginodendrophyta – lyginodendrorasty / semenné paprade
    • Oddelenie Cycadophyta – cykasorasty
    • Oddelenie Bennettitophyta (Cycadeoideophyta) – benetitorasty
    • Oddelenie Ginkgophyta – ginkorasty – v (3) súčasť borovicorastov
    • Oddelenie Pinophyta – borovicorasty
    • Oddelenie Cordaitophyta – kordaitorasty
    • Oddelenie Gnetophyta – lianovcorasty/gnétorasty
  • b2) Angiospermatophyta (Angiospermae) – krytosemenné rastliny
    • Oddelenie Magnoliophyta – magnóliorasty