Obrázok od OpenClipart-Vectors z Pixabay
Človeku z tvorby občas až prepína, ale o takomto prepínaní reč nebude. Reč bude o preskakovaní medzi jednotlivými príbehmi pri tvorbe. Je vôbec možné úspešne dotiahnuť do konca prácu na viacerých naraz? Nie je lepšie neprepínať? A prečo vôbec prepínať?
Kto čítal o dobe tvorby mojich románov – a pokojne si vezmime len tie vydané – jednoduchou matematikou zistil, že súhrnná dĺžka ich tvorby presahuje súhrnnú dĺžku môjho života. Je teda zjavné, že vznikali súbežne. Z akého dôvodu? Pretože mi skrátka nechodili nápady len na jeden príbeh bez toho, aby sa mi do neho plietol hocijaký iný. Nanajvýš tak pri poviedkach. A pri mojej pravej románovej prvotine, Čiernej diere. No potom prišiel adolescentný tvorivý boom a nápady ku mne chodili piate cez deviate. Bez akéhokoľvek môjho pričinenia sa kompletizácia deja jednotlivých románov rozbiehala a zastavovala, dokonca aj na celé roky.
Isteže sa mi to nepáčilo. Rovnako ako čitatelia, aj ja som svoj rozbehnutý príbeh veľmi túžila poznať celý a čo najskôr. Ale keďže to nešlo, som rada, že existovalo aspoň prepínanie. Klin sa klinom vytĺka. Náplasťou na prerušený príbeh bolo moje zahĺbenie sa do iného príbehu.
Zaujímavé, že v prepínaní nebol nijaký systém. Prepínalo sa medzi podobnými a vývojovo príbuznými, ale aj medzi úplne nepodobnými a nepríbuznými románmi. Medzi sekvencie z Druhej planéty sa v roku 2004 vtláčala Večnosť omylov. O štyri roky neskôr zase o moju pozornosť súperili na striedačku Nula kelvinov a Úvod do teórie chaosu. Spravidla neprišli dva rôzne príbehy v jeden deň. Inšpirácia pre ten-ktorý príbeh trvala aspoň pár dní a dala si nejaký ten deň pauzu, kým došlo k prepnutiu na iné dielko. Nebolo na tom nič náročné, nepríjemné a z môjho pohľadu ani čudné.
No pozor, podotýkam, že išlo o tvorbu. Tvorba nerovná sa písanie. Pokúšala som sa prepínať aj pri písaní, ale už niekedy v trinástich som pochopila, že tadiaľto cesta nevedie. Rozpísať viac príbehov naraz sa zákonite rovnako nedopísaniu žiadneho z nich. Vlastne, v tej dobe sa nedopísaniu rovnalo aj rozpísať jeden jediný príbeh. Ale bolo mi jasné, že ak chcem nedopisovateľstvo prelomiť, musím naraz bojovať iba s jedným textom.
I stalo sa. Prvých päť rukopisov som zapísala pekne jeden po druhom. Aj počas zápisu prvých dvoch z nich síce prichádzali nápady na iné príbehy, ale len som ich ukladala do pamäte, nezapisovala som ich. Zatiaľ.
No potom sa všeličo pomenilo, v živote aj tvorbe. Rozpísala som svoj šiesty rukopis, no nápady naň som vôbec po prvýkrát v živote zaznamenávala v reálnom čase, ihneď, ako ku mne prišli. Lenže nápady si u mňa dávajú načas. Zápis tohto rukopisu sa neskutočne vliekol (vliekol sa päť a pol roka, aby som bola presná), a tak som súbežne s ním rozpísala aj iný, ktorý som už mala dopredu premyslený viac-menej celý. Preto to s jeho písaním išlo o poznanie rýchlejšie. A dokonca som pol roka po začatí písania toho druhého rukopisu rozpísala ešte aj poviedku. Všetky tri práce sa mi podarilo dokončiť, čo ma samotnú prekvapilo. A blíži sa deň, keď budú všetky tri aj publikované.
Obrázok od Gerd Altmann z Pixabay
Lenže v súvislosti s publikáciami prišiel problém s názvom nútené prepínanie. V rámci vydávania som sa musela venovať úpravám jedného rukopisu, no náhle ma začala kopať múza pre celkom iný. A ja som stála pred obrovskou dilemou. Túžiť pracovať na jednom príbehu, ale musieť pracovať na inom, bolo nesmierne náročné. Pretože vtedy som si ešte myslela, že aj ten ďalší časom príde na rad. Občas skutočne prišiel – no zaznamenala som ho v oveľa horšej kvalite, ako keď som zapisovala čerstvé nápady. Pochopila som, že odstátie príbehu pred napísaním nerobí kvalite textu dobre. Odstátie po napísaní, to už je iná káva, to textu mimoriadne prospieva. Ale nie pred.
Áno, robila som to tak kedysi cielene. Nechávala som text na zápis čakať celé roky. A to z dôvodu, že inak mi to vtedy nešlo (prakticky vyskúšané). Ale potom som experimentálne zistila, že už to ide aj inak. Že nápady môžem zaznamenávať aj v reálnom čase a napriek tomu dokážem rukopis dokončiť. Preto keď robím na korektúrach a kopne ma múza, mala by som prerušiť prácu a chytro začať zapisovať aktuálnu inšpiráciu. Lenže s korektúrami som v sústavnom sklze. A robiť na oboch naraz som tiež nevládala. Keď robím na viacerých príbehoch súbežne, robím totiž veľmi pomaly. Keby som mohla pracovať len na literárnych záležitostiach, ešte by to šlo akým-takým tempom. Ale nie s miliónom ďalších povinností, ktoré sú mojou každodennou realitou.
Ako som túto dilemu riešila? Prípad od prípadu rôzne. Niekedy som nápady premohla a dala priechod povinnosti. Inokedy premohli nápady mňa a nejako sa pretlačili na papier. Tak či onak sa jednalo o prepnutie, no bez oddychových prestávok. Bolo to pre mňa emocionálne veľmi, veľmi náročné. Nápad ku mne nepríde ako suchý kus imaginárneho papiera, ale prináša atmosféru, naladenie, celkovú zmenu duševného stavu. Nasilu sa prepnúť z toho, čo by mi išlo momentálne najlepšie, na to, na čom treba pracovať, je silne zaťažujúce.
Navyše viem, aká je inšpirácia v dospelosti vzácna. Zažila som mnohomesačné obdobia, v ktorých som síce mala úplnú slobodu v písaní, no neprišlo ani slovko inšpirácie. O to viac bolestné je, ak musím nechať nápady unikať pomedzi prsty. Iste, ostanú v pamäti, ale kde je ten pôvodný drajv? V lepšom prípade sa to naladenie o pár rokov opäť na chvíľu vráti. V horšom…
A preto niet nad spisovateľskú slobodu. Nad stav, keď ste si úplným pánom toho, na čom práve robíte, či dokonca úplným pánom všetkého svojho času. Prijatie rukopisu vydavateľstvom prináša problémy, o ktorých autori často ani netušia. Ak vás ešte neprijali, máte teda dôvod na radosť… a dôvod vrhnúť sa s chuťou do kreatívnej práce, kým nepríde čas náročného dolaďovania diela pred tlačou a kreativita nebude musieť ísť bokom.
Neraz bolestivo.
Napísať odpoveď