Z kedysi populárnych vedeckých misií tak zostala v 21. storočí len jedna jediná – naša misia STS-107. Za označením STS, ktoré značí Space Transport System, sa nachádza poradové číslo, v akom bola schválená. Vzhľadom na prioritu v budovaní stanice však Columbia neletela ako stosiedma, ale až ako stotrinásta v poradí.
Let navyše zdržali ďalšie okolnosti. Orbiter Columbia jednak začiatkom tretieho tisícročia prechádzal veľkou údržbou a modernizáciou – predsa len, technológie sa od sedemdesiatych rokov, v ktorých bola postavená, značne posunuli vpred. Tieto vylepšenia Columbiu tiež odľahčili o zhruba 500 kg. Aj tak však zostala preferovaným strojom práve pre vedecké misie, lebo pre svoju pretrvávajúcu vysokú hmotnosť – v tej dobe 80,7 tony – a teda nízku nosnosť sa nehodila na vynášanie ťažkých modulov k ISS. Predsa len sa však uvažovalo aj o tom, že by sa aj Columbia upravila na to, aby mohla výpravy k Medzinárodnej vesmírnej stanici podnikať. K tomu však už nestihlo dôjsť.
Úpravy prebiehali už od roku 1999, ale na Kennedyho vesmírne stredisko sa raketoplán vrátil až 5. marca 2001. Nie však na to, aby odštartoval na misiu STS-107. Prioritu dostala misia STS-109 na urýchlenú opravu Hubblovho vesmírneho ďalekohľadu. Po misii Columbia úspešne pristála 12. 3. 2002. Nikto netušil, že to bolo naposledy.
Následne, ako vždy, sa Columbia presunula do jedného z troch hangárov OPF (Orbiter Processing Facility), aby začala jej sedemmesačná príprava na nasledujúci let. Do ktorého hangáru presne ju umiestnili, to NASA po teroristických útokoch 11. 9. 2001 nezverejňovala. Tento let však sprevádzali ešte prísnejšie bezpečnostné opatrenia ako ostatné, výrazne sa napríklad rozšírila bezletová a bezlodná zóna okolo kozmodrómu. Zvýšené opatrenia sa vykonávali kvôli istému členovi posádky. Je teda čas si posádku misie STS-107 predstaviť.
Posádka
Spoločná fotografia členov posádky raketoplánu Columbia. Zhora v smere hodinových ručičiek: Letová špecialistka Kalpana Chawlová, veliteľ Rick Husband, letoví špecialisti Laurel Clarková a David Brown, pilot Willie McCool, palubný špecialista Ilan Ramon a veliteľ užitočného zaťaženia Michael Anderson. Zdroj: NASA
Pre vedecké misie bolo typické, že lietali s plným alebo takmer plným počtom členov posádky. Inak to nebolo ani v prípade Columbie – v roku 2000 ich na túto misiu vymenovali sedem. Existuje niekoľko zaujímavých, i keď pre katastrofu nepodstatných podobností tejto posádky s tragicky zahynutou posádkou Challengera. V oboch posádkach bolo po päť mužov a dve ženy; v oboch mali všetci členovia posádky len jednu alebo žiadnu predošlú letovú skúsenosť; v oboch bol jeden muž čiernej farby pleti a jeden člen posádky budiaci mimoriadnu pozornosť médií. V Challengeri to bola učiteľka Christa McAuliffeová, prvá civilistka na palube tohto stroja. U Columbie to bol Ilan Ramon, prvý astronaut zo štátu Izrael. Na palubu sa dostal ako špecialista pre obsluhu izraelského experimentu MEIDEX. Tento experiment, ktorého cieľom bolo sledovanie prachu nad oblasťou Stredozemného mora z vesmíru, si tiež vyžiadal, aby mal sklon dráhy raketoplánu k rovníku pri misii STS-107 hodnotu 39°. A takýto sklon dráhy zase znemožňoval Columbii, aby sa v prípade odhalenia rizika pri pristávaní zachránila na vtedy budovanej stanici ISS. V tom by jej okrem sklonu dráhy však bránilo aj množstvo ďalších prekážok.
Ilan Ramon bol štyridsaťosemročný plukovník izraelského letectva. Jeho matka a babička prežili Osvienčim a z tohto dôvodu si vzal do vesmíru spomienkové predmety na ľudí, ktorí zahynuli počas holokaustu. Medzi nimi aj kresbu Mesačná krajina od Petra Ginza, nadaného chlapca, ktorý zahynul v nacistickom koncentračnom tábore. Zaujímavosťou je, že Ramon nebol prvý človek židovského náboženského vyznania vo vesmíre. Prvou židovkou sa stala Judith Resniková, ktorá ale takisto zahynula pri rozpade raketoplánu a to raketoplánu Challenger.
Ramon nebol jediný človek na palube Columbie narodený mimo USA. Druhým takýmto členom posádky bola astronautka Kalpana Chawlová pochádzajúca z Indie. Získala americké štátne občianstvo, ale India sa k nej hrdo hlásila. Stala sa prvou v Indii narodenou ženou vo vesmíre, a to už v roku 1997, keď absolvovala svoj prvý let raketoplánom.
Veliteľom misie STS-107 sa stal Rick D. Husband, štyridsaťpäťročný plukovník vojenského letectva. Do pilotného kresla si sadol štyridsaťjedenročný William C. McCool, námorný veliteľ, pre ktorého išlo o prvý let. Užitočnému zaťaženiu (Spacehabu) velil Afroameričan Michael P. Anderson, štyridsaťtriročný podplukovník. Ďalšími letovými špecialistami boli štyridsaťšesťročný pilot a lekár, bývalý cirkusový akrobat David M. Brown a štyridsaťjedenročná lekárka s praxou na ponorkách Laurel B. Clarková. Všetci členovia posádky s výnimkou Davida Browna boli ženatí/vydaté, aj Brown mal vážnu známosť. Piati z nich mali deti, Ramon štyri, McCool tri, Husband a Anderson po dve, Clarková jedno.
Posádka bola vymenovaná už v roku 2000, pričom mená pilotov sa zverejnili neskôr ako mená ostatných. V tej dobe sa štart predpokladal v júli 2001, neskôr bol kvôli záchrane Hubblovho ďalekohľadu preložený o rok a potom kvôli obave z poruchy motorov a nutnosti dať prednosť budovaniu ISS o ďalšieho pol roka. Posádka zatiaľ absolvovala tréning v celkovej dobe trvania 4 811 hodín a v 16 odlišných simulátoroch. Nacvičovali, ako vždy, nielen predpokladaný priebeh letu, ale aj núdzové a záchranné postupy. Do katastrofy Challengera všetky záchranné postupy počítali len so záchranou celého orbitera; až po Challengeri NASA pripustila, že treba dať astronautom možnosť úniku aj vtedy, ak by to raketoplán nezvládol. Vtedy boli zavedené skafandre, padáky a nafukovacie člny pre každého člena posádky. Núdzové opustenie stroja či núdzové pristátie však boli možné len v niektorých špecifických fázach misie, medzi ktoré nepatrí fáza letu, v ktorej sa Columbia napokon rozpadla. Ostatne, o reálnosti záchrany nacvičenými postupmi aj vo fázach letu, kedy bola záchrana teoreticky možná, panovali vážne pochyby. Počas celej histórie programu raketoplánov však nenastala fatálna porucha, ktorá by si vyžiadala záchranu posádky práve v týchto fázach letu (aj Challenger explodoval v primalej výške na to, aby sa mohol uplatniť prvý z možných núdzových postupov), takže ich funkčnosť vlastne nikdy nebola v praxi vyskúšaná.
Priebeh misie
Vráťme sa ale k orbiteru Columbia, ktorý sa v hangári OPF pripravoval na svoj 28. let do vesmíru a iba druhý od svojej generálnej prestavby. Po odstrojení po predošlej misii, kontrolách a údržbe, bola do jeho nákladového priestoru vložená najprv prístrojová paleta EDO (25. apríla 2002). 6. júna ju nasledovali Spacehab a FREESTAR, čo bola externá prístrojová plošina. 18. novembra 2002 sa Columbia presunula do montážnej haly VAB, kde bola o dva dni neskôr pripojená k predtým poskladanej zostave hlavnej palivovej nádrže ET a pomocných motorov SRB. 9. decembra 2002 sa začala premiestňovať na odpaľovaciu rampu 39-A. Odpočítavanie bolo zahájené 13. januára 2003, ako vždy, v stave T-43 hodín. Reálne však zostávalo do štartu ešte viac času – odpočítavanie sa niekoľkokrát zámerne prerušuje.
Posledný štart raketoplánu Columbia zachytený z obslužnej veže. Dobre vidieť jeden z motorov SRB a časť povrchu nádrže ET. Zakrúžkované je miesto, na ktorom o zhruba osemdesiat sekúnd neskôr došlo k oddeleniu tepelnej izolácie a jej následnému nárazu do krídla. Zdroj: NASA
V deň štartu, 16. januára, krátko po druhej hodine ráno miestneho času, začal pozemný personál plniť nádrž ET pohonnými hmotami. Posádka začala do orbitera nastupovať ráno o 7:30 miestneho času. Prvý nastúpil veliteľ Rick Husband, posledná (v čase 13:45) Kalpana Chawlová. Vstupný prielez bol uzavretý o 14:17.
Štart začal zážihom motorov SRB o 15:39:00 UT. Na prvý pohľad prebehol úspešne, bez akýchkoľvek problémov. 2 minúty a 7 sekúnd po štarte sa od nádrže ET oddelili pomocné motory SRB a pristáli v Atlantickom oceáne. O 15:47:30 UT boli vypnuté hlavné motory SSME a nasledovalo odhodenie nádrže ET. Raketoplán sa ocitol na balistickej dráhe, z ktorej v čase 16:23 UT prešiel na operačnú obežnú dráhu dvojminútovým zážihom motorov OMS. Columbia sa tak dostala na obežnú dráhu vo výške 273 – 290 km a jeden obeh okolo Zeme jej trval 90,14 minút. Táto dráha v priebehu letu trením o nariedko rozptýlené častice zemskej atmosféry klesla približne o 10 km. Posádka sa pustila do práce na rutinných (otváranie dverí do nákladového priestoru…) aj pre misiu špecifických aktivitách (oživovanie Spacehabu…).
Nikto netušil, že v druhej minúte letu dostal stroj smrteľný zásah. Ten bol spôsobený nárazom odtrhnutej časti penovej izolácie z nádrže ET do ľavého krídla. Následkom toho sa úlomok rozpadol. Technici ho odhalili až na druhý deň letu rozborom záznamov z kamier, ktoré Columbiu počas štartu sledovali. Kvôli veľkej výške, v ktorej sa Columbia vtedy nachádzala, a nevhodnému uhlu záberu, bol záznam z kamery veľmi nekvalitný. Na základe neho odhadli hmotnosť úlomku na 1,2 kg, dĺžku 0,5 metra a kolíznu rýchlosť na 190 m/s. Predpokladali, že úlomok asi zasiahol dlaždice z vysokoporézneho oxidu kremičitého z kremennej vaty s čiernou glazúrou. Tie chránia časti raketoplánu, ktoré sú pri zostupe síce veľmi tepelne namáhané, ale nie sú najnamáhanejšie zo všetkých. Toto odhalenie nikoho z tých, ktorí o tom vedeli, nijako zvlášť neznepokojilo. Bez rozruchu prebiehali jeho ďalšie analýzy. NASA nimi poverila pracovnú skupinu DAT (Debris Assessment Team). Tá požadovala nasnímanie Columbie špionážnymi družicami. Požiadavka však neprešla. Tím sa musel uspokojiť s oveľa menej podrobnými snímkami pozemskej stanice AMOS zhotovenými 28. januára. Tieto fotografie, posledné snímky orbitera Columbia ako celku, však mali nízke rozlíšenie a zobrazovali iba hornú časť raketoplánu. Pocit falošného bezpečia dodali technikom aj analýzy programu Crater, ktorý však neslúžil na zisťovanie poškodenia na paneloch RCC. Všeobecne sa usudzovalo, že ak aj boli úlomkom penovej izolácie zasiahnuté panely RCC, sú dostatočne odolné na to, aby sa nepoškodili.
Nič netušiaca posádka na obežnej dráhe zatiaľ usilovne a vďaka dvom zmenám aj nepretržite pracovala. Skúmala účinky stavu mikrogravitácie na tkanivových kultúrach, mikroorganizmoch, rastlinách aj drobných živočíchoch od červov dlhých iba milimeter, cez článkonožce, ryby až po krysy. Astronauti robili pozorovania aj sami na sebe. Ďalšie experimenty boli fyzikálne aj materiálne, pozorovala sa tiež Zem, jej atmosféra a merala slnečná konštanta. Pokusy pripravovali nielen krajiny, ktoré boli rodiskami členov jej posádky, ale aj množstvo ďalších štátov vrátane členských krajín ESA.
Dvojica záberov zo záznamu pozemnej kamery počas štartu. V krúžku vidieť nezvyčajne veľký úlomok penovej izolácie nádrže ET, ktorý narazil do krídla orbitera a následne sa roztrieštil. Zdroj: NASA, upravené
Samotný družicový stupeň raketoplánu pracoval vo vesmíre prakticky bezchybne. Vyskytol sa len menší problém s klimatizáciou Spacehabu. Základná náplň experimentov bola dokončená s dvojdňovým predstihom. Z vedeckého hľadiska sa misia považovala za mimoriadne úspešnú. Len niektoré pokusy bolo nutné vyhodnotiť či dokončiť až na Zemi, prípadne v záverečných fázach letu, ktorých sa Columbia nedočkala. Patril sem napríklad vplyv bočného vetra na dynamiku pristávacieho manévru. Po pristátí sa plánovali aj podrobné lekárske vyšetrenia ako šestnásťdňový pobyt vo vesmíre pôsobil na telá McCoola, Clarkovej, Andersona, Browna a Ramona. Túto štvoricu mal vyniesť lekársky tím zo stroja na nosidlách. Zvyšní traja členovia posádky smeli po pristátí opustiť stroj po vlastných.
Začiatok konca
Previerky pred pristátím nedali posádke ani riadiacemu stredisku žiadny dôvod na znepokojenie. Krídla sú pre let vákuom nepotrebné, dokonca ani diera v jednom z nich nemala žiadny účinok na priebeh misie. 1. februára krátko po trinástej hodine svetového času astronauti v skafandroch pripútaní na svojich miestach začali zostupovať z orbity. Ten, ako vždy, začal otočením motorovej sekcie do smeru letu a pokračoval zážihom oboch motorov OME. Motory počas 158 sekundovej činnosti znížili perigeum dráhy tak, že sa vnorilo do zemskej atmosféry. Tá sa mala postarať o dobrzdenie. Raketoplán sa vzápätí otočil nosom späť do smeru letu a na stret so vzduchovým obalom Zeme sa pripravil zdvihnutím nosa do výšky asi 40° k horizontu. Prelietaval práve nad nočnou stranou našej planéty.
V štátoch Kalifornia, Nevada, Utah, Arizona, Nové Mexiko, Texas a Florida sa na prelet raketoplánu pripravovali netrpezliví diváci. Išlo o jednu zo zriedkavých príležitostí, keď mohli pozorovať zostup orbitera zemskou atmosférou. Pri výstavbe ISS totiž raketoplán nalietaval na svoju pristávaciu dráhu na Floride spravidla ponad Mexiko. Mnohí pozorovatelia boli vybavení kamerami, čo sa pri vyšetrovaní ukázalo byť šťastím v nešťastí.
Záber z videa, ktoré v raných fázach pristávania urobila astronautka Clarková. Ide o pohľad na pilotov Columbie. Cez okienka vidieť oranžovú plazmu. Zdroj: NASA
Raketoplán vniká do čoraz hustejších vrstiev atmosféry. Okolo neho sa, podobne ako okolo meteorov, sformuje žiariaci oblak plazmy. Na pilotnej palube raketoplánu si astronautka Clarková zostup nahráva na kameru. Robí to aj kvôli trom kolegom sediacim o palubu nižšie, ktorí nič nevidia. Tento záznam sa podarilo nájsť, no posledné okamihy posádky nezachytáva. Vyčítať z neho možno len to, že astronauti nemali žiadne tušenie o tom, že prebieha posledná hodina ich života. V tejto fáze letu stroj riadi autopilot. Veliteľ je v hlasovom spojení s riadiacim strediskom. Raketoplán zároveň vysiela množstvo údajov zo 4000 senzorov na svojom povrchu aj vnútri, takzvanú telemetriu, do strediska riadenia letov v Houstone. Iné dáta uschováva na magnetofónový záznamník OEX, ktorý – opäť šťastie v nešťastí – má iba najstarší stroj flotily, Columbia. Rozžeravená plazma komunikáciu komplikuje. Preto ju Columbia vysiela cez anténu v zadnej časti, relatívnom závetrí, cez spojovaciu geostacionárnu družicu. Napriek tomu je spojenie v tejto fáze letu vždy prerušované. Takisto je bežné, že niektoré senzory sa počas tejto ohnivej fázy pristávania odmlčia. Raketoplán je tiež zakaždým vystavený hluku a otrasom. Nikto si preto neuvedomí, že stroj sa postupne rozpadá. No ak by aj posádka, diváci či pozemský tím rozpoznali nebezpečenstvo, v tejto etape letu sa s ním už nič nedá urobiť. Návrat na obežnú dráhu bol od zážihu OME nemožný a ak by aj bol možný, nič by sa tým neriešilo – Columbia už mala zásoby len na tri dni, čo je pre presun na hocijaký iný vesmírny dopravný prostriedok absolútne nedostačujúce.
Celá deštrukcia prebehla za necelých pätnásť minút. V čase 13:51 UT sa raketoplán doposiaľ prelietavajúci ponad Tichý oceán dostane nad pobrežie Kalifornie. Očití svedkovia za ním vidia drobné, rozžeravené úlomky. Plazma strháva z narušeného povrchu krídla doštičky tepelnej ochrany. O niečo vyše dve minúty sa žiarivé úlomky začnú objavovať aj na amatérskych videozáznamoch.
Hliníková konštrukcia krídla raketoplánu sa roztápa a horí. Telemetria ukazuje zvyšujúcu sa či inak abnormálnu teplotu na rôznych miestach ľavého krídla. Napokon senzory vypadávajú, ako plazma vnikajúca do krídla prepaľuje ich káble. O 13:54 sa začne o tomto probléme v riadiacom stredisku diskutovať. Veľa sa však toho povedať nestihne – stroju zostáva posledných šesť minút. V čase 13:55:49 Columbia nalieta nad dennú stranu Zeme.
S rozpadávajúcim sa krídlom kozmická loď stráca svoj aerodynamický tvar. Dôsledkom toho sa o 13:57 odchyľuje od želaného kurzu doľava. Autopilot sa snaží raketoplán v kurze udržať, najprv za použitia hydraulicky ovládaných prvkov. Ani to však neskôr nestačí – musí sa uchýliť aj k zážihu zadných motorčekov RCS.
Posledné okamihy
V čase 13:58 sú už problémy v ľavom krídle také vážne, že počítače o tom informujú nielen riadiace stredisko, ale aj posádku. Vypadli senzory v pneumatikách ľavého podvozku, ktoré praskli. Už to samo osebe predstavovalo veľký problém. Columbia mala vysokú pristávaciu hmotnosť, 105 591 kg, keďže na rozdiel od vynášacích misií nenechala značnú časť svojho nákladu vo vesmíre. Pristávať na brucho by bolo nebezpečné. Riadiace stredisko však stále dúfa, že ide len o pobláznenie senzorov, dnes vo väčšom rozsahu ako obyčajne. Preto nadväzuje spojenie s veliteľom raketoplánu, aby sa uistilo, či mu jeho monitory ukazujú to isté. Veliteľ Rick Husband potvrdí príjem, nič viac nestihne. V tom okamihu sa raketoplánu zrejme odtrhne ťažko poškodené ľavé krídlo a stroj sa dostane do prudkej, nekontrolovanej rotácie. Podľa neskorších simulácií ho aerodynamické sily zrejme otočili najprv nosom nahor. Divoko rotujúci zvyšok Columbie pravdepodobne zostáva pohromade ešte asi pol minúty. Neskôr vyšetrovanie ukáže, že sa v tejto dobe aktivoval jeden z dvoch prepínačov na ručné ovládanie raketoplánu. Pokúsili sa piloti prebrať kontrolu nad neovládateľným strojom? Je to možné, no rovnako sa mohlo stať aj to, že o spínač iba náhodne zavadili, ako sa im to už raz v priebehu tohto pristávania stalo. Tak či onak, ručné riadenie už nie je možné. Hydraulický systém je v tej dobe nefunkčný, modul OMS sa práve rozpadá, jeho nádrže explodujú. Stroj bez krídla nemá ani aerodynamické, ani raketové ovládacie prvky. V pilotnej kabíne hučí množstvo poplachov.
Padajúce trosky raketoplánu Columbia. Zdroj: RNLAF
Po 14:00:03, keď anténa v zadnej časti Columbie posledný raz, náhodne, na okamih namieri na spojovaciu družicu, sa stroj rozpadá. Kabína pre posádku ako samostatný konštrukčný diel ešte chvíľu zotrváva v celku, po oddelení od batérií v nákladovom priestore však zostáva bez elektrickej energie. V okamihu rozpadu stroja preťaženie v nej nadobúda vysoké hodnoty, no ako ukazujú predošlé skúsenosti s kritickými situáciami, toto preťaženie možno prežiť. Navyše jeho hodnota rýchlo poklesne. Približne o 16 sekúnd, možno neskôr, posádka umiera na preborenie kabíny. Jej skafandre ju nedokážu ochrániť ani pred nízkym okolitým tlakom (sú vo výške asi 63 km), ani pred rozžeravenou plazmou. O tri a pol minúty dopadajú na zemský povrch prvé, najťažšie trosky. Najviac ich dopadne na územie Texasu. Nadpolovičná väčšina hmotnosti Columbie však zhorí v atmosfére.
Riadiace stredisko už začína chápať, že prišlo o stroj. Prerušenie spojenia, hlasového aj telemetrického, je jedna vec, ktorá ešte nemusí byť fatálna. Ale to, že ani radary kozmodrómu nezachytávajú prilietavajúci raketoplán, sa už nedá inak vysvetliť. V čase 14:12:55 dáva letový riaditeľ, Leroy Cain, príkaz na uzamknutie dverí. Je to súčasť postupu pre prípad havárie vypracovaného po katastrofe Challengera.
Na Floride čakajú nič netušiaci diváci vrátane rodinných príslušníkov posádok na záverečné dosadnutie raketoplánu na pristávaciu dráhu. Veľké hodiny odpočítavajú minúty a sekundy zostávajúce do pristátia Columbie. Niečo ale nie je v poriadku. Hodiny sa blížia k nule, ale raketoplán nie je na dohľad. Napokon odpočítavanie ukazuje nulu a čas začína znova stúpať. Diváci sú zmätení a čoraz viac znepokojení. V Houstone, kde v galérii riadiaceho strediska sedia ďalší príbuzní a známi posádky, ich už pracovníci NASA odvádzajú a pripravujú na najhoršie.
Hľadanie príčiny
Trosky Columbie umiestňované po náleze na ich miesta v siluete raketoplánu. Medzi troskami je zreteľná asymetria – ľavé krídlo, ktoré sa v dôsledku poškodenia rozpadlo oveľa skôr ako pravé, obsahuje omnoho menej zachovaných trosiek. Zdroj: NASA
Už na druhý deň po nehode bola zostavená vyšetrovacia komisia Columbia Accident Investigation Board. Teórií, prečo k nešťastiu došlo, spočiatku existovalo množstvo. Z dôvodu prítomnosti Ilana Ramona na palube sa zvažoval aj teroristický útok, zamestnanec vlády Iraku hovoril o Allahovej pomste. NASA to však zamietla s odôvodnením, že teroristi by to technicky nezvládli. Strata údajov v podvozku zase viedla k hypotéze, že sa počas pristávania predčasne otvorila podvozková šachta. Plazma ňou vnikla dovnútra a zaplavila krídlo. Aj táto teória však rýchlo padla – už prvé rozbory telemetrie poukazujú na to, že problémy sa začali na povrchu krídla. Columbia musela vstúpiť do atmosféry s poškodenou tepelnou ochranou.
Pozornosť vyšetrovateľov sa sústredila na odpadnutý veľký kus penovej izolácie, ktorý počas štartu zasiahol krídlo. Väčšina odborníkov to však odmietala a trvala na závere, ktorý nadobudla ešte pred nehodou – táto udalosť sama osebe nemohla vyvolať zničujúce poškodenie. To už skôr sa mohlo stať, že orbiter zasiahol iný, ešte väčší úlomok v čase, keď sa dostal mimo dosah sledovacích kamier. Do úvahy prichádzalo aj to, že k poškodeniu mohlo dôjsť na obežnej dráhe. Meteoroidy, kus ľadu vypustený ako odpadová voda, ani malý kus kozmického odpadu sa nedajú nikdy vylúčiť. Ich náraz by však posádka Columbie pravdepodobne registrovala – ibaže by prebehol počas nejakého motorického manévru. To je ale zase veľmi nepravdepodobné.
Termín uzavretia vyšetrovania sa odkladal. Namiesto 1. apríla predložila vyšetrovacia komisia prvú časť záverečnej správy až 26. septembra 2003. Vyšetrovanie pokračovalo, až kým ďalšie analýzy záberov kamier, telemetrie vrátane údajov zo záznamníka OEX, a najmä experimenty vo výskumnom stredisku Southwest Research Institute ukázali, že zdanlivo nemožné sa skutočne stalo. Veľké plynové delo poháňané stlačeným dusíkom vystreľovalo oproti panelom RCC na modeli nábežnej hrany kusy izolačnej peny. A niektoré z nich dokázali vytvoriť na paneli RCC skutočne veľké diery, až s priemerom približne 40 centimetrov. Na vniknutie plazmy do krídla to bohato stačilo. Plazma potom trhlinu naďalej rozširovala.
Definitívny dôkaz, že haváriu Columbie spôsobil náraz penovej izolácie – diera, ktorá zostala v paneli RCC na nábežnej hrane raketoplánu Atlantis po ostreľovaní úlomkami tejto izolácie. Zdroj: Rick Stiles
Navyše sa ukázalo, že panel zasiahnutý penovou izoláciou bol na najkritickejšom mieste – išlo o panel s číslom 6, 7 alebo 8. Za týmito panelmi je najväčší voľný priestor vo vnútornej konštrukcii krídla, v ktorom sa plazma mohla pohybovať. Tieto priestory sú hneď vedľa podvozkovej šachty, v ktorej došlo dôsledkom tepla k prasknutiam pneumatík podvozku.
Následky
Hoci NASA bola na ďalšiu haváriu raketoplánu pripravená lepšie ako na haváriu Challengera, lety ostatných strojov pozastavila na rovnako dlhý čas. Vlastne v konečnom dôsledku na ešte dlhší, pretože keď po zlepšení bezpečnosti vzlietol v roku 2005 Discovery na „testovaciu“ misiu STS-114, ukázalo sa, že nebezpečenstvo nie je úplne zažehnané a lety sa zase prerušili. Napokon sa síce podarilo zaviesť účinné opatrenia – aspoň z hľadiska toho, že žiadny raketoplán už nikdy nehavaroval – ale už aj tak finančne náročné misie sa ešte viac predražili. Pozastavením letov navyše raketoplány čoraz viac zastarávali a narastali ich fixné náklady, ktoré sa museli splácať aj v prípade, že nelietajú. Aj z týchto dôvodov sa o stavbe ďalšieho raketoplánu ako náhrady za Columbiu už neuvažovalo, naopak, program sa mal čím skôr uzavrieť. Raketoplány sa síce museli znova uviesť do prevádzky na dobudovanie hlavných častí ISS – bola na to dimenzovaná – no už sa nesmeli použiť na lety k žiadnemu inému cieľu. Okrem iného aj z dôvodu bezpečnosti – ak by sa ich tepelný štít neopraviteľne poškodil, posádka raketoplánu mohla zostať v lepšie zásobenej ISS, kým sa postupne inými kozmickými loďami nedostane na Zem. Výnimku dostala iba posledná servisná misia k Hubblovmu ďalekohľadu. Ukončením programu v roku 2011 však svet prišiel nielen o neprimerane nákladné a potenciálne nebezpečné, ale aj o jedinečné stroje, ktorých funkcie žiadna súčasná kozmická loď nedokáže v plnom rozsahu nahradiť.
Od katastrofy Columbie, poslednej smrteľnej nehody v priebehu kozmického letu, uplynulo už dvadsať rokov. Takáto dlhá pauza medzi tragickými nehodami v pilotovanej kozmonautike ešte nebola. Skúsenosti s kozmickými letmi stúpajú, politické dôvody pre urýchlenie letov na úkor ich bezpečnosti sa našťastie vytrácajú. Na druhej strane však ľudstvo v blízkej budúcnosti čakajú misie nebezpečné už len svojou vzdialenosťou od Zeme. Preto zostáva len dúfať, že sa v blízkej dobe nič podobné nezopakuje a že žiadna kozmická agentúra sa nedá ukolísať pocitom falošného bezpečia vyplývajúceho z toho, že už dávno sa nič strašné neudialo.
Napísať odpoveď