Vždy, keď napíšem nový román, mám pocit, že bizarné podmienky jeho zrodu už nič neprekoná. A potom sa objaví ďalšia kniha s ešte divokejším osudom. Teda, aspoň v mojich očiach. Súdiac podľa toho, že príbehy zrodu mojich románov nemávajú komentáre, ani čítanosť, a že iní autori o vzniku svojich diel nepíšu, sú takéto veci asi nudné a všedné. Ale pre mňa nie. A tak som spísala ďalšiu kapitolu svojej tvorivej histórie a dávam ju sem na web pre prípad, že by sa časom našiel niekto, koho by to zaujímalo.
Prvopis Apokalypsy sa rodil neuveriteľných devätnásť rokov. Tým hravo strčil do vrecka dovtedajších rekordmanov medzi mojimi románmi, ktoré dosiahli len číslo šesť. No keby mi ešte nedávno niekto povedal, že práve ona bude mojím ôsmym rukopisom, vysmiala by som ho. O existencii tejto knihy som síce vedela od svojej šestnástky, ale v poradí priorít zápisu sa nachádzala okolo úplného konca. Prečo? Pretože prvých pätnásť rokov jej života som poznatky o nej vedela zhrnúť do jedinej vety!
Ale keby sme chceli ísť do najhlbších koreňov, Zrod Apokalypsy začal oveľa skôr než v mojej šestnástke. Začal ešte v minulom tisícročí ako pra-scifi príbeh, asi o rok-dva starší, než bol môj úplne prvý pokus o napísanie sci-fi románu. Prečo som ho potom nespomenula v prehľade svojich začiatkov? Pretože jeho dej som nezačala zapisovať, ale spravila som si akési poznámky k jeho, ehm, vedeckému pozadiu. Keď som mala asi desať rokov, začula som čosi o Atlantíde. Z toho sa zrodila moja vízia veľmi civilizovaného svetadielu, ktorý pradávno zanikol ponorením sa do magmy. Zachránilo sa z neho len zopár ľudí na hypermodernej lodi. Medzi nimi napríklad aj muž menom John Vonet či žena Mary Orowon. Tí, čo Apokalypsu čítali, sa už v duchu uškŕňajú. A asi sa začnú uškŕňať ešte viac, keď prezradím, že ona mýtická loď mala havarovať niekde v miestach, kde v Bystrici tečie potok Tajovka. Ja som v ňom nachádzala kúsky škváry, o ktorej som tvrdila, že sú to úlomky tej lode.
Projekt Celestia vyžaduje veľa štúdia histórie.
Napriek tomu tvrdím, že o začiatku histórie Apokalypsy možno hovoriť až od roku 2003. Vtedy sa mi totiž zjavil prvý nástrel knižnej série, vtedy bezmennej, až dnes známej ako Projekt Celestia. Bol to však nástrel najmä jej druhého dielu. Až v roku 2004 som zistila, že má aj nejaký prequel a dva sequely. Lenže tie, vedela som už vtedy, mali byť oveľa slabšie než centrálny druhý diel. Centrálny druhý diel ich dokonca vôbec nepotreboval. Napísali by sa až neskôr, po jeho úspechu, na naliehanie fanúšikov. Ešte som nenapísala ani svoj prvý román a už som mala rozplánovanú situáciu o desaťročia neskôr, keď vyčerpám všetky hlavné nápady a budem už s vycibreným štýlom, no slabšou inšpiráciou variť z vody takéto knihy. Neviem, čo by ma v tých časoch prekvapilo viac. Či zistenie, že kniha „varená z vody“ príde na svet pred mnohými veľkými, dôležitými románmi (vrátane druhého dielu Projektu Celestia!), alebo zistenie, že tá kniha práveže vôbec nie je varená z vody, ale je plná prekvapení, zvratov a šokujúcich odhalení voči zvyšku série, dokonca i môjho vlastného života!
Každý z dielov Projektu Celestia mal už vtedy meno, vedela som teda, ako sa bude táto kniha volať. Inak, ako som už spomínala, som z nej nemala prakticky nič. Ani jedinú scénu. V tomto mali navrch ešte aj dve pokračovania druhého dielu, hoci tie boli voči nemu v rovnako podradnom postavení ako prvý. Ani z nich som síce nepoznala veľa, ale poznala som. A najviac z druhého dielu. Napriek tomu tak málo, že jeho písanie vôbec neprichádzalo do úvahy.
A tak som napísala inú knihu a rozpísala ďalšiu, kým v hlave mi vírilo množstvo nápadov na nové tituly. Dva roky po objave Apokalypsy sa mi medzi nimi objavila aj veľmi sľubná a zaujímavá prvá scéna. Bola to scéna, ktorú jedna z postáv neskôr označí ako „trik s jablkami“. Spoilerovať nejdem. Mená postáv tejto scény som nepoznala, vedela som iba, že ide o dvoch mužov, z ktorých jeden vynašiel absolútne nový princíp cestovania časom a predvádza to šokovanému druhému mužovi. Ten princíp sa mi páčil. Bol originálny a logický (ak privrieme oči nad fyzikou). No vtedy by mi ešte ani vo sne nenapadlo spájať ho s Apokalypsou či dokonca s Johnom a Mary a inými nápadmi, ktoré sa v knihe objavia. Každý z týchto fragmentov som považovala za útržok samostatného príbehu! Navyše, v prípade Johna a Mary hlúpeho a detinského príbehu, na ktorý by som najradšej bola zabudla.
Novú scénu som preto priradila novému románu, ktorý dostal pracovný názov Teória entropie. Veľmi som túžila vedieť z tohto príbehu viac, no okrem ďalšieho hmlistého útržku, v ktorom ten nový a rozľahlý „stroj času“ (úvodzovky sú namieste) zapnú a vyberú sa do neviemako vzdialenej minulosti, som sa nedozvedela už nič. Takzvaná Teória entropie preto zapadla medzi desiatky podobných scén, síce sľubných, ale bohužiaľ nerealizovaných kvôli štrajku múz.
Potom nasledovalo trinásť rokov, počas ktorých sa s Apokalypsou nič nedialo. Trinásť! Ešte donedávna som sa pritom hrdila tým, že najdlhší doposiaľ prekonaný tvorivý blok pre jeden príbeh, ktorý úspešne dospel k zápisu, trval celé štyri roky (pri románe Nula kelvinov). Lenže pár rokov po Teórii entropie celé univerzum Padajúcich Hviezd akosi stratilo energiu a uložilo sa do dlhého-predlhého spánku. Vládu nad mojím tvorivým svetom prebralo univerzum Nula kelvinov, no aj to nechalo veci nedotiahnuté a predčasne sa porúčalo preč. Nasledovalo pár zúfalých rokov, počas ktorých to bolo s mojou tvorbou celkovo naozaj veľmi biedne. Prejavilo sa to okrem iného tým, že po dopísaní svojho siedmeho románu, Tristodesať kelvinov, som šesť rokov žiadny nový román nenačala.
Nemyslite si ale, že som nepremýšľala o tom, ktorý z románov vyberiem ako ďalší v poradí na zápis. Lebo u mňa to bolo vždy takto. Nový objekt na písanie vyberám z mentálneho šuflíka, kde sa povaľuje hromada potenciálnych kandidátov. Výber každého ďalšieho je predmetom dlhých-predlhých úvah a hodnotenia podľa množstva parametrov: stupeň jeho dokončenosti (ten v prvom rade), náročnosť jeho zápisu, aktuálna tvorivá nálada, moja znalosť faktov o danej téme… a keďže žiadny nevyhráva na plnej čiare nad ostatnými, donekonečna premýšľam, ktoré faktory sú dôležitejšie a ktoré menej dôležité. Každý môj rukopis prešiel týmto zdĺhavým výberovým konaním.
Aj po dokončení Tristodesať kelvinov som zvažovala možných kandidátov. Bolo to ťažké, pretože žiadny ďalší román už nebol ani zďaleka v stave dokončenosti (vlastne ani Tristodesať kelvinov v čase začatia jeho písania), a preto boli moje úvahy oveľa akademickejšie ako inokedy. Ale kandidáti predsa len existovali. Prvým bolo tretie pokračovanie Nula kelvinov, ktoré ku mne múza slimačím tempom posúvala. Druhým prastarý román, rovesník Projektu Celestia, psychotriler o šialenej spisovateľke. A tretím? Druhý diel Projektu Celestia. Pretože bol zároveň tretím dielom hlavnej línie série a prvé dva diely už boli napísané. Je však nutné povedať, že bol kandidátom zo všetkých najmenej nádejným.
Po mojej tridsiatke sa však pozícia druhého dielu Celestie začala trochu zlepšovať. Jednak znova ožil prvý diel krížovej série – Príbeh Padajúcich Hviezd. V priebehu nasledujúcich troch rokov som ho prepracovala na plnohodnotnú knihu, čo znamená, že jeho univerzum ožilo. Ďalej, presťahovala som sa do Kremnice. Historického mesta. A druhý diel Celestie je v podstate historickým románom, aj keď je to sci-fi. Myslela som, že nové prostredie ma nabudí. Vlastne som bola tak trochu nabudená aj pre historický román. Stále som snívala o tejto sérii, stále som ju túžila mať a príbehy na jej pozadí bežali vo mne po celé tie roky. A tak som začala študovať obdobie renesancie. Bohužiaľ, dejepis nikdy nepatril medzi moje obľúbené predmety. Študijné materiály mi pripadali nudné. Hneď som videla, že toto nebude ako s Úvodom do teórie chaosu, kde mi stačilo tri a pol knihy na prípravu. Bolo zjavné, že ak mám písať historický román, toho štúdia budem potrebovať oveľa oveľa viac. Do toho sa mi však veľmi ťažko dokopávalo, zvlášť v záplave iných povinností.
Navyše som ohľadom písania série Projekt Celestia videla ešte jeden veľký problém. Mala som už rozpísanú sériu Nula kelvinov, kde funguje cestovanie v čase na úplne novom princípe. To cestovanie časom je podrobne vysvetlené a rozpracované. Pre Celestiu sa ale nehodilo. Rovnako sa mi však priečila predstava, že by som sa v tejto sérii vrátila k starému, nevysvetlenému cestovaniu časom, ktoré autori bežne používajú a ktoré mám v mojom de facto prvom románe Čierna diera. Bola som predsa už ďalej. Nemôžem sa uspokojiť s „obyčajným“ cestovaním časom, keď už som raz vypracovala jeho podrobnú teóriu. Ibaže… by sa objavila porovnateľne dobrá teória.
A vtedy po prišlo. Prelomový, oslobodzujúci nápad.
Zlúčim Teóriu entropie s Apokalypsou!
Autor Martin5 Po nov 13th 2023 at 10:53 am
Poniektorých nás to stále zaujíma. A pojmy entropia s apokalypsou sa k sebe dobre hodia, veď je to aj vcelku pravdepodobný scenár zániku nášho Vesmíru.
Autor Adhara Po nov 13th 2023 at 8:52 pm
Hm, až na to, že v tomto románe apokalypsu spôsobí lokálne klesanie entropie, nie jej rast…