Image by OpenClipart-Vectors from Pixabay
Predtým, než prejdeme k hlavnej téme tohto článku – predstaveniu písania v tretej osobe jednotného čísla – povedzme si pár slov o veľmi zriedkavej, ale predsa len existujúcej forme. Rozprávanie v druhej osobe jednotného čísla. Autor čitateľovi tvrdí, že to, čo číta, sa deje jemu. Kde okrem experimentálnych poviedok sa s tým možno stretnúť? V kedysi tak obľúbených príbehoch „Vyber si vlastné dobrodružstvo“ pre mládež, kde sa čitateľ svojimi rozhodnutiami v dôležitých situáciách akoby zapájal do deja.
Keďže poslednú takúto knižku som čítala pred 20+ rokmi, veľa vám o dojmoch z nej nepoviem. Ale niečo predsa. A to, že moje rozdiely s hlavným hrdinom tohto príbehu mi prekážali oveľa viac, než keby to bolo písané v tretej osobe či dokonca v prvej osobe. Pretože autor mi hovorí, aká som a čo robím a ja som taká nebola a také veci by som nerobila. To, že ma označoval za chlapca, bola už len čerešnička na torte. V tretej osobe som sa dokázala s hrdinom oveľa ľahšie stotožniť, lebo bolo zjavné, že čítam o niekom inom. V druhej osobe som sa vnútorne búrila. Asi netreba dodávať, že túto formu odporúčam ešte menej než ja-rozprávanie.
Ale poďme k môjmu obľúbenému rozprávaniu v tretej osobe. Najjednoduchšiemu a pritom najrozmanitejšiemu. Nielen, že vám ho nezamoria „somy“, ale máte tiež na výber z obrovského množstva možností, ako budete na dej nahliadať. Môžete sa síce držať iba jedinej, hlavnej postavy podobne ako ja-rozprávač, ale môžete aj pribrať jeho kamaráta, lásku, suseda, nepriateľa či náhodného okoloidúceho. Svojich „špiónov deja“ máte všade, kde ich len potrebujete. Nie je preto nutné (neprirodzene) vláčiť vaše „oči a uši“, vašu jedinú nazerajúcu postavu, po všetkých kútoch príbehu. Ten sa tak môže stať oveľa spletitejším. Postava, cez ktorú čitateľ nazerá, môže v priebehu deja umrieť a nikto sa nečuduje, kto a ako preboha potom príbeh rozpráva ďalej. A tým, že môže umrieť, môže byť dej dramatickejší. Taktiež nie je nutné, aby hlavný hrdina na konci všetkému porozumel, čo je prirodzenejšie, lebo ani my plnému rozsahu udalostí okolo nás nerozumieme. Stačí, keď dosť čriepkov na poskladanie si kompletného obrazu dostane čitateľ.
Na druhej strane, plno možností neznamená, že autor by sa mal odtrhnúť z reťaze a zobrazovať príbeh hlava-nehlava. Je dobré stanoviť si, a to pokojne aj po dopísaní, čo nášmu rozprávačovi dovolíme. Hlavné možnosti sú:
- Vševediaci rozprávač – vie o príbehu úplne všetko, aj to, čo vám ešte nevyzradil. Niekedy komentuje súvislosti vrátane tých, ktoré postavy (zatiaľ) nepoznajú. Sleduje postavy aj v spánku či iných stavoch, v ktorých nie sú pri vedomí. Vidí minulosť, pozná súčasne prebiehajúce deje (a trúsi poznámky v štýle „zatiaľčo sa tam dialo toto, inde sa dialo hento), predpovedá budúcnosť (napr. „a to bolo poslednýkrát v živote, čo sa stretli“…), pozná alternatívne možnosti (napr. „ak by ju nezavraždili, o pár týždňov by aj tak umrela na chorobu“…). Môže v rámci jednej scény skákať z hlavy do hlavy, zobrazovať dialógy postáv aj s ich skrytými myšlienkami. Nepotrebuje mať dokonca na scéne ani živú postavu, môže komentovať osud komunity ako celku, stroja, mesta, štátu, ľudstva… Možností je veľa.
- Na postavu zameraný rozprávač – vidí a vie iba to, čo vidí a vie v danom momente tá postava. Je to ako prepísať ja-rozprávanie danej postavy do on-rozprávania. Môže byť počas celého deja zavesený len na tú jedinú postavu – takto boli napríklad napísané druhý a tretí diel Harryho Pottera. Ale často využije svoju možnosť prepnúť pohľad a napíše nejaké scény či kapitoly, prológy a epilógy aj z pohľadu iných postáv, ako vo všetkých ostatných dieloch Harryho Pottera. Vždy je však obmedzený znalosťami tej postavy, cez ktorú aktuálne nazerá. Ak chce komentovať dej vo väčších súvislostiach (čo sa dialo v minulosti, čo sa deje s celým mestom a pod., čo sa deje súbežne s iným dianím…), musí si na to zadovážiť postavu, ktorá tie súvislosti ovláda.
Ak máme viacero postáv, cez ktoré nahliadame na príbeh, vynára sa otázka, cez ktorú z nich ideme nazerať na scénu, v ktorej je ich prítomných viac. Autor volí zväčša intuitívne tú, ktorej pohľad je najviac zaujímavý a obsahuje najviac toho, čo by (ne)mal vedieť čitateľ. Všimla som si však, že medzi postavami môže existovať zároveň aj akési hierarchické usporiadanie. Môže existovať postava, ktorej pohľad má vždy prednosť, ak je na scéne prítomná. Len v prípade, že nie je, nastupuje pohľad postavy v rebríčku o priečku nižšie. V prípade, že nie je prítomná ani tá, nastupuje postava umiestnená ešte nižšie, a tak ďalej. Pritom stupienok postavy na hierarchickom rebríčku rozprávača nehovorí nič o tom, aká je postava dôležitá a významná. Aj veľmi významná postava môže byť na hierarchickom rebríčku rozprávačov nízko a rozprávač sa k jej pohľadu môže uchýliť len keď naozaj niet na scéne nikoho, kto by to za ňu prebral. Takýmto spôsobom napríklad môže udržiavať jej myslenie tajomné a nepredvídateľné.
Existujú aj postavy, cez ktoré nenazeráme na dej vôbec. Buď by už boli ich pohľady prebytočné, alebo sú také odlišné od autorovej mentality, že dobre robí, keď sa nesnaží zrekonštruovať obsahy ich hláv.
Vo všeobecnosti nie je dobré prešvihnúť to s počtom náhľadov. Netreba zavádzať pohľad novej postavy, ak nám stačí pozrieť si to pohľadom nejakej starej. Výnimku tvoria, samozrejme, odôvodnené prípady, v ktorých sa snažíme myslenie doteraz použitých postáv pred čitateľom v konkrétnej scéne skryť.
Vôbec nie je nutné, aby si autor dopredu dopodrobna rozplánoval, cez ktorú postavu a cez akého rozprávača bude prezentovať dej. Je to otázka, ktorú si pokojne môže nechať na korektúry. Ak však zistí, že inklinuje k jednému spôsobu, ale sem-tam má záblesky iného, je dobré si príbeh upratať. Pri deji písanom z pohľadu konkrétnej postavy by sa napríklad nemala vyskytnúť ojedinelá známka vševedúcnosti rozprávača – buď je vševedúci celý čas alebo nikdy.
A takisto ako pri rozprávaní v prvej osobe jednotného čísla, aj tu sa dá použiť buď prítomný alebo minulý čas. Mám však dojem, že prítomný čas býva v on-rozprávaní zriedkavý a ak už je, častejšie je čitateľmi ofrflávaný. Ja v ňom však nevidím nijaký nedostatok. Pozor len na to, aby sa časy bez rozmyslu nestriedali.
Osoba rozprávača je každopádne niečo, čo volím, intuitívne a vo veľmi včasnej fáze tvorby príbehu. Niet divu, že mi pri návrhoch prepísať to či ono do inej osoby naskakujú vyrážky. Prepísať príbeh do inej osoby (alebo aj iného času) dá neskutočne veľa práce, zhruba toľko, ako keď text prekladáme z češtiny. Na také niečo treba pádny dôvod a popravde si neviem predstaviť, aký. Určite ním nie je pripomienka jedného čitateľa „ja mám radšej rozprávanie v tej a tej osobe“. Pretože iní čitatelia zase majú radšej inú osobu, alebo im je to – ako mne – skrátka úplne jedno.
Napísať odpoveď