Pozor, článok obsahuje menšie vyzradenia deja Druhej planéty a alternatívy Druhej planéty!
Dve verzie jediného príbehu. Čosi v mojej zapísanej tvorbe ojedinelé, ak teda nepočítam to, že viaceré romány majú jemné rozdvojenia deja. Je to spôsobené tým, že vydavateľstvo nejakú scénu neprijalo a musela som napísať jej odlišnú verziu. Ale v porovnaní s alternatívou Druhej planéty išlo len o mizivo krátke úseky textu. Navyše, alternatíva Druhej planéty nebola nikým zvonka iniciovaná. Ako k jej vzniku došlo?
V roku 2007 som dopísala prvú verziu románu Druhá planéta a poskytla som ju čitateľom. Viacerí sa vyjadrili, že dejový zvrat zhruba v strede knihy je drastický. Nemuseli mi to ani hovoriť. Prvý, koho drastickosťou šokoval, som bola ja. Doteraz si dokonca pamätám, kde som stála, keď ten šok prišiel. Toto (a nielen toto) mimochodom dokazuje, že nemám nad príbehmi nijakú moc – aj ja som iba v pozícii čitateľa.
Aj keď z nasledujúcej udalosti sa môže zdať, že nejakú moc nad dejom predsa len mám. Ako som tak opakovane premýšľala o onom brutálnom zvrate a smrti mojich milovaných postáv, zrazu sa predo mnou začala vynárať verzia príbehu, v ktorej k tomuto zvratu nedošlo. V žiadnom prípade však nemôžem povedať, že by som si vytvorila verziu podľa svojho gusta. Smrť mojej najobľúbenejšej postavy totiž krátko na to nastala tak či tak. A čo horšie, zo správania sa ďalšej z postáv v novej verzii príbehu som bola riadne zhrozená až zhnusená. Bola to práve postava, s ktorou som sa najviac stotožňovala, o ktorej som v tom mladom naivnom veku dúfala, že by som mohla raz byť ako ona. Nechápala som ju, zúrila som, nevedela som sa s tým dlho zmieriť. Nie, ja naozaj nemám svoje príbehy pod kontrolou. A ako čerešnička na torte, dej dotlačil hlavné postavy okľukou k de facto rovnakému koncu. Nemala som nad ich životmi nijakú moc. Nemohla som ich zachrániť. Mohla som – a už aj to ma prekvapovalo – posunúť dej iným smerom, no aj to iba v prísne špecifických okamihoch. Ale tým moje božské schopnosti skončili. Nadradené božstvo si zakaždým pekne našlo spôsob, ako sa navrátiť k rámcovo rovnakému záveru.
Lenže oveľa viac súcitu som v alternatíve mala s hlavným hrdinom tohto románu – Glennom. Celkove mi alternatíva pripadala ešte tragickejšia a emotívnejšia než hlavná verzia, a to mi už aj tá pripadala poriadne silná. Zároveň naplno využívajúca potenciál postáv a ich vzájomných vzťahov. Zlepšila mi vzťah s hlavným hrdinom, vniesla do deja ešte viac ľudskosti a dramatickosti. A i napriek viacerým sklamaniam, ktoré som z alternatívy mala, som si uvedomila, že ju mám takmer rovnako rada ako hlavnú verziu!
Hm, len čo s ňou? Celý obsah alternatívy som spoznala do jari roku 2008. V tomto období sa mi ešte extrémne ťažko písalo, takže do jej zápisu som sa nijako nehrnula. Tak som spísala len jej podrobný obsah pre jedného čitateľa rukopisu Druhej planéty, o ktorom som si myslela, že ho to bude zaujímať. Zverejnila som ho tu. Môj vlastný záujem o alternatívu však prudko opadol po tom, ako som si na astronomickom fóre chcela urobiť nejaké rešerše a môj nápad vysmiali. To sa mi, inak, stalo vždy, keď som sa na niečo pýtala skúsenejších. Vždy to malo rovnaký dôsledok – zanevrela som na daný príbeh a trvalo veľmi dlho, kým sa oklepal a znova ožil. Tak to malo byť aj s alternatívou.
Presuňme sa v čase do leta roku 2009. Vážne som premýšľala nad tým, že napíšem Nula kelvinov. Lenže pár vecí ma odrádzalo. Okrem iného aj to, že sa tam mal popisovať vznik vzťahu a následne horúce scény. Hoci v tej dobe som už bola autorkou štyroch románových a štyroch poviedkových rukopisov, s takýmto písaním som nemala prakticky žiadne skúsenosti. Chcelo by to najprv tréning, lebo Nula kelvinov som si už pred napísaním vždy vysoko vážila a nechcela som ho pokaziť. Na čom to ale natrénovať? Aha, na alternatíve Druhej planéty! Nie je to plnohodnotný príbeh a nikdy nebude, takže vôbec nebude vadiť, ak to nebude dokonalé.
No tak som to skúsila. Ale napísala som len pár prvých odsekov, kým som si uvedomila, že to nepôjde. Za ten rok aj čosi, počas ktorého som na príbeh nemyslela, sa zdalo, akoby som ho komplet zabudla! V skutočnosti som ho nezabudla, len bol vo mne neaktívny, nespolupracoval so svojím písaním. Tak nič. Zalomila som rukami a Nula kelvinov som začala písať aj bez tréningu. Osobne si myslím, že to nedopadlo až tak zle.
Ďalšie dlhé roky zostávala alternatíva neaktívna a zdalo sa, že beznádejne stratená. Až prišiel rok 2013, v ktorom som rukopis Druhej planéty významne vylepšila a začala som ho znova ponúkať vydavateľstvám. A jedno napísalo, že by ho vzalo, keby sa hlavný hrdina dal dokopy s inou postavou. Hneď som si spomenula na alternatívu a poslala som návrh deja, pričom som v nadšení znova napísala pár odsekov budúcej alternatívy. Na moje počudovanie a nepochopenie však vydavateľka s takouto schémou deja nesúhlasila. Alternatíva mala zase stopku.
Ďalšie dva roky nič. A potom zrazu, bez akéhokoľvek povzbudzovania z vonkajšej strany, vo mne alternatíva z ničoho nič ožila. Áno, jej dej som podrobne poznala, ale teraz sa mi niektoré jej scény začali prehrávať znova. Najmä tie, ktoré som predtým úplne dopodrobna nepoznala.
Je nutné napísať, že v tom čase som mala dlhodobý literárny blok (je vôbec namieste použiť minulý čas?). On vlastne začal už od chvíle prvého vyhasnutia alternatívy. Nebolo čo písať. Ale po predošlom písaní (vtedy som už mala hodových šesť a trištvrte románového rukopisu a ešte viac poviedok) sa mi už nepísalo tak zle ako kedysi. Žiadna prechádzka ružovou záhradou to stále nebola a dodnes nie je, no písanie už pre mňa nebolo ako naťahovanie na škripec. A tak som z dlhej chvíle začala alternatívu zapisovať. Konečne. A od začiatku. Predošlé dva pokusy som zahodila. Tentoraz sa mi to pekne rozbehlo, strany utešene pribúdali.
No potom som sa dostala v deji k významnému zlomu a akosi som už ďalej nepokračovala. Aj opätovné premietanie scén vo mne utíchlo. Tento text však bol aj tak prelomový – išlo o dovtedy najdlhšie čakajúci text na svoj zápis od okamihu, kedy sa mi prvýkrát zjavil. Predtým to trvalo do šesť rokov. Toto už bolo vyše sedem.
Ďalšie tri roky sa zase nič nedialo, ak nepočítam, že som jednému betačitateľovi, ktorý mi hodnotil Druhú planétu, dala prečítať aj túto nedokončenú alternatívu. Zhodnotil, že je to lepšie ako pôvodný dejový zlom, aj keď z ďalšieho plánovaného vývoja deja v alternatíve už takú radosť nemal.
A potom, v roku 2018, sa konečne, konečne schyľovalo k vydaniu Druhej planéty! Vydavateľstvo sa rozhodlo pre crowfunding. Na ten ale treba nejaké odmeny. Nemám nejaké nápady? Mala som ich kopy! Od ručne maľovaných Venuší vyrobených z polystyrénových gulí po… toto. Alternatívnu verziu deja. Len na to by ju bolo treba najskôr dopísať, že áno. Možnosť publikácie však našťastie často býva silným literárnym stimulom. A tak som na jeseň 2018 slávnostne dokopala aj zvyšok alternatívy do počítača. Padol ďalší rekord: bola som schopná dokončiť príbeh, ktorého písaniu som sa nevenovala celé tri roky. Ak sa to, teda, dá považovať za ucelený príbeh, keďže začiatok a de facto aj koniec už dávno mal v základnej verzii. K tomu sa prekonal predošlý rekord – zaznamenala som text po vyše desiatich rokoch od vytvorenia.
A alternatíva mala zdolať aj ďalší rekord: stala sa mojím najrýchlejšie publikovaným románovým textom od dokončenia. Vyšla tlačou len zhruba päť mesiacov po dopísaní. Bolo to vražedné tempo. Obávala som sa, že text bude príliš surový a nedotiahnutý. No napodiv, keď sa k nej občas po rokoch vraciam, je toho naozaj málo, čo by som na nej vedela vylepšiť.
Reakcie od čitateľov-predplatiteľov? Pol na pol. Vyslovene zlá nebola žiadna. Zhruba polovica čitateľov napísala, že alternatíva mala byť tým hlavným textom. Že je zaujímavejšia, emotívnejšia, ba dokonca, že táto alternatívna odbočka je z celého románu Druhá planéta najlepšia. Druhá polovica čitateľov by si ku koncu zvolila kratšiu a morálne menej náročnú cestu. A ja? Tiež som rozpoltená. Neviem sa s čistým svedomím rozhodnúť, ktorá je lepšia. No práve preto ma trochu mrzí, že rovnako dobrá alternatíva má tak málo pozornosti.
Chcete to zmeniť? Stále mám zopár kusov alternatívy, vytlačených a pekne zviazaných, vyrobených vydavateľstvom v štýle hlavnej knižky Druhá planéta. Môžete si ich kúpiť napísaním na moju mailovú adresu na samom spodku stránky. Sú iba po sedem euro, stoja teda toľko, ako obedové menu v meste. Namiesto niečoho, čo bolo pripravené maximálne za pár hodín, zhltnete to za pár minút a opustí vás to za pár dní, môžete mať niečo, čo sa fyzicky rodilo osem rokov a bolo do toho investovaných nesmierne veľa citov a úsilia. Len potrebujete mať pri jej čítaní poruke základnú verziu Druhej planéty. Bez toho to nejde. A tá je na(ne)šťastie vypredaná…
Napísať odpoveď