Prvýkrát publikované na slovenskej Wikipédii v článkoch Mesiac, Viazaná rotácia, Nov, Prvá štvrť, Spln, Posledná štvrť, Teória veľkého impaktu, Odvrátená strana Mesiaca a Mesačné more, a na serveri Astrin. Zo zmienených článkov sú na zostavenie tohto článku vybrané len tie pasáže, ktoré sú na vyše 90 % moje.

Text je dostupný pod Creative Commons Attribution-ShareAlike License 3.0 a GFDL.

 

---

Mesiac je jediným dlhodobým prirodzeným satelitom Zeme a naše najbližšie vesmírne teleso.

Mesiac je približne guľatý a tvorený horninami, pričom obe vlastnosti sú u iných mesiacov v Slnečnej sústave pomerne vzácne. Priemerná vzdialenosť medzi Mesiacom a Zemou je 384 403 km, mierne sa však mení v dôsledku jeho eliptickej dráhy. Priemer Mesiaca je 3 476 kilometrov, čo predstavuje asi štvrtinu priemeru Zeme. Vďaka relatívne veľkému rozmeru (je piatym najväčším spomedzi stoviek známych mesiacov Slnečnej sústavy) a blízkosti k Zemi je okrem Slnka jediným vesmírnym telesom, ktoré možno vidieť voľným okom ako kotúčik a dokonca rozoznávať najväčšie útvary na jeho povrchu. Aj voľným okom sú na Mesiaci badateľné tmavšie škvrny, ktoré sa nazývajú moria (Mare). V skutočnosti však ide o veľké plochy stuhnutej lávy z dávnych geologických procesov. Kvapalná voda a v podstate ani atmosféra sa na Mesiaci nenachádzajú, čo je zase medzi inými mesiacmi bežný rys. Podobne bežným rysom je to, že povrch Mesiaca pokrýva množstvo impaktných kráterov.

Pri obehu Mesiaca okolo Zeme sa striedajú mesačné fázy. V jednotlivých fázach vidíme rôzne veľkú časť jeho Slnkom osvetlenej strany. Najmenšiu časť tejto osvetlenej strany vidíme v nove (0 %) a najväčšiu v splne (100 %). Medzi fázou Mesiaca a časťou dňa (noci), v ktorej pozorujeme Mesiac na pozemskej oblohe, existuje súvislosť. Fázy sa vystriedajú približne za 29,5 dňa a tento časový interval sa stal základom pre kalendárny mesiac. Doba obehu Mesiaca okolo Zeme je o čosi kratšia, zhruba 27,5 dňa, a za rovnakú dobu sa Mesiac tiež otočí okolo svojej osi. Preto pozorovatelia zo Zeme vidia stále tú istú pologuľu Mesiaca, takzvanú privrátenú stranu.

Mesiac je kľúčovým elementom pri zatmeniach. Ak Mesiac zakryje z nášho pohľadu Slnko, hovoríme o zatmení Slnka. Ak Mesiac vojde do zemského tieňa, nastáva zatmenie Mesiaca.

Slapové javy spôsobené Mesiacom deformujú tvar vodného obalu Zeme, čím spôsobujú príliv a odliv. Príliv a odliv vyvolaný Mesiacom je silnejší ako príliv a odliv vyvolaný Slnkom.

Ako naše najbližšie vesmírne teleso bol Mesiac odjakživa prirodzeným prvým cieľom výskumu prostredníctvom kozmonautiky. Bol prvým telesom, ku ktorému sa ľudstvo pokúsilo vyslať kozmickú sondu (Pioneer 0), prvým telesom, okolo ktorého kozmická sonda úspešne preletela (Luna 1), dopadla naň (Luna 2), mäkko na ňom pristála (Luna 9) a vrátila sa z neho so vzorkami (Luna 16). Je to tiež jediné vesmírne teleso navštívené ľudskými posádkami. Zásluhou nepilotovaného aj pilotovaného výskumu, ako aj pozemských pozorovaní, je Mesiac hneď po Zemi najpreskúmanejším objektom slnečnej sústavy.

Viazaná rotácia

Mesiac má viazanú rotáciu. Viazaná rotácia alebo synchronizovaná rotácia je taká rotácia kozmického telesa, kedy sa dĺžka trvania jedného obehu rovná dĺžke jednej rotácie okolo osi. Teleso preto otáča stále tú istú pologuľu k telesu, okolo ktorého obieha.

Vznik viazanej rotácie spôsobujú slapové sily centrálneho telesa. Tie neustále spôsobujú spomaľovanie rotácie obiehajúceho telesa, až napokon po veľmi dlhom čase ostane teleso otočené k materskému telesu stále tou istou stranou. V Slnečnej sústave má viazanú rotáciu väčšina mesiacov planét. Planéty zatiaľ nemajú voči Slnku viazanú rotáciu (aj keď vedci dlho predpokladali viazanú rotáciu u Merkúra). Viazanú rotáciu možno pozorovať aj mimo Slnečnej sústavy, napríklad u zložiek dvojhviezdy Sheliak.

Strana, ktorá je stále otočená k centrálnemu telesu, sa nazýva privrátená strana. Jej opakom je odvrátená strana. Z Mesiaca preto môžeme vidieť vždy maximálne polovicu. Vďaka tomu, že Mesiac obieha po elipse a nie po kružnici, je však možné niekedy vidieť aj nepatrnú časť z odvrátenej strany. Tento jav sa nazýva librácia. Až do preletu sondy Luna 3, ktorá ako prvá odfotografovala odvrátenú stranu, sme však o jej vzhľade nemali jasné predstavy. Prvé pristátie kozmickej sondy na nej prebehlo až niekoľko desaťročí po prvom pristátí na privrátenej strane Mesiaca.

Odvrátená strana Mesiaca sa niekedy chybne považuje za tmavú (Slnkom neosvetlenú) stranu Mesiaca. V skutočnosti však na ňu Slnko striedavo svieti a nesvieti rovnako ako na privrátenú stranu Mesiaca.

Privrátená strana Mesiaca

Privrátená strana Mesiaca je hemisféra (pologuľa) Mesiaca trvalo otočená smerom k Zemi. Je ľudstvu známa od nepamäti, na rozdiel od odvrátenej strany. Až do dôb kozmonautiky prakticky všetky poznatky ľudstva o Mesiaci pochádzali z poznania jeho privrátenej strany. Pri pohľade zo Zeme prechádza fázami. Celú privrátenú stranu možno vidieť počas splnu.

Všetky pristátia kozmických sond na Mesiaci pred rokom 2019 prebehli na privrátenej strane Mesiaca. Na tejto strane tiež prebehli všetky pristátia na Mesiaci s ľudskou posádkou. Je to dané tým, že s privrátenou stranou Mesiaca sa zo Zeme oveľa ľahšie komunikuje ako s odvrátenou stranou, ktorá nemá Zem v dohľade a musí používať retranslačnú družicu.

Pozorovateľ na privrátenej strane Mesiaca by videl kotúčik Zeme nehybne visiaci stále na rovnakom meste oblohy. Z jeho pohľadu by prechádzala fázami, ktoré by boli opačné než fáza Mesiaca v danom momente (počas mesačného novu by vnímal Zem v splne a naopak). Ostatné nebeské telesá by sa z jeho pohľadu pomaly pohybovali.

Na privrátenej strane Mesiaca sa nachádzajú veľmi rozsiahle tmavé útvary nazývané mesačné moria, v skutočnosti rozsiahle plochy stuhnutej čadičovej lávy. Je ich tu oveľa viac ako na odvrátenej strane, pokrývajú zhruba tretinu privrátenej strany. Spôsobila to skutočnosť, že na privrátenej strane Mesiaca je tenšia kôra ako na odvrátenej strane a v čase aktívneho vulkanizmu na Mesiaci si magma oveľa ľahšie prerazila cestu na mesačný povrch. V dôsledku toho je však na privrátenej strane Mesiaca menej impaktných kráterov ako na odvrátenej strane, pretože láva množstvo starých kráterov aj iných geologických útvarov zaplavila. V niektorých prípadoch sa však dá poznať, že dnešné more je v skutočnosti lávou zaplavenou obrovskou impaktnou panvou. Príkladom je More nepokojov (Mare Crisium) alebo More dažďov (Mare Imbrium), jedna z najväčších impaktných panví v slnečnej sústave. Vo všetkých moriach možno pozorovať menšie množstvo mladších kráterov z impaktov, ktoré prebehli po stuhnutí lávy. Najvýraznejšie krátery privrátenej strane sú veľké lúčovité krátery pomenované Tycho a Kopernik (Copernicus) po významných astronómoch. Oba krátery majú priemer okolo 90 km a sú relatívne mladé. Ich lúče pochádzajú z materiálu vyvrhnutého pri dopade. Najdlhší lúč vychádza z krátera Tycho. Má dĺžku až 3 000 km, čím prechádza takmer cez celú privrátenú stranu Mesiaca.

Výrazné sú aj porovnateľne veľké lávou zaplavené krátery, ako napríklad Plato alebo Grimaldi. Na privrátenej strane Mesiaca sa nachádzajú aj väčšie krátery, napríklad Clavius s priemerom 233 km. Sú však menej výrazné, rozrušené menšími krátermi od telies, ktoré dopadli po vzniku staršieho krátera. Na juhovýchodnom okraji privrátenej strany, na rozhraní s odvrátenou stranou, sa nachádza najväčší kráter tejto mesačnej pologule – Bailly. Má priemer 295 km. Nápadný je aj 40-kilometrový, veľmi svetlý kráter Aristarchos. V jeho okolí možno ďalekohľadom pozorovať tiež prepadnutý lávový tunel, brázdu menom Schröterova brázda.

Vedecký výskum privrátenej strany sa začal začiatkom 17. storočia, keď Galileo Galilei ako prvý namieril na Mesiac ďalekohľad. Objavil tým mesačné krátery. Nasledujúceho tri a pol storočia astronómovia sledovali Mesiac čoraz väčšími ďalekohľadmi. Došlo k tvorbe čoraz podrobnejších mesačných máp a názvosloviu mesačných útvarov.

Odvrátená strana Mesiaca

Nerovný povrch odvrátenej strany je posiaty množstvom kráterov, ale je chudobný na mesačné moria, ktoré tvoria len 2,6 % jej povrchu. Nachádzajú sa tu len tri moria a to More túžby (Mare Ingenii), Moskovské more (Mare Moscoviense) a na rozhraní s privrátenou stranou Východné more (Mare Orientale). To sa vysvetľuje skutočnosťou, že kôra na odvrátenej strane Mesiaca je hrubšia ako na privrátenej. Na väčšine plochy dosahuje hrúbku najmenej 35 km, miestami až 60 km, kým na privrátenej strane Mesiaca sa hrúbka kôry pohybuje približne medzi 25 až 40 km. Podľa jednej z hypotéz je to preto, lebo kôra odvrátenej strany sa sformovala rýchlejšie ako kôra privrátenej strany. Povrch privrátenej strany totiž udržiavalo dlhšie roztavený teplo zo Zeme, ktorá sa v tom čase nachádzala omnoho bližšie k Mesiacu ako je teraz (Mesiac sa od Zeme postupne vzďaľuje). Na tejto odvrátenej strane sa nachádza najväčší známy kráter v slnečnej sústave: South Pole-Aitken.

Fázy Mesiaca

Fázy Mesiaca sú striedaním dňa a noci na privrátenej strane Mesiaca. Závisia od vzájomnej polohy Mesiaca a Slnka. Rozoznávame štyri základné fázy:

1. Nov

Počas novu panuje na celej prvirátenej strane Mesiaca noc. Slnko svieti na jeho odvrátenú stranu. Mesiac sa navyše nachádza počas novu iba na dennej oblohe. Preto je pre obyvateľom Zeme v tejto fáze neviditeľný.

Vďaka svojej pozícii (má rovnakú ekliptikálnu dĺžku ako Slnko) vychádza Mesiac v nove spolu so Slnkom, čiže ráno. Kulminuje spolu so Slnkom, čiže okolo 12:00 v zimnom čase a okolo 13:00 v letnom čase. Zapadá spolu so Slnkom večer. Najvyššie je vo fáze novu Mesiac v lete, najnižšie v zime.

Počas novu a splnu nastáva silnejší príliv, ktorý nazývame skočný príliv.

Pri pohľade z Mesiaca počas mesačného novu má planéta Zem fázu spln.

Novom začína vyše dva týždne trvajúce obdobie tzv. dorastania Mesiaca. Po nove sa Mesiac posúva smerom na východ a približne o niekoľko desiatok hodín začne byť viditeľný ako úzky kosáčik. Sedem dní aj niekoľko hodín po nove nastáva prvá štvrť.

2. Prvá štvrť

Prvej štvrti predchádza fáza kosáčika. Pri prvej štvrti je osvetlená západná pologuľa Mesiaca, ktorá sa rozprestiera z polovice na privrátenej a z polovice na odvrátenej strane Mesiaca. Z pohľadu pozorovateľa zo Zeme je preto osvetlená polovica mesačného disku, čiže vidieť štvrtinu celého mesačného povrchu. Pri pohľade zhruba od obratníka Raka a severnejšie je osvetlená pravá strana Mesiaca. Tá má tvar písmena D. Pretože prvá štvrť nastáva počas tzv. dorastania (zhruba dvojtýždňového obdobia od novu po spln), Mesiac v tvare písmena D sa používa ako pomôcka na jeho odlíšenie od poslednej štvrte.

Mesiac v prvej štvrti sa nachádza 90° východne od Slnka. Vychádza, keď Slnko kulminuje (v zimnom čase okolo 12:00, v letnom čase okolo 13:00). Mesiac kulminuje, keď Slnko zapadá. Mesiac zapadá v okamihu pravej polnoci (v zimnom čase okolo 24:00, v letnom čase okolo 1:00). Najvyššie je počas prvej štvrte na oblohe kulminujúci Mesiac v jarnom období, najnižšie v jesennom období.

Keď je Mesiac v prvej alebo poslednej štvrti, nedochádza k zatmeniam. Pri Mesiaci v prvej aj poslednej štvrti nastáva tzv. hluchý príliv.

Pri pohľade z mesačného povrchu je počas prvej štvrte Zem vo fáze posledná štvrť.

Po prvej štvrti nastáva obdobie dorastajúceho neúplného Mesiaca. Sedem dní aj niekoľko hodín po prvej štvrti nastáva spln.

3. Spln

Vo fáze splnu panuje deň na celej privrátenej strane Mesiaca. Nastáva 14,8 dňa po nove. Napriek tomu nie je spln najvhodnejšou fázou na pozorovanie reliéfu Mesiaca, pretože útvary Mesiaci pre pozemského pozorovateľa nevrhajú tiene.

Kvôli tomu, že je Mesiac oproti Slnku, sa v splne nikdy nenachádza na oblohe spolu so Slnkom. Vychádza v okamihu západu Slnka, na oblohe kulminuje o pravej polnoci (v zimnom čase okolo 24:00, v letnom čase okolo 1:00) a zapadá ráno, s východom Slnka. Počas splnu vidia Mesiac všetci pozorovatelia na Zemi, ktorí majú momentálne noc, a je to jediná fáza, v ktorej je Mesiac viditeľný po celú noc. Keďže v lete je na oblohe Slnko vysoko, Mesiac v splne ležiaci presne oproti Slnku je na oblohe nízko. V zime je to naopak – Slnko sa na oblohe nachádza nízko, ale Mesiac v splne vysoko. Počas splnu nastáva skočný príliv.

Ak sa Mesiac v splne nachádza blízko perigea svojej obežnej dráhy, na oblohe sa javí byť o niečo väčší. Vtedy mu hovoríme supermesiac.

Pri pohľade z mesačného povrchu za splnu je planéta Zem vo fáze novu.

Splnom končí dvojtýždňové obdobie dorastania Mesiaca a od tejto fázy vídame z osvetlenej strany Mesiaca najbližšie dva týždne čoraz menej – Mesiac tzv. ubúda.

4. Posledná štvrť

Posledná štvrť alebo tretia štvrť nastáva sedem dní aj pár hodín po splne. Pri poslednej štvrti je osvetlená východná pologuľa Mesiaca, ktorá sa rozprestiera z polovice na privrátenej a z polovice na odvrátenej strane Mesiaca. Z pohľadu pozorovateľa zo Zeme je preto osvetlená polovica mesačného disku, čiže vidieť štvrtinu celého mesačného povrchu. Pri pohľade zhruba od obratníka Raka a severnejšie je osvetlená ľavá strana Mesiaca. Jej okraj má tvar písmena C. Pretože posledná štvrť nastáva počas obdobia ľudovo nazývaného cúvanie (z noci na noc sa zmenšuje viditeľná plocha Mesiaca), Mesiac v tvare písmena C sa používa ako pomôcka na jeho odlíšenie od prvej štvrte.

Mesiac v poslednej štvrti sa nachádza 90° západne od Slnka. Vychádza v okamihu pravej polnoci (v zimnom čase okolo 24:00, v letnom čase okolo 1:00). Kulminuje, keď Slnko vychádza a zapadá v pravé poludnie (v zimnom čase okolo 12:00, v letnom čase okolo 13:00). Najvyššie je počas poslednej štvrte na oblohe kulminujúci Mesiac v jesennom období, najnižšie v jarnom období.

Pri pohľade z mesačného povrchu je počas poslednej štvrte Zem vo fáze prvá štvrť.

Poslednej štvrti predchádza ubúdajúci neúplný Mesiac. Po poslednej štvrti je Mesiac vo fáze kosáčika. Sedem dní aj niekoľko hodín po prvej štvrti nastáva nov.

Použitie pomôcok „Dorastá“ a „Cúva“

Prvá a posledná štvrť Mesiaca vyzerajú podobne, a preto sa od seba odlišujú ťažšie ako spln a nov. Pre ľudí, ktorí nepoznajú závislosť medzi prvou a poslednou štvrťou a obdobím ich pozorovateľnosti, vznikla pomôcka používajúca tvar okraja mesačného disku a jeho podobnosť s písmenami abecedy. Ak má okraj mesačného disku tvar písmena „D“, Mesiac je v prvej štvrti, pretože „Dorastá“. Ak má okraj mesačného disku tvar písmena „C“, Mesiac je v poslednej štvrti, pretože tzv. „Cúva“. Cúvanie je však len nepresné vyjadrenie pre zmenu tvaru osvetlenej časti mesačného disku. Mesiac v skutočnosti na svojej obežnej dráhe necúva.

Pomôcky „Dorastá“ a „Cúva“ možno bezpečne používať len v zemepisných šírkach zhruba od 28,5° severnejšie (kam patrí aj Slovensko). Medzi rovnobežkami 28,5° severnej zemepisnej šírky až 28,5° južnej zemepisnej šírky sa niekedy tvar Mesiaca môže javiť obrátene a to vtedy, ak sa Mesiac nachádza severne od prvého vertikálu. Ak sa Mesiac nachádza južne od prvého vertikálu, pomôcky platia. Južnejšie ako 28,5° zemepisnej šírky sa však Mesiac vždy nachádza severne od prvého vertikálu a Mesiac tvar písmena D nadobúda v poslednej štvrti a tvar písmena C v prvej štvrti.

Popolavý svit

Keď sa krátko po nove Mesiac opäť zjaví na oblohe ako tenký kosáčik viditeľný na západe, pri prehlbovaní sa súmraku možno vidieť celý mesačný kotúč. Kosáčik obrátený oblou stranou k miestu, kde pod obzorom zmizlo slnko, je iba jeho najjasnejšou časťou. Vidíme však aj druhú stranu mesačného kotúča ako matný, tienistý obrys.

Tento jav sa nazýva popolavý svit. Ľudia jeho pôvod dlho nevedeli vysvetliť – panovali teórie, že Mesiac je čiastočne priesvitný pre slnečné lúče, alebo že svetlo rozptyľuje jeho hypotetická atmosféra. V skutočnosti tento jav vzniká tak, že slnečné svetlo sa odrazí od Zeme a dopadne na Mesiac, odkiaľ sa odrazí späť k očiam pozorovateľov na Zemi. Zjednodušene povedané, Mesiac je na tej strane „osvetľovaný“ Zemou. Ak by sme stáli na časti Mesiaca ožiarenej popolavým svitom, nevideli by sme síce Slnko, ale videli by sme veľmi jasnú, modrobielu žiariacu Zem v opačnej fáze, ako má Mesiac – čiže pri tenkom kosáčiku by bola takmer úplným kruhom. Intenzita popolavého svitu závidí aj od stupňa znečistenia zemskej atmosféry a tiež od toho, aká veľká časť pozemskej pevniny je natočená k Mesiacu. Pevnina totiž odráža viac slnečného svetla ako oceány.

Zatmenie Mesiaca

K zatmeniu Mesiaca dochádza vtedy, keď je Mesiac v splne a zároveň je v blízkosti ekliptiky. Slnko, Zem a Mesiac sa tak ocitajú (takmer) na jednej priamke a Mesiac vstúpi do zemského tieňa. Napriek tomu je však aj počas úplného zatmenia viditeľný vďaka lomu svetla v zemskej atmosfére. Rozptýlené svetlo dodáva Mesiacu červenú až tmavočervenú farbu. Zatmenie Mesiaca možno pozorovať z oveľa väčšieho územia Zeme ako zatmenie Slnka, pretože tieň Zeme, do ktorého Mesiac vstupuje, má oveľa väčšiu šírku než tieň, ktorý Mesiac vrhá na Zem. Je to dané väčšími rozmermi Zeme než sú rozmery Mesiaca.

Typy zatmení

• polotieňové – Mesiac vstúpi len do polotieňa Zeme. Pokles jasnosti sa nedá voľným okom pozorovať.
• čiastočné – Mesiac sčasti vstúpi do úplného tieňa Zeme a časť ostáva v polotieni. Tento jav predchádza a nasleduje po úplnom zatmení
• úplné – Mesiac úplne vstúpi do tieňa Zeme

Mesačné moria

Mesačné more, latinsky mare, je tmavá rovinatá oblasť na povrchu Mesiaca. Mesačné moria tvorí stuhnutá čadičová láva, podobnosť s pozemskými morami vykazujú len pri pohľade voľným okom zo Zeme. Mesačné moria neobsahujú vodu. Vznikli približne pred 3,9 až 3,2 miliardami rokov, keď dná obrovských paniev na Mesiaci zaplnila tekutá láva, ktorá časom stuhla.

Mesačné moria majú z chemického hľadiska nízky obsah hliníka, ale vyšší obsah oxidu železa a titánu ako okolitý terén. Sú mladšie ako mesačné pevniny.

Rozloženie a stavba morí

Moria sú jediným povrchovým útvarom na Mesiaci, ktorý je bez problémov pozorovateľný voľným okom zo Zeme. Ich rozloženie vytvára typickú „tvár Mesiaca“. Moria sú lemované svetlejšími oblasťami – staršími mesačnými pevninami. Moria zaberajú celkove 16 % mesačného povrchu. Na privrátenej strane pokrývajú asi tretinu povrchu, na odvrátenej len 2 %. Dôvodom tohoto rozdielu je fakt, že na odvrátenej strane je hrubšia mesačná kôra ako na privrátenej. Na privrátenej strane sa vyskytujú prevažne na severnej mesačnej pologuli.

Moria nesú ďalšie stopy minulej sopečnej činnosti: meandrovité brázdy, malé sopečné dómy, kužele a kaldery. Nakoľko sú moria z geologického hľadiska pomerne mladé, nachádza sa v nich len malé množstvo impaktných kráterov. Tmavé moria odrážajú len 4 % dopadajúceho slnečného svetla, kým mesačné pevniny až 11 %. Menšie útvary na povrchu Mesiaca boli pomenované jazerá (lacus), močiare (palus), zálivy (sinus). Najväčšie mesačné more sa nazýva nazýva oceán (oceanus).

Kryptomoria

Zhruba 10 % mesačného povrchu zaberajú ploché oblasti podobné mesačným moriam, ale svetlejšie. Tieto tzv. kryptomoria boli kedysi typickými mesačnými morami, ktoré neskôr prekryl materiál mesačnej pevniny vyvrhnutý z povrchu pri náraze väčšieho asteroidu. Vzorky z tohto materiálu doniesla na Zem posádka misie Apollo 16. Išlo o horniny rozdrvené a vzápätí stmelené impaktom, tzv. polymiktné brekcie. Najväčšie mesačné kryptomore je veľká impaktná panva Schiller-Schickard s rozlohou 132 000 km².

Opis mesačných morí

More dažďov (Mare Imbrium)

More dažďov je rozľahlé more nachádzajúce sa v severozápadnej časti privrátenej strany Mesiaca. Hneď po Oceáne búrok je to druhé najväčšie more. Má priemer 1 100 km a zaberá plochu 890 000 km². Toto more vzniklo pravdepodobne potom, ako láva zaplnila obrovský impaktný kráter. Tento kráter patrí k najväčším v slnečnej sústave. Ide o mladé, dobre zachované more, ktoré obsahuje málo kráterov: menovite sú to napríklad Helicon alebo le Verrier. V severozápadnej časti mora sa nachádza veľký záliv – Záliv dúh (Sinus Iridum). Záliv obklopuje pohorie Jura, z ktorého do mora vystupujú dva výbežky (mysy): Promontorium Heraclides a Promontorium Laplace.

More kríz/More nepokojov (Mare Crisium)

Toto more, ktorého vek sa odhaduje na asi 3,9 miliardy rokov, je takisto impaktný kráter zaplavený lávou. Láva, ktorá ho zaplavila, mala mimoriadne nízku viskozitu (ľahšie tiekla) a z tohoto dôvodu je povrch mora mimoriadne zarovnaný. Výškové rozdiely nepresahujú 90 metrov. More Kríz sa nachádza v severovýchodnej časti privrátenej strany Mesiaca a dívame sa naň dosť zboku. Má oválny tvar s rozmermi 450-krát 563 kilometrov. Je oddelené od systému vzájomne prepojených morí a nachádza sa izolovane, úplne obklopené mesačnou pevninou. Ležia v ňom dva význačné krátery: Picard a Peirce. V roku 1976 doniesla sonda Luna 24 z tohoto mora vzorku 170 gramov horniny.

More pokoja (Mare Tranquillitatis)

More pokoja leží na severnej pologuli v blízkosti mesačného rovníka. Zo severozápadnej strany je prepojené s Morom jasu (Mare Serenitatis). Panva, v ktorej sa More pokoja vytvorilo, je veľmi stará, vznikla pred viac než 3,9 miliardami rokov. Lávou bola táto panva prekrytá asi pred 3,6 miliardami rokov. More pokoja sa preslávilo ako miesto prvého pristátia Američanov na Mesiaci – v roku 1969 na jeho povrch vystúpili Neil Armstrong a Buzz Aldrin pri misii Apollo 11. Okrem Apolla 11 sa toto more stalo aj miestom pristátia sond Surveyor 5 a Ranger 8.

Oceán búrok (Oceanus Procellarum)

Oceán búrok s priemerom približne 2 568 km je jednoznačne najväčšie mesačné more. Z pozemského hľadiska však nejde o nijaký oceán. Jeho rozloha je menšia ako rozloha Stredozemného mora. Oceán búrok nie je až tak dobre zachovaný ako More dažďov.

Východné more (Mare Orientale)

Východné more je v skutočnosti panva, ktorá vznikla pred 3 miliardami rokov nárazom nejakého vesmírneho telesa do Mesiaca. Okolo panvy sa vytvorili sústredné kruhové valy s priemerom až 965 km. Pôvod týchto prstencov nie je celkom známy. Toto more má polovičnú veľkosť v porovnaní s Morom dažďov a leží vo východnej časti Mesiaca na rozhraní privrátenej a odvrátenej strany. Zo Zeme je zreteľne viditeľné pohorie Rookovo pohorie (Montes Rook), čo je najvzdialenejší východný úsek troch zreteľných prstencov. Vonkajšie kruhové pásmo má meno Montes Cordillera. Jedna teória vzniku prstencovitých pohorí hovorí, že seizmické vlny vyvolané mohutným dopadom asteroidu premenili okolité horniny na prach s vlastnosťami kvapaliny. Vlny typu cunami, šíriace sa prachovým materiálom však cestou zmrzli a utvorili prstence.

Južné more (Mare australe)

Táto tmavá oblasť leží na okraji privrátenej strany Mesiaca, z väčšej časti sa nachádza na odvrátenej strane. Má priemer 603 km. Označenie Južné more sa používa tiež pre tmavú oblasť okolo južného pólu Marsu.

Smythovo more (Mare Smythii)

More s priemerom 373 km na nachádzajúce sa rovníku Mesiaca pri jeho západnom okraji. Taktiež presahuje z veľkej časti na odvrátenú stranu Mesiaca.

Vznik Mesiaca

Teória veľkého impaktu je teória vzniku Mesiaca zrážkou protozeme s telesom približne o veľkosti Marsu. Materiál z oboch telies vymrštený pri zrážke sa dostal na obežnú dráhu Zeme, kde sa z neho akréciou utvoril Mesiac. Táto teória sa snaží vysvetliť niektoré zvláštnosti jedinej prirodzenej družice Zeme, napríklad jej nadpriemernú veľkosť vzhľadom k materskej planéte, alebo veľmi malé kovové jadro.

Táto teória vznikla potom, čo astronauti z programu Apollo doniesli vzorky mesačných hornín na Zem. Po ich analýze sa vedci dozvedeli, že horniny mesačného povrchu majú podobné zloženie ako najvrchnejšie vrstvy Zeme, ale jadrá oboch telies sú z iného materiálu. Vedci dodnes modelujú scenár zrážky, ktorej následkom sa mal sformovať Mesiac, pričom najnovší scenár vypracoval Robin Canup z Juhozápadného výskumného inštitútu v Boulderi (Colorado). Caump vypočítal, že kolízna rýchlosť obidvoch telies, tj. protozeme a protoplanéty s rozmnermi Marsu musela byť približne 36 000 km/h a uhol zrážky bol 45°.

Priebeh kolízie

Protozem je pojem pre veľké teleso, ktoré sa počas vzniku slnečnej sústavy vytvorilo v protoplanetárnom disku. Naša planetárna sústava sa sformovala pred 4,57 miliardami rokov. V tom čase protozem pokrýval globálny oceán magmy a jej hrubá amtosféra bola tvorená najmä oxidom uhličitým, čím vznikal silný skleníkový efekt. V slnečnej sústave práve prebiehalo intenzívne bombardovanie. Terestrické teleso s rozmermi Marsu do nej vrazilo o 40 až 50 miliónov rokov po jej vzniku. Po zrážke sa vyparili kôra a plášť Zeme a tiež tá časť atmosféry, ktorá bola nad zasiahnutou pologuľou. Druhá časť atmosféry nad odvrátenou stranou sa zmiešala s plynmi, ktoré vznikli po dopade a postupne obalila aj druhú stranu. Z materiálu vymršteného na obežnú dráhu Zeme sa sformoval prstenec, z ktorého vznikol Mesiac. Od tej doby prebieha jeho postupné vzďaľovanie.

Následky kolízie

Okrem samotného sformovania Mesiaca mala kolízia ešte niekoľko následkov. Rotácia Zeme sa po nej pravdepodobne spomalila. Podľa Campových výpočtov dokonca Zem nemohla rotovať rovnakým smerom ako rotuje dnes (prográdnym), pretože zrážkou vyvolané efekty tak nemohli vzniknúť. To by znamenalo, že impakt smer rotácie Zeme dokonca obrátil. Impakt tiež spustil platňovú tektoniku, bez ktorej by život na Zemi v podobe, v akej ho poznáme dnes, nebol možný.

Kozmonautický prieskum Mesiaca

Päťdesiate roky

Mesiac, naše najbližšie vesmírne teleso, je v kozmonautike známe predovšetkým ako cieľ kozmických pretekov medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom. Tieto dve mocnosti boli celé desaťročia jediné, ktoré boli schopné stavať úspešné kozmické sondy a posielať do vesmíru ľudí.

Prvý pokus o vyslanie kozmickej sondy, prvá snaha dosiahnuť druhú únikovú rýchlosť a zblízka skúmať iné vesmíre teleso ako je Zem, dostala označenie Pioneer 0. Pioneer 0 bola so svojou nosnou raketou vypustená z kozmodrómu Mys Canaveral, rampy LC17A, dňa 17. augusta 1958. Raketa Thor-Able so svojím nákladom dosiahla výšku asi 16 km, keď vtom explodoval prvý stupeň rakety a sonda dopadla do mora.

Prvé sovietske mesačné sondy mali za cieľ len dopadnúť na Mesiac a dopraviť tam emblémy Sovietskeho zväzu. Počas preletu k Mesiacu mali skúmať vlastnosti medziplanetárneho priestoru medzi týmito dvoma telesami a zistiť, či Mesiac má magnetické pole. Celkovo štyrom prvým sondám skonštruovaným pre túto fázu chýbali kamery. Už úvodný návrh tohto programu zostavený Koroľovom a Keldyšom však počítal aj s vyspelejšími sondami, ktoré mali snímkovať odvrátenú stranu Mesiaca. Prvá sovietska mesačná sonda vypustená 23. 9. 1958 po 93 sekundách letu havarovala vinou pozdĺžnych rezonancií bočných raketových stupňov.

Vinou nedostatku skúseností a nespoľahlivosti prvých nosných rakiet veľa kozmických sond skončilo v počiatkoch kozmonautiky haváriou v priebehu štartu. Ich náklady ani nedostali príležitosť ukázať, či sú skonštruované správne a či dokážu splniť svoje úlohy. Prvým telesom, ktorému sa to aspoň čiastočne podarilo, bol tretí pokus o dosiahnutie Mesiaca – americká sonda Pioneer 1. Hoci ju Spojené štáty aj Sovietsky zväz jednoznačne označujú ako neúspešnú, predsa sa len dostala ďalej ako prvé dve kozmické sondy. Prekročila hranicu vesmíru, stala sa oficiálne kozmickým telesom a doletela až do tretiny vzdialenosti k Mesiacu, kým na ňu doľahla chyba jej rakety a ona sa zrútila naspäť na Zem.

Druhú sovietsku sondu postihol rovnaký osud ako prvú. Jej nosná raketa, rovnakého typu ako v predošlom prípade, po štarte letela len o pár sekúnd dlhšie ako pri prvom pokuse, kým sa z rovnakých príčin rozpadla.

Spojené štáty 8. novembra 1958 vypustili ďalšiu takmer identickú sondu programu Pioneer, Pioneer 2. Po vzlete na vrchole nosnej rakety Thor-Able prvé dva stupne pracovali uspokojivo a dosiahli kozmický priestor. Tretí stupeň rakety, ktorý mal sondu naviesť na finálnu dráhu k Mesiacu, sa však nezažihol. Sonda tak bola, podobne ako Pioneer 1, odsúdená na pád do zemskej atmosféry. Najvyšší bod jej dráhy ležal  iba 1550 km od Zeme.

5. decembra 1958 skúsili šťastie znova Sovieti. Ich kozmická sonda, podobná svojim predchodkyniam, vystúpala na špici nosnej rakety Luna 8K72 do väčšej výšky ako ony. Ani jej však nebolo súdené dosiahnuť vesmír. Po 245 sekundách letu sa v dôsledku zadrenia čerpadla peroxidu vodíka motory rakety vypli a tá sa so svojím nákladom zrútila naspäť na Zem.

Po neúspechoch úvodnej série sond Pioneer NASA ambiciózne ciele svojich automatov zmiernila. Ďalšia dvojica sond, Pioneer 3 a 4, mala okolo Mesiaca iba preletieť a skúmať ho jediným vedeckým prístrojom. Ten mal merať kozmickú radiáciu. Pioneer 3 vzlietla s nosičom Juno 2 na Mikuláša roku 1958. Prvý stupeň rakety však predčasne spotreboval svoje pohonné hmoty. Navyše nabral odchýlku v smere. Čakal ho teda podobný osud ako Pioneer 1.

2. januára 1959 prišiel na rad Sovietsky zväz. Raketa Luna 8K72 udelila sonde až o 100 m/s vyššiu rýchlosť než bolo plánované. Luna 1 sa však aj napriek tomu stala prvým telesom, ktoré prekonalo druhú únikovú rýchlosť a ktorému nebolo súdené sa niekedy vrátiť na Zem. Jej posledný raketový stupeň bol na tom rovnako. Piateho januára sonda preletela vo vzdialenosti 5995 km nad mesačným povrchom. Vinou vyššej rýchlosti sa plánovaný zásah Mesiaca nepodaril. Luna 1 bola totiž na „mieste stretnutia“ s Mesiacom asi o dve hodiny skôr než Mesiac samotný. Napriek tomu však (aj pod vplyvom propagandy) býva označená ako úspešná mesačná sonda. Nielenže priniesla nové poznatky o radiačných pásoch Zeme, slnečnom vetre a prostredí v takých veľkých vzdialenostiach od našej planéty, ale tiež zistila, že Mesiac nemá magnetické pole.

O dva mesiace neskôr sa veľmi podobná misia podarila aj Američanom. 3. marca 1959 raketa Juno 2 vyniesla do vesmíru sondu Pioneer 4, ktorá sa stala prvým americkým telesom a druhým človekom vyrobeným telesom vôbec, ktoré prekonalo druhú únikovú rýchlosť. Po iba jednodennom lete preletel Pioneer 4 okolo Mesiaca, avšak vo vzdialenosti bezmála desaťkrát väčšej, než preletela Luna 1.

12. septembra 1959 sa v čase 06:39:42 UT vzniesla k oblohe sonda Luna 2. Dovtedy neveľmi spoľahlivá raketa Luna 8K72 po prvý raz naviedla svoj náklad na správnu dráhu. Dňa 13. septembra 1959 v čase 21:02:24 UT, dopadla Luna 2 ako prvý človekom vyrobený objekt na povrch Mesiaca. Hoci Luna 2 bola po šiestich neúspešných pokusoch prvá bezpochyby úspešná sonda vyslaná na Mesiac, priniesla aj dôležité údaje o radiačných pásoch Zeme.

Len približne o tri týždne neskôr čakala na štart pripravená ďalšia sonda programu Luna. Táto sa výrazne líšila od svojich predchodcov, ktoré boli vlastne skôr demonštrátormi technológií (a tiež politickými nástrojmi). Mala priniesť ako prvý prístroj v histórii snímky odvrátenej strany Mesiaca. Stalo sa tak 6. októbra vo vzdialenosti udávanej nejednoznačne medzi 6 200 km a 7 940 km (približne dvojnásobok priemeru Mesiaca). Snímkovanie sa začalo 7. októbra vo vzdialenosti 63 500 km od Mesiaca. Celkove 29 záberov od Luny 3 pokrylo 70 % odvrátenej strany Mesiaca.

26. novembra 1959 vzlietla druhá z rady vylepšených sond Pioneer z Mysu Canaveral na vrchole rakety Thor-Able. Po 45 sekundách letu sa však odtrhol aerodynamický kryt. Silné aerodynamické namáhanie odtrhlo po 104 sekundách letu od rakety sondu. Táto katastrofa pozastavila mesačný program Pioneer takmer na celý rok. Počas tohto obdobia sa neúspešne pokúšal dosiahnuť Mesiac aj Sovietsky zväz. To ale na západe nikto nevedel. Dokonca ani výzvedné služby nezistili, že Sovietsky zväz chce pokračovať v snímkovaní odvrátenej strany Mesiaca a za týmto účelom sa pokúsilo v roku 1960 vypustiť dve ďalšie kozmické sondy. Ich cieľom malo byť nasnímanie najmä tých oblastí odvrátenej strany, ktoré sa nepodarilo zachytiť Lune 3. U prvej z týchto sond však motor tretieho stupňa rakety nedosiahol potrebný ťah a navyše sa predčasne vypojil. Sonda preto nevyvinula dostatočnú rýchlosť na let k Mesiacu a dosiahla len vzdialenosť zhruba 200 000 km od Zeme. Raketa s druhou sondou vybuchla prakticky hneď po štarte.

Šesťdesiate roky

Rok 1960 bol ohľadom výskumu Mesiaca pre obe mocnosti zlý. Ani jedna v ňom nemala úspešnú sondu. Američania sa pokúsili vypustiť sondy 25. septembra a 15. decembra. V oboch prípadoch nosné rakety Atlas-Able zlyhali. Strata posledných dvoch sond, každej v hodnote 9 až 10 miliónov dolárov, ukončila pokusy dosiahnuť Mesiac v rámci programu Pioneer.

V roku 1961 o dosiahnutie Mesiaca ani jedna zo svetových mocností nepokúsila. Vznikol však nový americký projekt kozmických sond zameraných výlučne na výskum Mesiaca – program Ranger. Prvá misia so štartom 23. augusta 1961 mala iba overiť funkciu nového typu nosnej rakety Atlas Agena B. Nepodaril sa však druhý zážih stupňa Agena. Sonda tak síce skončila na obežnej dráhe okolo Zeme, ale veľmi nízkej a nestabilnej. Ranger 1 o niekoľko dní zhorel nad Mexickým zálivom. Napriek zjavnému vedeckému neúspechu misie však boli splnené aspoň niektoré technologické ciele. Po krachu Rangera 1 zostal v zálohe ešte jeden letový exemplár, Ranger 2. Táto sonda však po štarte tiež zostala uväznená na ešte nižšej obežnej dráhe, než akú mal Ranger 1. Prvé dva lety programu ukázali aspoň to, že základná konštrukcia sond je vyhovujúca.

Raketa Atlas s Rangerom 3 sa odpútala od rampy 26. januára 1962. Keď Atlas vypol svoje motory, zostava sa nachádzala na vyššej parkovacej dráhe, ako bolo žiadúce. Technici sa mohli len bezmocne prizerať, ako druhý stupeň, Agena, navádza po automatickom zážihu sondu na nesprávnu dráhu. 28. januára došlo k najväčšiemu priblíženiu k Mesiacu a Ranger 3 sa naďalej vzďaľoval po obežnej dráhe okolo Slnka namiesto toho, aby do neho podľa plánu narazil.

23. apríla 1962 v čase 15:50 došlo k štartu Rangera 4. Po prvý raz v priebehu pokusov o dosiahnutie Mesiaca pracovala raketa veľmi dobre a sonda, naopak, veľmi zle. Všetky pokusy o obnovenie pracovného stavu sondy boli neúspešné. 26. apríla sonda narazila na odvrátenú stranu Mesiaca. Tento neriadený zásah Mesiaca, ktorý nepriniesol žiadne vedecké údaje, však nebol pre zúčastnených prakticky žiadnou útechou a jeho význam rozhodne nebolo možné porovnávať s významom sondy Luna 2.

8. októbra 1962 vzlietol Ranger 5. Necelú hodinu aj štvrť po štarte na palube sondy prudko stúpla teplota a napájanie z jej solárnych panelov sa stratilo. Poškodenému Rangeru 5, ktorého problémy pravdepodobne zapríčinil skrat, zostávala energia už iba na pár hodín. 21. októbra minul mŕtvy Ranger 5 Mesiac len vo vzdialenosti 720 km od povrchu.

Mesiac sa znova pokúsili dosiahnuť Sovieti. Prvé dva pokusy o mäkké pristátie Sovietskeho zväzu na Mesiaci sa k Mesiacu ani nepriblížili. Havarovali vinou ich nosných rakiet. Tretí lander síce takisto nesplnil svoj cieľ, ale aspoň sa k nemu priblížil natoľko, že si vyslúžil označenie Luna 4. Dňa 2. apríla 1963 bola vynesená raketou Molnija-L (Voschod). Počas letu však neprebehla nijaká korekcia jej dráhy, a tak Mesiac minula vo vzdialenosti 8 500 km od jeho povrchu.

Začiatkom roka 1964 prišiel rad na už šiestu sondu programu Ranger. 30. januára 1964 v čase 15:49:00 UT sa raketa Atlas Agena B odpútala aj so svojím nákladom z rampy. Ranger 6 do Mesiaca narazil 2. februára v čase 09:24 UT bez toho, aby predtým odoslal nejaké fotografie.

Na jar 1964 sa v zhruba mesačnom odstupe pokúsili dosiahnuť Mesiac ďalšie dve pristávacie sovietske sondy. Ani jedna z nich však nedosiahla ani len obežnú dráhu okolo Zeme. Ich rakety typu Molnija v oboch prípadoch po niekoľkých minútach letu havarovali.

28. júla 1964 štartoval Ranger 7. 31. júla nadišiel očakávaný deň dopadu a snímkovania. Prvá snímka prišla v čase 13:08:45 z výšky 2210 km. Ranger 7 preniesol na Zem 4308 obrázkov Mesiaca, na tú dobu výbornej kvality. Spojené štáty po množstve neúspešných pokusov konečne dosiahli významný úspech pri výskume Mesiaca.

USA pokračovali v programe Ranger. Jeho posledné dve sondy, Ranger 8 a Ranger 9, boli rovnako ako Ranger 7, úspešné a odoslali ešte viac snímok mesačného povrchu. Ich štarty boli prekladané štartami neúspešných sovietskych pristávacích sond. Medzi nimi sa vyskytla jedna úspešná preletová sonda Zond 3. V roku 1965 minula Mesiac vo vzdialenosti 9220 km a zhotovila nejaké snímky odvrátenej strany Mesiaca. Pridala tiež spektrá jeho povrchu.

Prelomom v pristávaní na Mesiaci sa stala sonda Luna 9. 31. januára 1966 odštartovala z kozmondrómu Bajkonur s raketou Molnija-M. Dosiahla parkovaciu dráhu, z ktorej potom pokračovala k Mesiacu. Úspešne prebehla korekcia jej dráhy aj zapojenie brzdiaceho raketového systému tri dni po štarte vo výške iba 75 km nad povrchom Mesiaca. Tesne pred dopadom na povrch motor dohorel a oddelilo sa od neho guľaté puzdro s prístrojmi chránené nafúknutým obalom. 3. februára 1966 v čase 18:45:30 UT uskutočnila Luna 9 prvé mäkké pristátie na povrchu iného telesa než Zem. Stalo sa tak na západnom okraji Oceánu búrok, v blízkosti krátera Cavalerius. Dôležitým poznatkom bolo už to, že povrch Mesiaca je dosť pevný na to, aby puzdro udržal – čo pred týmto testom vôbec nebolo isté. Zhotovila a na Zem odoslala panoramatické snímky svojho okolia.

Následne Sovieti vypustili ďalšie tri sondy s novým cieľom – obiehať okolo Mesiaca. Úspešná bola len druhá z nich, Luna 10. Po viac ako ročnej odmlke sa k vypúšťaniu sond na Mesiac vrátili aj Američania s novým programom Surveyor. Hneď prvá sonda, Surveyor 1, v júni 1966 mäkko pristála na mesačnom povrchu. V druhej polovici roka nasledovali dva americké orbitery, z ktorých druhý, Lunar Orbiter 1, bol úspešný. Zakrátko sa k nemu pridal druhý úspešný sovietsky orbiter, Luna 11. V pristávaní na mesačnom povrchu dosahovali USA striedavý úspech, ale pri dosahovaní mesačnej orbity už úspechy výrazne prevažovali nad neúspechmi. Aj Sovietsky zväz vyslal do konca roku 1966 ďalšie tri úspešné pristávacie moduly.

Spojené štáty s nepilotovanými telesami už vyššie ambície ako mäkké pristátia pri Mesiaci nemali. Všetky sily sa zamerali na vyslanie mužov na jeho povrch. O to isté sa v utajení síce pokúšal aj Sovietsky zväz, no pokračoval aj program Luna, ktorý mal byť zapojený do pristávania sovietskych kozmonautov na Mesiaci.

Program Apollo dostal v roku 1969 prvých ľudí na povrch Mesiaca. Boli to Neil Armstrong a Edwin „Buzz“ Aldrin v pristávacom module kozmickej lode Apollo 11. Po nich navštívilo Mesiac ešte päť ďalších posádok, všetko amerických a mužských. Jedna misia, Apollo 13, pre obrovské problémy na Mesiaci nepristála, len ho obletela a vrátila sa na Zem.

Sedemdesiate roky

Začiatkom sedemdesiatych rokov program Apollo vrcholil. Poslednou pilotovanou misiou bolo Apollo 17 na sklonku roku 1972. Zatiaľ posledným človekom na povrchu Mesiaca sa stal jej veliteľ Eugene Cernan, astronaut so slovenskými koreňmi.

Program Luna priniesol ešte dve prekvapenia – prvé rovery, Lunochody (2), na povrchu iného vesmírneho telesa, a prvé nepilotované návraty so vzorkami (2). Luna 16 štartovala 12. 9. 1970 a vykonala prvý návrat z Mesiaca so vzorkou. Luna 17 štartovala 10. 11. 1970 a priniesla na mesačný povrch prvý rover, Lunochod. Prešiel 10 km a urobil 20 000 snímok. Luna 21 štartujúca 8. 1. 1973 priniesla rover Lunochod 2, ktorý najazdil 37 km a spravil 80 000 snímok mesačného povrchu. Luna 24, ktorá odštartovala 9. 8.1976, priniesla na Zem 170 g horniny. Bola to posledná sonda programu Luna v 20. storočí a tiež posledné teleso, ktoré v 20. storočí prinieslo z Mesiaca vzorky.

Po vyvrcholení kozmických pretekov v sedemdesiatych rokoch obe mocnosti Mesiac opustili. Načas sa tak stal opusteným a neskúmaným. A to i napriek tomu, že o ňom zďaleka nevieme všetko, že na ňom ešte zostali nedobyté méty.

Deväťdesiate roky

V deväťdesiatych rokoch sa Spojené štáty začali k Mesiacu vracať a to najprv orbitálnou sondou Clementine. No nebola sama. Ešte pred ňou vôbec prvú vlastnú kozmickú sondu k Mesiacu vyslalo aj Japonsko. Volala sa Hiten a po dlhom navádzaní na mesačnú orbitu obiehala Mesiac od roku 1993, kým Clementine od roku 1994.

Tretie tisícročie

Po ďalšej americkej mesačnej sonde, Lunar Procpector, sa v treťom tisícročí pripojila k výskumu Mesiaca aj ESA. Jej sonda SMART-1 bola zároveň prvou kozmickou sondou s iónovým pohonom.

V roku 2007 sa k Mesiacu vydala flotila až troch japonských mesačných sond, z ktorých hlavnou bola mapovacia sonda Kaguya. Doslova v tesnom slede, len o mesiac neskôr, nasledoval štart prvej sondy čínskeho veľmi úspešného mesačného programu Chang’e. V decembri 2013 sa podarilo mäkko pristáť na mesačnom povrchu so sondou Chang’e 3, ktorá okrem prvého pristátia Číny na mesačnom povrchu naň vysadila aj prvý vlastný rover Yutu. Jej nasledovník Chang’e 4 v roku 2019 ako prvý stroj v histórii úspešne dosadol na odvrátenej strane Mesiaca. Nasledujúca Chang’e 5, presnejšie jej návratové puzdro, 16. decembra 2020 doviezlo asi 1,7 kg vzoriek. Boli to prvé vzorky z Mesiaca po 37 rokoch a hneď s desaťkrát väčšou hmotnosťou ako posledné vzorky privezené sovietskou sondou Luna 24.

Od roku 2008 sa k prieskumu Mesiaca pridala aj India orbitálnou sondou Čandraján-1. Hneď druhá sonda, Čandraján-2, mala na Mesiaci pristáť a priniesť naň rover, no havarovala. Úspech však dosiahla s nasledujúcou, takmer identickou sondou Čandraján-3 v roku 2023. Tá pristála v náročnej lokalite okolia južného mesačného pólu, ktoré je atraktívna aj pre ďalšie krajiny.

K Mesiacu sa začal naspäť obzerať aj človek. Americká sonda Lunar Reconnaissance Orbiter štartujúca v roku 2009 mala okrem iného nájsť vhodné miesta na návrat ľudí na Mesiac a po prvý raz z obežnej dráhy okolo Mesiaca zaznamenala aj nedotknuté stopy po prvých mesačných návštevníkoch. Hoci prvý program, Constellation, ktorý mal Američanov na Mesiac vrátiť, vtedajší prezident zrušil, jeho nasledovník, program Artemis, sa dostal v návrate ľudí na Mesiac tak ďaleko, ako doposiaľ žiadny program od čias Apolla a tajného sovietskeho mesačného programu. Nová raketa SLS vyniesla v roku 2022 na oblet Mesiaca zatiaľ ešte bezpilotnú vesmírnu loď Orion. Tá už nie je len dielom USA, ale aj ESA. Let dopadol úspešne. Ďalší let, ktorý NASA, ESA a Kanada spoločne chystajú s loďou Orion, už bude mať štvorčlennú posádku. Tá sa ešte povrchu Mesiaca nedotkne, ale obletí ho prvý raz po najmenej 52-ročnej pauze, počas ktorej ľudská bytosť nášho súputnika zblízka nevidela.

Medzitým Mesiac oblietajú aj naň cielene dopadajú ďalšie úspešné sondy Spojených štátov, Číny od roku 2022 aj Južnej Kórey. V januári 2024 sa k štátom schopným mäkko pristáť na mesačnom povrchu pridalo aj Japonsko so sondou SLIM a dvojicou malých robotov. Rusko sa pokúsilo nadviazať na program Luna, no jeho zatiaľ jediná mesačná sonda, Luna 25, sa namiesto hladkého pristátia zrútila na mesačný povrch.

Zvlášť zaujímavá je ešte maličká americká sonda CAPSTONE obiehajúca Mesiac po neobyčajnej, polárnej dráhe. Je totiž predvojom neuveriteľného spoločného projektu – medzinárodnej vesmírnej stanice Gateway, prvej kozmickej stanice obiehajúcej iné teleso než Zem. Lety na Mesiac novej generácie ju využijú ako prestupné plavidlo a tiež ako akúsi testovaciu kozmickú loď pre dosiahnutie ďalšej méty. Jeden z dôvodov pre návrat človeka na Mesiac je totiž zrejmý – vďaka tréningu na ňom sa umožnia lety na Mars…

Zdroje

• KOZMOS (3/2008): Búrlivé dospievanie Zeme
• GABZDYL, Pavel. Skrytá měsíční moře. Astropis, 2023, roč. XXX, čís. 132, s. 26-28. ISSN 1211-0485
• KLEZCEK, Josip. Velká encyklopedie vesmíru. Redakcia Jitka Zykánová. prvé. vyd. Praha : Academia, © 2002. (2480.) ISBN 80-200-0906-X. S. 392. (česky)
• Databáze kosmických sond pro průzkum těles Sluneční soustavy (kosmo.cz)
• Kosmonautix.cz – novinky ze světa kosmonautiky
• ŠKORPÍK, Vítězslav. Top 5 objevů misí Apollo. Kosmonautix.cz (Jihlava: Dušan Majer), 2024-07-05. Dostupné online [cit. 2024-07-08]
• ČEMAN, Róbert; PITTICH, Eduard. Vesmír 1: Slnečná sústava. Bratislava : Slovenská Grafia, 2002. ISBN 80-8067-071-4.

Mohlo by vás zaujímať

• Zaujímavosti o Zemi a Mesiaci
• 3D ručne maľované modely kozmických telies
• Zaujímavosti o kozmických sondách
• Viete, že …Mesiac nie je planéta?
• Jupiterov mesiac Ganymedes
• Jupiterov mesiac Io
• Jupiterov mesiac Európa
• Jupiterov mesiac Kallisto
• Saturnov mesiac Enceladus
• Neptúnov mesiac Triton