Predchádzajúci diel

Moje najhoršie obavy ohľadom Súhvezdí od Andromedy po Žirafu sa naplnili. Ku koncu roku 2021 stále nič nenasvedčovalo ani len tomu, že sa do knihy začali vôbec vkladať obrázky, čo je podstatná i náročná časť. Netušila som, prečo. Veľa vecí stálo a padalo na covide a mala som súkromné informácie, že aj ten tu zohral úlohu. Navyše mi už došli objekty aj do ukážok „Objekty pod lupou“. Tie, mimochodom, v roku 2021 zmenili informáciu o tom, že kniha vyjde v roku 2020 na „kniha práve vychádza“. Kto by to bol tušil, že bude „práve vychádzať“ ešte ďalšie tri roky…

Niekedy na jar roku 2022 som dostala prvé náhľady zalomených strán. Skoro ma ranila mŕtvica. Nie z práce grafika, ale z toho, že takto, pri inej veľkosti a fonte a zalomení písma som v knihe stále nachádzala chyby. Veľké chyby. Podstatné chyby. Napríklad taký zdvojený objekt. Po sadzbe by sa už obsahové zmeny robiť nemali. Ale mne to nedalo. Takto to nemôže ísť do tlače, preboha! Ako je to možné, po troch dobrovoľných korektoroch, jednom redaktorovi, jednom platenom odbornom garantovi a v tej dobe už troch mojich pozorných čítaniach? To neviem, ale deje sa to aj v románoch pri násobne väčšom počte kontrolujúcich i mojich kontrol. Pri náučnej knihe sa však toto posudzuje prísnejšie.

Chytila ma úzkosť z toho, že na ďalšie podrobné čítanie celej knihy nemám čas! Musí to ísť do tlače čím skôr! V horúčkovitom vypätí som si prešla väčšinu súboru s prvými súhvezdiami – sú prvé a navyše cirkumpolárne, takže asi budú čítanejšie než zvyšok knihy. Pri zvyšných som sa snažila utešiť tým, že aj v iných odborných knihách sú chyby, niekde dokonca celkom zásadné. Práve pri písaní Súhvezdí som odhalila množstvo z nich.

Napokon sa však ukázalo, že ďalšie výstupy prichádzajú slimačím tempom – a zalomený text je nutné čítať aj kvôli chybám v horných/dolných indexoch, deleniach slov či gréckych písmenách. A tak som musela prekonať svoj vtedy už naozaj hlboký odpor ku knihe aj mučivú túžbu venovať sa konečne niečomu inému a celú tú hrubú bichľu som začala čítať odznova. Štvrtý a posledný raz. Vidiac, aké hrôzostrašné množstvo chýb tam je, som navrhla grafikovi, že to opravím vo Worde a mohol by to zalomiť znova. Viem totiž, že úpravy do pdf súboru sa už zavádzajú oveľa ťažšie. On však povedal, že bude lepšie, keď to spravím v pdf. A množstvo mnou nájdených chýb časom klesalo. To však nepripisujem nejakému zázračnému zlepšovaniu textu smerom ku koncu, ale mojej totálnej vyčerpanosti a neschopnosti sa sústrediť. Aj tak som ale odhalila mnoho drobností a približne raz v každom súhvezdí aj veľmi závažný omyl. Takisto sa aspoň raz za súhvezdie vyskytla nejaká rozbitá veta, relikt po nekonečnom prepisovaní. O čiarkach a bodkách už ani nehovorím.

Povedala som však grafikovi, že ak by vydanie brzdili len moje korektúry, vzdám sa ich. Zároveň som sa na dôrazné odporúčanie grafika učila robiť s Google dokumentmi, aby sme si cez ne mohli posielať aktuálne verzie súborov. Google dokumenty odmietali spolupracovať (zrejme kvôli starým prehliadačom a operačným systémom), bola to ďalšia kopa starostí a stresovania sa. Obe staré šunky, na ktorých som robievala, som chtiac-nechtiac vymenila za nové, ale veľké medzery vo fungovaní Google dokumentov mám dodnes.

Popri tom som mala aj hromadu inej spisovateľskej roboty, ktorú som v prospech Súhvezdí odkladala či odflakovala. Sotva som sa pozrela na sadzbu svojej poviedky Ochladzovač v zbierke Vianoce, zas Vianoce, ktorá, ako sa ukázalo, preto vyšla s úplne chybným rozmiestnením kurzívy. Poznámky testovacích čitateľov k mojim poviedkam a románom som s výnimkou tých, ktoré sa išli vydávať, kládla na kopu. Absolútne som nemala sily na ďalšie korektúry. A vedela som, že onedlho príde čosi horšie – zapracovanie redaktorských pripomienok ku knihe Tristodesať kelvinov. Kým sa budem musieť prepnúť do kelvinovského univerza, chcela som stihnúť napísať nový román. Na sklonku leta 2022 som si teda uviazala na krk ešte aj ten. A vtedy som ešte stále pevne a vrúcne dúfala, že pred Vianocami 2022 už bude tá prekliata kniha konečne von, hoci skúsenosti z predošlých rokov už vo mne budili desivé obavy…

Makať, makať, makať ďaleko-preďaleko za všetky hranice zábavy a chcenia. Znechutený, vyčerpaný prácou odpadnúť. A nemať z toho žiadny hmatateľný výsledok. Po niekoľkých mesiacoch sa pozviechať a na tom istom projekte robiť znova. Makať, makať, makať ďaleko-preďaleko za všetky hranice zábavy a chcenia. Znechutený, vyčerpaný prácou odpadnúť. A nemať z toho žiadny hmatateľný výsledok. Po niekoľkých mesiacoch na tom istom projekte znova. Makať, makať, makať… Čo je to? Bežná práca spisovateľa, predsa.

Áno, presne takto to chodí. Chodí to tak aj pri románoch. A dotiahnuté do najextrémnejšieho extrému to takto išlo pri mojej najdlhšej publikácii zo všetkých: Súhvezdia od Andromedy po Žirafu. Bola dvakrát taká dlhá ako moja druhá najdlhšia kniha. Obsahovala zákernosti ako tabuľky a obrázky… najmä tie obrázky. A mala ďalšiu nešťastnú kategóriu produkujúcu problémy navyše: faktickú správnosť. Áno, skúšala som sa utešovať, že aj iné knihy, dokonca aj tie náučné, majú chyby. Ale nedalo mi to. Súhvezdia by sa mali otvárať a čítať desaťročia, rovnako ako ich predchodca Obloha na dlani. Počet ich chýb musí byť minimálny. Nedalo mi… nie, ani po všetkých hrôzach, ktorými som pri písaní a vydávaní tejto knihy prešla, som skrátka nedokázala pustiť knihu ďalej s vedomím, že som pre ňu ešte bola schopná urobiť viac. Nemohla som sa na ňu vykašľať. A to dokonca i napriek tomu, že už dlhé roky som sa plánovala vykašľať na celú astronómiu. Nuž… na Súhvezdia som sa nedokázala vykašľať práve preto. Preto, že som chcela, aby po mojom dlhom a neradostnom pôsobení v oblasti astronómie niečo ostalo. A tým niečím mala byť práve táto kniha. No spomienka na mňa nesmie byť ako na zlú a chybami prekypujúcu autorku. A tak som opakovane kontrolovala a opravovala údaje, hoci sa mi z editácie Súhvezdí už robila pena na ústach, hoci som na ne hľadela krvou podliatymi nenávistnými očami, hoci som sa z tej knihy za klávesnicou už skoro pozvracala. Pritom som človekom, ktorý sa vie dlhodobo udržiavať v nadšení pre niečo. Bežne som dokázala horieť pre nejaký projekt dlhé roky. Ale Súhvezdia som písala od svojich šestnástich, kristepane. Teraz som mala tridsaťpäť. Nadšenie je krásna vec, ale čo je veľa, to je naozaj veľa.

Aj keď na druhej strane… po tridsiatke som sa nadchla pre iný projekt, ktorý mal tiež korene v šestnástom roku môjho života. Ale ten medzičasom štrnásť rokov neprerušovane spal! Zásoby nadšenia preň neboli vyčerpané. No Súhvezdia si už vyčerpali nielen celý diel nadšenia, nielen rezervy, ale aj rezervy rezerv. Nechápala som, kde sa ešte vo mne zakaždým (aj keď len po nutnej pauze) berie mentálna sila niečo s nimi robiť.

A predsa som musela. A musela a musela a musela. Znova som prechádzala schodíkmi ku kvalite, tentoraz vo forme upravenej pre náučnú literatúru. V beletrii sú schodíkmi ku kvalite schodíky od slohu k dobrému románu. V náučnej literatúre schodíky od referátu, bakalárky či pokojne aj diplomovky k dobrej knihe. Jeden by nikdy neuveril, aký hlboko priepastný kvalitatívny rozmer musí byť medzi dobrou diplomovkou a dobrou knihou. Koľko vecí v diplomovke viac-menej odfláknete, nech navonok vyzerá košer, v nádeji, že to nikto nebude hlbšie skúmať a neodhalí to. Lenže pri knihe odhalí. A teraz nevravím o budúcich čitateľoch. Na akékoľvek, čo len drobnučké odľahčenie si práce, hneď prídu a o hlavu ho otrepú vaši spolupracovníci. Tam, kde som ja bola ochotná zľaviť ja, nezľavili oni. A časti práce, ktorú som už považovala za hotové – aspoň tie! – museli ísť na prerobenie znova a znova.

Ale pekne po poriadku.

Článok dostane pokračovanie.

Mohlo by vás zaujímať

• Zaujímavosti o Súhvezdiach od Andromedy po Žirafu
• Pôvodné mapy
• História môjho písania populárno-náučnej literatúry
• Práca chvatná, veľa platná?ä
• Šesť najväčších mýtov o písaní kníh