Oproti dobám, v ktorých bol človek odkázaný len na tlačené médiá, internet ponúka priehrštia výhod aj nevýhod. Medzi jeho nevýhody jednoznačne radím extrémne zjednodušenú možnosť kradnutia. Keď potrebujete referát, záverečnú prácu či článok pre firmu, nie je nič jednoduchšie, ako copy + paste z vhodného zdroja. Samozrejme, bez jeho uvedenia. Za autora sa hrdo prehlási zlodej sám. Čo na tom, že hoci krádež bola jednoduchá, rovnako jednoduché je aj jej odhalenie. Stačí nechať vygoogliť jednu konkrétnu štylizáciu z článku o rozsahu minimálne rozvinutej vety a každému je jasné, odkiaľ vietor fúka. Každému, kto si s tým dá námahu.

Zlodejina na internete je úplne bežná vec a jej častou obeťou sa stáva práve Wikipédia. Zrejme najmä preto, lebo je známa a materiálu je na nej veľa. Alebo aj preto, že spojenie „slobodná encyklopédia“ sa ľudia často vykladajú ako „ukradnem si, čo chcem, a nebudú ma za to stíhať“. A azda aj preto, že nad ani pod článkom nie je viditeľné žiadne meno autora a na jeho zistenie treba urobiť minimálne jeden klik. Kto by si s tým dal takú ukrutnú námahu, že? Dokonca im možno ani nenapadne, že článok môže mať nejakého autora. Niekoho, kto ho s láskou i námahou, na úkor svojho voľného času i zdravia (lebo vysedávanie za počítačom nepatrí medzi zdraviu najprospešnejšie činnosti) vytvoril. Pretože ak článok pod sebou autora uvedeného nemá, zrejme sa napísal sám. A autora si ešte len hľadá. To je príležitosť pre daného užívateľa, ktorý k nemu hrdo pripojí svoje meno. Neraz jedinú vec, ktorú k nemu on osobne pridal.

Internet nás často núti zabúdať, že na druhej strane drôtu je tiež človek z mäsa a kostí. A vôbec nás neprinúti uvedomiť si, že v jeho koži sa raz môžeme ocitnú aj my. Zanedbaná výchova na školách i doma vedie deti k presvedčeniu, že človek, ktorého nikdy nestretneme, neexistuje, a môžeme si voči nemu dovoliť čokoľvek.

Aspoň po skončení puberty by sa dalo očakávať, že v ľuďoch sa prebudí nejaká tá empatia a svedomie, ale kdeže. Čo ich môže prefackať? Možno až skutočnosť, že notorickým zneužívaním cudzej práce natoľko znechutia pracantov, že sa na ďalšiu prácu už skrátka vykašlú a nebude čo kradnúť. Žiaľ, neustále dorastajú nové generácie naivných nadšencov, ktorí vyprodukujú a nechajú sa obrať o kopu svojej roboty, kým pochopia, o čom je svet. Nekonečný cyklus zneužívateľov a zneužívaných. A výčitky paradoxne častejšie padajú na hlavu zneužívaných za to, že sa okrádať dajú, ako zneužívateľom, že konajú nemorálne.

Keď som si uvedomila, v akom rozsahu sú moje články z Wikipédie kopčené a ich autorstvo kradnuté, značne ma to demotivovalo do ďalšej práce na wiki. Napriek tomu neľutujem úsilie, ktoré som do nej vložila. Pretože pevne dúfam, že okrem všetkých tých povaľačov, ktorým som nevedomky napísala referát, existujú aj užívatelia, ktoré moje články nezneužili a naozaj im pomohli.

No istotu nemám. Nemajú sa ako prejaviť. Okrem štatistík návštevnosti, ktoré ale môžu byť dosť zavádzajúce, úspešnosť článku nemá čo merať. Vidno iba to zlé. Plagiáty. A zlodej nie je merateľom kvality podľa vzorca „kradne sa len to, čo stojí za krádež“. Pretože kto si už nedá námahu s aspoň minimom štúdia o téme, alebo nie je schopný si tému naštudovať, ten s najväčšou pravdepodobnosťou ani nie je schopný posúdiť kvalitu článku a jeho jediným kritériom je počet znakov v ňom.

A napokon – tu je online zoznam tých, ktorých praví autori prichytili chváliť sa cudzím perím.