Prečo si na internete nerozumieme? Na túto tému už toho bolo popísaného veľa. Uvádza sa množstvo dôvodov od neschopnosti „čítať“ druhého bez vizuálneho kontaktu, až po zabúdanie, že tam na druhej strane linky je tiež človek. Ja sa dnes zameriam len na jeden jediný z nich, ktorý nedorozumenie často spúšťa, a neraz prehodí obyčajnú výmenu názorov na vyššie obrátky. Je ním zámena toho, čo si myslíme, že daný človek napísal, s tým, čo naozaj napísal. Zjednodušene, mýlenie si dojmov s pojmami. Neduh nášho uvažovania, ktorý je žiaľ – a nielen na webe – dosť častý.
Sú dva spôsoby, ako spraviť akúkoľvek diskusiu zbytočnou. Prvým je ignorovať, čo bolo napísané a húsť si svoje. Druhým je reagovať na niečo, čo napísané nebolo. Častokrát ide o kombináciu oboch. Veď ak to dovedieme do extrému, načo vlastne v takej debate potrebujeme druhú stranu? Ak si nevšímame obsah komentárov a vieme im vymyslieť vlastný obsah, potom žiadne komentáre ani nepotrebujeme a reagovať môžeme výlučne na vlastné fantázie. Ak však naozaj chceme viesť debatu s niekým, treba zvoliť úplne odlišný prístup.
Keď nejaký človek niečo napíše, často to v nás prebúdza emócie, pretože jeho slová sa nám asociujú s množstvom ďalšieho nevypovedaného, čo pochádza z našich skúseností, názorov, poznania. Tento jav – vybudiť povedaným to, čo nebolo priamo povedané – je základom fungovania literárneho umenia.
Lenže beda – nie každý písaným textom vybudzuje v druhých to, čo vybudiť chce. Nie každý z nás je spisovateľ. A ani spisovatelia nemávajú vždy dobré dni. A aj keď ich mávajú, tvorba literárneho diela je namáhavý proces mnohých revízií, odstupov, prepisovaní a škrtaní. Keď však človek píše jednoduchú správu do diskusie alebo na mail, toľko času na revidovanie napísaného nemá. Pár dní bez reakcie sa už považuje za premlčaných. A(j) preto textu venujeme pred odoslaním menej pozornosti. Niektorí dokonca vôbec žiadnu. Niet času na špekulácie, ako to napísať lepšie a výstižnejšie. A keby aj bol, dokonalosť vo vyjadrovaní sotva niekedy dosiahneme. Dôležitá je preto aj snaha druhej strany. Prijímateľa informácie. A tá je často oveľa nižšia, než by mohla byť.
Názory druhých nás vedia pekne naštvať. Vedia to dokonca aj v prípade, že v nich nie je žiadna nadávka, osobný útok, žiadny priamy dôkaz silne negatívnej vlastnosti jeho autora, ktorú mu často pripíšeme – hlúposť, obmedzenosť, nafúkanosť, lenivosť, zaujatosť a podobne. Naštvú nás, pretože my si ich vyložíme ako provokatívne. Myslíme si, že presne vieme, čo sa dialo v hlave toho druhého, keď to písal. Že naša logika je neoblomná. Že jestvuje iba jediný dôvod, prečo to autor správy napísal práve takto. Že druhá osoba nám už povedala všetko, čo postačuje na utvorenie si správneho názoru. Že jeho pohnútky sú nám úplne jasné. A že sú samozrejme zlé. Preto okamžite treba vytiahnuť proti tomu druhému do boja a rozdrviť ho v diskusii na prach.
A pritom je to fatálny omyl. Keď čítam, aké pohnútky údajne mám pre zastávanie toho-ktorého názoru, ich autori sa nielenže často netrafia, ale neraz dokonca ide o pohnútky, ktoré by mi nenapadli ani v najdivokejšom sne! A predsa tieto – ani – v – najdivokejšom – sne – niekto považuje za skalopevnú realitu! Vedieť, ako je to naozaj, je totiž to posledné, čo mnohí diskutéri chcú.
Zopár príkladov z reálnych diskusií:
A: Viete mi, prosím, napísať, čo by sa stalo s kozmickou loďou v takej a takej situácii?
Namiesto odpovede na otázku príde od diskutujúceho rozsudok:
B: Ty si určite ďalší z tých lenivých novinárov, ktorým sa to nechce naštudovať!
Pozrime sa, aký jasnovidec. Evidentne pre neho žiadny iný dôvod takejto otázky, ako byť lenivým novinárom, nepripadá do úvahy. Diskutujúci A však nič také nenapísal. Je to iba domnienka diskutujúceho B. A keďže je nesprávna, diskutujúci A sa naštve, čim situáciu ešte zhorší. Zareaguje impulzívne a namiesto rozumnej diskusie prepukne flamewar.
Ďalší príklad rozsudku vyneseného na základe mýlenia si dojmov s pojmami:
A: Neverím na mimozemšťanov.
B: Len popieraš ich existenciu, lebo sa ich bojíš.
Iné dôvody takéhoto presvedčenia, ktoré existujú, evidentne neexistujú pre diskutujúceho B.
A: Publikujem pod pseudonymom.
B: Lebo sa za svoje výtvory hanbíš.
Ja síce pod pseudonymom nepublikujem, ale takéto vysvetlenie tohto konania by mi teda nenapadlo. Zato by mi napadlo kopa iných dôvodov. Diskutujúcemu B však očividne nie.
Čo horšie, keď druhá strana vysvetľuje prehliadnuté okolnosti, diskutujúci – teraz skôr už flamerujúci – ich často zámerne ignorujú. Buď to, alebo si ich silou-mocou vykladajú v ich prospech. Naďalej sa držia svojich predstáv utvorených z prvého komentára. Len nepripustiť, že sa mýlili, že toho druhého zle odhadli.
Diskusia, v ktorej nepočúvame, len hovoríme, však nie je diskusia. Je to obyčajné vykričanie svojich mindrákov do sveta. Diskusia však má odovzdávať diskutujúcim stranám informácie, nie frustrácie. To by však najprv musela jedna strana, častejšie však obe, prestať odsudzovať to, o čom skoro nič nevedia.
Možným riešením je prečítať si komentár, ktorý nás pri prvom čítaní naštval, znova. A znova. A ešte raz. Čítať ho dovtedy, kým sme si istí, že sme ho úplne pochopili, že sme v ňom nič neopomenuli. A čítať ho bez predsudkov. Sústrediť sa na jeho reálny obsah, nie na to, čo nám beží hlavou. A odpísať na to, čo diskutujúci napísal. Na nič viac. Na nič menej. Internet nie je vhodné miesto na testovanie funkčnosti našich telepatických schopností. Odpisovanie na to, čo si diskutujúci podľa nás myslel, nielenže vytvára flamewary, ale zásadne nikam nevedie – stojí iba čas a nervy obe strany.
Aby bolo aj druhej strane jasné, že jej príspevok plne berieme na vedomie, nezaškodí zrekapitulovať ho vlastnými slovami. Tak sa chyby myslenia odhaľujú už v zárodku. Ak si nie sme istí, ako niečo diskutujúci myslel, nehanbiť sa napísať to. Vyjadriť svoju neistotu, aj keď je minimálna. A keď už musíme vyťahovať svoje domnienky, dať jasne najavo, že sú iba našimi domnienkami a nie dogmami. Ukázať svoj subjektívny pohľad. Nešetriť vyjadreniami typu „podľa môjho názoru“, „myslím si, že“, „z toho, čo viem, usudzujem“, „chcel si tým povedať…?“
Aj keď sa občas zdá, že nie je iná možnosť, ako to diskutujúci myslel, než tá, čo nesmierne dráždi naše nervy, dôležité je nenechať sa touto možnosťou zvyklať. Nik nie je vševediaci. Ak o niečom nevieme, neznamená to, že to neexistuje. A skutočne málokto píše diskusné príspevky čisto preto, aby druhú stranu naštval. To, čo sa môže javiť ako rozčuľujúce, takým preto zrejme nemalo byť. Minimálne overiť si to, kým dotyčného zasypeme kamením, by preto mal byť základný krok každého slušného diskutujúceho.
Napísať odpoveď