Prvýkrát zverejnené na www.enigma.sk 20. 11. 2011
Dvesto kilometrov. Čo je to? Vzdialenosť v dnešnom svete celkom zanedbateľná. Bežná diaľka medzi dvoma mestami. Stačí nasadnúť do auta a najneskôr za dve hodiny ste tam.
Muž sa díva na obrazovku. Pohľadom ju doslova hypnotizuje. Viac urobiť nemôže.
Dvesto kilometrov. Vzdialenosť, ktorá už dávno nie je izoláciou. Mobily, internet, rádio… všetko ju prekoná v zlomku sekundy. A samozrejme, nemáte ani problém prekonať ju osobne, keď on-line kontakt nestačí. Alebo keď nie je možný.
Keby bol muž v miestnosti sám, možno by si s lakťami opretými o stôl zašiel rukami do vlasov. A možno ani vtedy nie. Lebo na človeka v jeho postavení sa to nehodí. Smie to urobiť nanajvýš doma. A urobí to. Pravdepodobne. Azda tiež príde k oknu a natiahne ruku k temnej oblohe v bezmocnom geste.
Je len dvesto kilometrov ďaleko a nemôže pomôcť.
Načo taká dráma? pýta sa nezainteresovaný. Veď ide iba o stroj. Síce pekelne drahý, to je pravda, ale on ho neplatil. Ani on, ani nikto z ďalších stoviek až tisícok ľudí, ktorí si – virtuálne, mentálne či reálne – v týchto dňoch šklbú vlasy. Ale sú tu dlhé roky práce, práce, ktorá nepatrí k druhu slúžiacemu výlučne na zarábanie peňazí. Táto práca vás neopúšťa ani vo voľnom čase – ktorý jej ostatne neraz aj obetujete. Práca, ktorú riešite aj keď nechcete, ktorá presakuje vašimi tkanivami, prerastá nervami. Pripravujete sa na všetky varianty, pokúšate sa v zárodku odstrániť najrozličnejšie problémy, urobíte najprecíznejšiu prevenciu… a napriek tomu sa niečo pokazí. Pokazí sa to vo chvíli, keď už nemôžete zasiahnuť. Pritom tušíte, že ide len o maličkosť. Veľké problémy vychytalo nespočetné množstvo skúšok a kontrol predtým. Toto azda bude niečo, na čoho opravu by stačil obyčajný skrutkovač. Alebo, márnosť nad márnosť, len vaše prsty. To už neviete. A zrejme sa ani nikdy nedozviete.
Je rúhaním povedať, že sú ako deti? Staráte sa o ne, pripravujete ich na ich úlohu, dáte im celé srdce, ochraňujete ich. Ale raz musí prísť chvíľa, keď ich vypustíte do sveta úplne samotné. Vystrojili ste ich najlepšie, ako ste vedeli, no i napriek tomu to niekedy zlyhá. A vy už nemôžte zasiahnuť. Už nad nimi nemáte moc. Môžete byť s nimi v kontakte, môžete sa pokúšať im naďalej pomáhať, ale všetko vaše úsilie je márne, ak ony sami nechcú.
A táto nechce.
Muž si vloží tvár do dlaní, no posledný pohľad na obrazovku mu zostal vpálený do sietnice: Dve kružnice, jedna vnútri druhej, na vonkajšej sa nachádza pohyblivý svietiaci bod. Teraz je ďaleko, áno, tak ďaleko, že ani nestojí za reč, ale on sa priblíži. Pravidelne sa dostáva až do mučivej dvestokilometrovej blízkosti. Slepý a hluchý voči úsiliu ľudí na celom svete.
Vonkajšia kružnica sa postupne scvrkáva…
Dvesto kilometrov. Čo je to? Vzdialenosť v dnešnom svete celkom zanedbateľná. Bežná diaľka medzi dvoma mestami. Stačí nasadnúť do auta…
A teraz si predstavte, že ste len dvesto kilometrov ďaleko, a nemôžete pomôcť.
(Vysvetlenie: príspevok bol inšpirovaný vtedy aktuálnym katastrofálnym vývojom misie kozmickej sondy Fobos-Grunt.)
Napísať odpoveď