Zdroj: Pixabay

Neodpovedať. To je na internete úplná samozrejmosť. Na e-mail, prípadne na súkromnú správu nejakého fóra, ale zostaňme pri mailoch. Tie sú dosť široká téma. A neodpovedanie na ne až príliš rozšírený fenomén nielen posledných rokov. Akoby bol e-mail odjakživa považovaný za nejakú mimoriadne podradnú formu komunikácie. Buď to, alebo je človek márne čakajúci na odpoveď považovaný za nejakú mimoriadne podradnú osobu. Tak si vyberte.

Zamyslieť sa nad neodpovedaním na e-mail ma primäl fakt, že počet ľudí, – podotýkam jedincov, nie mailov samotných –, ktorí mi neodpovedali, sa zrejme už dostal do trojciferných hodnôt. Čo to značí? Áno, ohľadom e-mailov nás neučili nijakým formálnym pravidlám, hoci pomaličky začína do škôl prenikať aj to. Ale intuícia, podobnosť mailu s papierovým listom, len rýchlejšie prijatým, a aj iné spoločenské normy ma vedú k jasnému záveru: vedome neodpovedať na mail, ktorý si odpoveď vyžaduje, je totálna drzosť jasne ukazujúca maximálne pohŕdanie príjemcom. Vykladajú si to všetci ostatní azda nejako inak? Alebo mi tá obrovská kopa ľudí naznačuje presne to, čo si myslím?

Samozrejme, treba si ujasniť, čo je to mail vyžadujúci odpoveď. Hoci intuitívne je to zdá sa jasné. Isteže neodpovedáme na správy poslané botom. Takisto nie je potrebné odpovedať tam, kde nebola položená nijaká otázka, kde nebol záujem, kde skrátka od nás ten druhý nič nechcel, iba odovzdať nám nejakú informáciu, ktorej príjem nie je taký dôležitý, aby vyžadoval potvrdenie. Dobrým príkladom sú kadejaké mailíky s vtipmi a obrázkami. A keď už nám niekto mail s otázkou pošle, záležitosť sa väčšinou časom uzavrie a je jasné, že donekonečna si dopisovať netreba. A takisto netreba reagovať na zjavný trolling. Podotýkam zjavný – ak existuje čo i len nepatrná možnosť, že dotyčný je schopný rozumne sa dohodnúť a že prípadná urážka našej osoby mohla vzniknúť nedopatrením, odpoveď je namieste. Internet je miestom častého nedorozumenia. Nie každý je v písomnej komunikácii zbehlý. Okamžite sa uraziť a nasadiť podľa odporúčaní najúčinnejšiu protitrolliu obranu – úplnú ignoráciu (ktorej účinnosť je mimochodom pri reálnych trolloch mýtus) nie je vôbec namieste.

I keď… nejaký dôvod na ignoranciu pochádzajúci zo strany príjemcu je stále lepší ako žiadny dôvod. Lenže pokiaľ príjemca v skutočnosti nie je troll, bez spätnej väzby nemá nijakú šancu svoje správanie zlepšiť. Áno, vychovávanie ľudí cez internet znie ako zlý vtip – tí, ktorí už skúšali niekoho v nejakej diskusii priviesť k rozumu, vedia, že ide o neuveriteľné hádzanie hrachu na stenu. Vo väčšine prípadov. Ale nájdu sa aj výnimky. Sebareflexívni ľudia, ktorým záleží na tom, čo si o nich myslia druhí. A ktorí budú hľadať chybu v sebe dokonca aj vtedy, keď tam nie je. Isteže, mnoho vecí nevyjadrujem presne, ale je možné, aby si niekto moje nedokonalé vyjadrenia splietol s trollingom?

Ako teda vyzerajú správy, na ktoré postrádam odpovede? Ide o dva základné typy: prvým sú ponuky, druhým kamarátske maily. Ponuky posielam, uznávam, väčšinou bez vyzvania, no občas aj na naň. Sú stručné, slušné, pravopisne správne, objasňujúce, a vysvetľujúce, čo by som rada. Občas išlo o záujem o zákazku za peniaze. Z čoho žijú firmy, ktoré potenciálnym zákazníkom ukazujú „vieš, čo mi môžeš“, to netuším. A predsa je to ešte ten pochopiteľnejší z týchto dvoch prípadov ignorovania, pretože sa nepoznáme. Uraziť neznámeho síce nie je o nič morálnejšie ako uraziť známeho, ale dobre.

Ešte aj poštové holuby nosili správy spoľahlivejšie než e-mail…

O čo zvláštnejšie však je, keď si s niekým opakovane píšete, maily chodia pravidelne celé týždne, mesiace a niekedy až roky, už ste sa možno aj osobne stretli, alebo sa na stretnutie chystáte, máte rozobratých množstvo tém, každý mail obsahuje niekoľko otázok na druhú stranu, obe strany vyzerajú milo a spokojne, a zrazu… nič. Už nikdy nič. A nie raz, nie dvakrát. Naopak, len dvakrát sa stalo, že tá konverzácia po pár rokoch takto nedopadla. A aby bolo jasné, v tejto druhej kategórii vo väčšine prípadov daný človek najprv oslovil mňa, nie ja jeho. A pokiaľ išlo o odmlčanie sa pred stretnutím (tiež dosť častý prípad), aj to stretnutie vždy inicioval on. Nevnucovala som sa, čiže je znížená možnosť, že len netušil, ako sa ma elegantne zbaviť. Oni začali. A oni aj bez udania dôvodu alebo aspoň slušného oznamu skončili. Mysleli si, že im ich iniciatíva dáva na to právo?

Ešte jedna dôležitá vec: Nie som žiadna hysterka, ktorá chce na svoje správy odpoveď hneď, zaraz a okamžite. Zvlášť ak sa nevybavuje niečo urgentné. Kamarátske maily sa neraz rozrastú aj na niekoľko strán A4. Jasné, že odpísať na čosi takéto zaberie dosť času. Je samozrejmé, ak s dĺžkou mailu rastie aj doba odpovedania. Ale aj tá má svoje medze. Po takom polroku už začína byť jasné, že sa nedočkám nikdy.

Prv, než prejdeme k možnosti, čo v prípade, že márne čakajúci naozaj ignorujúcemu nedal žiadny dôvod na ignoranciu a teda celé je to chyba ignoranta, treba prebrať možnosti, že k nezaregistrovaniu odpovede došlo z úplne nevinného dôvodu. Buď zlyhala technika, alebo má (ne)odosielateľ naozaj sakramentsky vážny dôvod, prečo neodpovedal. Napríklad, že leží šesť stôp pod zemou. Alebo prinajlepšom na jednotke intenzívnej starostlivosti v kóme.

Samozrejme, môže sa to stať. Ale pozrime sa na tú pravdepodobnosť. Ak chceme neprijatie mailu zvaliť na techniku, je nanajvýš pozoruhodné, že technika zlyháva len v prípade neosvedčených osôb. U tých pár zriedkavých osvedčených, ktorí vedia, čo sa patrí, sa stratí približne jedna odoslaná správa za dva roky. Ešte raz opakujem, jedna za dva roky. A keďže ja posielam priemerne jeden e-mail každý druhý deň, je to trochu málo na vysvetlenie tých cca 70 % nezodpovedaných správ.

No a možnosť, že sa adresátom niečo stalo? Ak je toto príčinou väčšiny mojich nikdy neprijatých mailov, tak si môžem pokojne hovoriť anjel smrti. Bohvie prečo mám ale taký pocit, že nikoho z nich žiadna električka v skutočnosti neprešla. Žeby preto, že hoci na moje správy neodpovedajú, na fórach, sociálnych sieťach a podobne sa veselo presúšajú? Ak im všetkým niekto po smrti nehackol konto, ani toto asi nebude to pravé zdôvodnenie. Ale niekedy, keď ten záujem o rozhovor druhej strany vyzeral naozaj úprimne, pristihnem sa pritom, že mám strach, či sa dotyčnému naozaj niečo nestalo. Hoci dobre viem, aké je to iracionálne, že pravdepodobne som len preňho už dávno zabudnutá.

Dobre teda, predpokladajme, že môj mail mu prišiel a on je schopný odpovedať. Ale nespraví to. Jestvuje na to ešte nejaké ospravedlnenie? Dobre, mohol ho omylom zmazať a ak inú kópiu mojej adresy nemal… alebo sa mu mohol dostať do spamu. Aj to sa stáva a tiež mi to už vyrobilo zopár problémov. Lenže užitočný mail sa mi do spamu tiež dostáva tak s frekvenciou jeden každé dva roky. Čiže ani tým to neobjasníme.

Aká je ďalšia možnosť? Že zabudol. Uznávam, môže sa stať. Najmä ak sa mu tých mailov či iných povinností naraz zosypalo veľa. Toto je však ospravedlniteľné tak pri ponukách, nie pri kamarátskych mailoch. Lebo ak aj zabudneme, že sme kamarátovi odpísali, tak nám predsa po čase musí začať vŕtať hlavou, prečo neodpísal on nám. A následné vyšetrovanie, hľadanie posledného mailu, čo sme mu poslali, hneď prinesie nepríjemné zistenie, že on nie je na rade. A ak zabudol na kamaráta kompletne, nuž…

Potom je tu ešte strach z možnej reakcie príjemcu. Nebaví nás písať si s ním, ale bojíme sa mu to povedať? Fajn, ale z čoho tá obava? Z toho, že ho raníme, či z toho, že na oplátku bude chcieť on raniť nás? Ak je správna tá prvá možnosť, tak verte, že nikdy nič v písomnej komunikácii neraní viac ako bezdôvodné odmlčanie sa – pretože necháva otvorenú možnosť, že ten druhý voči nám pociťuje to úplne najhoršie. A obava o seba samého? Aj mne sa už stalo, že po ozname o ukončení komunikácie bol druhý ku mne nepríjemný, že mi vynadal, prehováral ma, alebo sa dožadoval poriadnej odpovede na otázku prečooooo? Takéto reakcie na informáciu o ukončení komunikácie sú nezrelé a egoistické, to snáď ani netreba zdôrazňovať. Je jasné, že pár takýchto skúseností naženie slabším povahám strach, a tak sa najbezpečnejšie zdá nenapísať nič a potíšku čakať, kým na nás tá otrava zabudne. Ale prečo dovoliť zopár nevyrovnaným osobám, nech ubližujú nevinným? Lebo presne o to v konečnom dôsledku ide. Následkom toho, že na nás bol niekedy niekto zlý, neskôr trpí niekto, kto je v tom úplne nevinne. Niekto, kto by naštvaný nebol, naopak, ešte by sa potešil, že narazil síce na nekompatibilného, ale aspoň na vychovaného človeka. Ten nový človek predsa nie je ten istý, ktorý reagoval nevhodne (no, pokiaľ nemá bábkovské konto…). Nie je dôvod ho trestať a rozširovať kruh zlosti a internetového hulvátstva. Áno, možno aj ten nový dostane hysterák. Ale takých je chvalabohu málo. A aj keby nebolo, stále vám to nedáva právo ubližovať tým, čo za nič nemôžu.

A zostáva už len posledná možnosť. Že dotyčný neodpovedal, lebo nechcel. Mám vážne dôvody domnievať sa, že táto najhoršia možnosť je aj najčastejšia. Prečo? Čo sa v hlave takého človeka odohráva? Netuším. Teší sa z predstavy, ako druhého napálil? Alebo mu je to úplne a totálne jedno, pretože nás aj tak nikdy nestretne a následky nebude musieť niesť?

Ja na každý mail, ktorý vyzerá byť napísaný príčetnou ľudskou bytosťou, odpovedám. Možno nie obratom, najmä ak je dlhší. Ale odpovedám. Odpovedať je predsa základ slušnosti. Dovolili by ste si neodpovedať, keby ste stáli zoči-voči dotyčnému? Alebo do telefónu? Zopár možno áno. Ale určite nie tých 70 %. Obrazovka núti zabúdať, že na jej druhom konci sú skutoční ľudia. A ak na to dotyční nezabúdajú, ešte horšie. Vtedy vedome využívajú internet ako prostriedok na ľahké a pritom relatívne beztrestné ubližovanie.

Ale verte či nie, donekonečna sa takto ľudia napáliť nedajú. Prístup väčšiny ľudí k mailu prinútil zmeniť prístup k mailu aj mňa. Keď posielam mail, robím tak s pocitom, že putuje do nejakej čiernej diery, z ktorej sa len možno, pri šťastí, vráti odpoveď. Už neposielam mail s tým, že určite naň bude odpovedané, ale s tým, že skúsim, či náhodou nestretnem dotyčného ochotného odpovedať. Je to pomaly ako športka. A občas mám pocit, že šance na výhru v nej sú naozaj mizivé. A pritom by stačilo tak málo, aby sa šanca na „výhru“ zvýšila takmer k 100 %. No pokiaľ to málo musia urobiť iní, je to pre mňa nekonečne veľa.

A tiež využívam fakt, že ak je niečo veľmi nepravdepodobné, pravdepodobnosť treba zvýšiť znásobením opakovania. Takže hádžem maily do mnohých a mnohých čiernych dier, aby sa pravdepodobnosť príchodu odpovede z nejakej z nich zvýšila. Že to pripomína spam? Ľutujem, ale nedávate mi na výber. No na rozdiel od spamu ja málokedy opakovane skúšam nefunkčné čierne diery. Nanajvýš raz-dvakrát, aby som vylúčila haprujúcu techniku… alebo možnosť, že daná singularita bola nahradená nejakou menej deštruktívnou.

A na záver jedno príslovie, ktoré ma e-mail naučil: Ako sa do hory volá, tak sa z hory neozve.

Mohlo by vás zaujímať

• Dojmy s pojmami
• Po papuli
• Ufóni – náboženstvo ateistov