Prvýkrát zverejnené na www.enigma.sk 14. 3. 2016 a 31. 3. 2016

O tom, aké náročné je písať beletriu, sa dá na internete dočítať kde-čo. Ale tí, čo skúšajú písať populárno-odbornú knižku, nájdu informácií len minimum. Niežeby toto bolo mojím dôvodom použitia najstaršej metódy, známej u priekopníkov, metódy pokus-omyl. Ja som totiž spočiatku informácie ani nehľadala. Pisálek si totiž dosť dlho nebol vedomý ani len toho, že nejakú populárnu vedu píše. A prichádzal na to tak pomaly a postupne, že… to asi knihu zachránilo. So súčasnými vedomosťami by sa do toho už totiž druhýkrát nedal.

V niečom sa to začalo podobne ako u beletrie: dierou na trhu. Chcela som knihu, aká v slovenčine ani v češtine nejestvovala. Už ako teenagerka som sa nestačila čudovať, prečo sú všetky knižky o vesmíre viac-menej na jedno kopyto a zvlášť – prečo, sa preboha, autori, snažia vpratať do každej knižky celý vesmír. Vesmír je predsa dosť veľký na to, aby si aspoň hlavné tematické okruhy zaslúžili samostatné publikácie! Táto myšlienka sa spojila s druhou vecou, čo mi na astronomických knižkách veľmi prekážala – že v každej knižke o súhvezdí sa písalo niečo iné. Každému autorovi sa páčil iný typ telies, na ktoré sa zameral – napríklad na dvojhviezdy, premenné hviezdy, či hviezdokopy. Najznámejšie objekty sa síce spomínali všade, ale u tých menej významných sa to líšilo od knihy ku knihe. Nikde sa nedal nájsť komplexný výpis všetkého, čo v danom súhvezdí stojí za pozornosť. Informácie boli značne nesúrodé, rozdielne, a najmä v duchu „v každom rožku trošku“ a nikde všetko.

Zdroj: Pixabay

Zatúžila som to zmeniť. Napísať knihu, kde BUDE všetko. Ale iba o súhvezdiach. Nepchať tam žiadne planéty, rakety ani kozmológiu. Súhvezdia a podrobný opis objektov v nich predsa na hrubú knižku vrchovate stačia.

Na rozdiel od iných som túto knižku nezačala písať s cieľom ju vydať. Vlastne, podľa mojich vtedajších kritérií, by bolo označenie „písať knižku“ značne nadnesené. Ja som totiž len spisovala všetko, čo som o súhvezdiach našla vo svojich vtedajších troch astronomických knižkách s touto témou a sem-tam aj v nejakom ďalšom zdroji. Za predpokladu, že mi formulácia vyhovovala, toto spisovanie prebiehalo odslova-doslova. Len občas bolo treba pridať nejaký „adaptér“ medzi informáciami z dvoch rôznych kníh, či kúsok vlastnej skúsenosti. A každé súhvezdie sprevádzala mnou kreslená mapa zostavená v rovnakom duchu ako súhvezdia: bude v nej len dané súhvezdie, nič viac, ale v rámci neho všetko, všetko, čo nejakému autorovi pri ňom stálo za zmienku. A navyše to bude v grafickom prevedení, aké sa mi najviac páči.

Mapku som doplnila svojím vynálezom – pohľadom na súhvezdie voľným okom, čo zabezpečovala fotografia stiahnutá z internetu. Všetky ilustračné obrázky okrem mapy som si vtedy sťahovala z internetu. O autorských právach som v tých časoch veľa nepočula. A najmä, je to predsa len pre moju potrebu, nechcem to vydať. Maximálne, predstavovala som si vtedy, si to po dokončení celé vytlačím na našej farebnej tlačiarničke v niekoľkých exemplároch a dám si to zviazať v obchodíku na sídlisku, pričom tých pár výtlačkov poskytnem svojmu astronomickému krúžku, ktorý som vtedy navštevovala. Ale dokončenie bolo vtedy v nedohľadne, ojojój, možno až o dva roky! Veď súhvezdí je až osemdesiatosem.

I keď, priznám sa, že spočiatku mi písanie napredovalo takým tempom, až sa mi to nepáčilo. Keď som totiž chcela informácie konečne zhrnúť, niekam sa zakutrali. Bola som trochu namrzená z toho, aké stručné moje prvé súhvezdia boli. A aj z toho, že Word 2003 (novšia verzia vtedy nebola) sa vzpieral mojim predstavám o farebnom olemovaní strán. Nuž, prvá zrážka predstáv s realitou. Nebola ani zďaleka jediná. Vlastne jedna z málo vecí, ktoré sa od začiatku vôbec nezmenili, bol názov. Názov, jedna z mojich výrazných motivácií, prečo to začať písať. Súhvezdia od Andromédy po Žirafu, čiže od A po Z. Opájala som sa jeho výstižnosťou.

Takto som písala asi do štvrtiny počtu všetkých súhvezdí (čo, ako sa neskôr ukázalo, vôbec neznamenalo, že som vo štvrtine knihy), a dostala som sa do tretieho veľkého tematického celku zo šiestich. Popri tom som napísala aj svoj prvý román a začala som písať druhý. Moje vtedajšie dlhodobé odporúčanie nepísať viac kníh naraz sa na populárnu vedu verzus beletriu nevzťahuje.

Vtom som objavila Wikipédiu, s ktorou bol osud Súhvezdí veľmi spätý. Dokonca som kvôli nej na istý čas prestala Súhvezdia písať a začala som do nej kopírovať to, čo som už mala. Pripadalo mi to ako úžasná príležitosť nájsť výsledku tejto ťažkej driny (síce omnoho menšej, ako písanie beletrie, ale predsa len driny) ďalšie uplatnenie. A zistila som, čo je to copyright. A že ak chcem nájsť pre Súhvezdia využitie aj vo Wikipédii, mala by som formulácie meniť. Zároveň mi postupne pribúdali ďalšie zdroje – časopisy Kozmos a Astropis a ďalšia astrokniha, ktorú som si permanentne požičala od kamaráta. Vďaka nim boli novozaložené súhvezdia postupne stále dlhšie a dlhšie. Tiež som pomaly dopĺňala tie, čo som už mala. Veľká medvedica narástla z pôvodnej biednej strany a pol čistého textu na tri. To mi pripadalo tak akurát. No stále to bol len začiatok.

V písaní knihy som pokračovala už tretí rok, načrela som štvrtý celok, ale koniec bol stále v nedohľadne. Začali sa vo mne striedať vlny nadšenia s vlnami útlmu. Pár mesiacov som intenzívne písala, potom som pár mesiacov na Súhvezdia ani nepozrela. No napriek nim sa zdalo, že napredujem vcelku stabilne, a že som už možno aj za polovicou. Písanie a postupy som neustále vylepšovala. Z pôvodného úplne hovadského spôsobu tvorby hviezdnych máp som prešla na málinko menej hovadský. Objavila som ako ďalší nesmierne výdatný zdroj informácií – Astronomický snímok dňa. Vo vlnách nadšenia som začala fantazírovať aj o ďalších populárno-náučných knihách, ktoré by som mohla napísať po skončení Súhvezdí, a tiež o grafickom dizajne svojej budúcej knihy. Samozrejme, z dnešného pohľadu nepoužiteľnom.

Lenže problémy pribúdali a pribúdali. Snívala som, že na začiatku knihy bude pár vysvetľujúcich kapitol o nebeskej sfére a všetkých témach, ktoré sú nevyhnutné pre pochopenie pozorovateľnosti súhvezdí (čo stále nenarúšalo môj úmysel monotétickej knihy). K nim som mala vymyslené aj príhodné schémy, žiaľ, len v hlave. Na ich zvečnenie by to chcelo grafický program, iný ako Paint, v ktorom som vyrábala hviezdne mapy. No kde zohnať nejaký lepší a ako (a kedy?) sa ho naučiť ovládať? Z tohto dôvodu išli úvodné kapitoly k ľadu. Postupne sa však rozrastal slovník, ktorý bol už azda od začiatku plánovanou súčasťou konca knihy. Zamrzelo ma však, že môj nápad priložiť ku každému súhvezdiu pohľad naň voľným okom mi niekto medzičasom „ukradol“ – videla som ho v jednej z nových kníh. Teda, v skutočnosti zrejme neukradol, len naň prišiel nezávisle na mne. Takýchto „ukradnutí“ som si aj v beletrii našla veľa.

Ďalším prelomom bolo osobné zoznámenie sa s jedným Wikipédistom tiež prispievajúcim v oblasti astronómie. Netajila som sa tým, že tie články o hviezdach a súhvezdiach, čo na Wikipédii rozširujem, majú pôvod v mnou písanej knihe. A tento Wikipédista bol jedným z mála ľudí, kto mi dal na vznikajúcu knižku pozitívnu odozvu. Dokonca navrhol, že by som ju mala skúsiť vydať. Najprv som sa bránila, že na to nemám, ale potom som si uvedomila, že by bolo skutočne škoda nechať také množstvo práce len tak. Vtip bol v tom, že som ani najmenej netušila, že na to, aby sa zužitkovalo toto množstvo práce, bude treba vynaložiť… rádovo vyššie množstvo práce. Aj keď som si bola vedomá toho, že nejaká práca pribudne. Čo napríklad s tými copyrightovými obrázkami, prepánakráľa? A doslova odpísanými formuláciami v prvých súhvezdiach? A vôbec, ak sa to má vydať, bude to musieť byť o dosť väčšia kvalitka. To už som mala hotový aj rukopis druhého románu a asi rok praxe písania ďalších populárno-náučných článkov pre Wikipédiu. Štýl sa mi v porovnaní so začiatkom už trochu zlepšil. A ako to už býva, čím lepšie mi to išlo, tým sebakritickejšia som bola.

Doma mi okrem početných čísiel astronomických časopisov pribudla aj ďalšia hrubá kniha. Piaty veľký tematický celok knihy som zhruba ako dvadsaťročná začala písať už s ňou. No zdroje sa objavovali ďalšie a ďalšie, až som z toho začala byť máličko zúfalá. Zapracovať ich všetky do už existujúcich súhvezdí by značilo roky a roky ďalšej práce, ibaže počas tých rokov sa istotne objavia ďalšie zdroje! Pôvodný zámer mať v knižke úplne všetko, čo sa mi v češtine či slovenčine o tejto téme dostane do rúk, začal ukazovať svoju nereálnosť. Až tak by to nevadilo, ak by boli súhvezdia neverending projektom existujúcim navždy len v digitálnej podobe, neustále rozširovaným. Ale s plánovaným vydaním toto vôbec nešlo dokopy. A zmeniť úmysel vydať sa mi tiež nechcelo. Ak na niečom makáte štyri roky (hoci s prestávkami), už by ste radi mali v rukách aj nejaký hmatateľný výsledok. Keby vtedy som bola vedela, že tie moje štyri roky nie sú ani tretina trvania celej roboty!

A pritom, aký paradox. Hoci vo všeobecnosti som začínala mať tých zdrojov vyše hlavy, v niektorých prípadoch mi dosť chýbali. Napríklad som postrádala údaje o radiálnej rýchlosti niektorých neskôr doplnených hviezd do tabuliek a údaje o vzdialenostiach deep-sky objektov. Chcela som to mať jednotné a úplné, no nevedela som, v akom spoľahlivom zdroji by sa tieto informácie mohli vyskytovať. Rozhodla som sa, že týmto všetkým sa budem zaoberať až po dokončení prvej verzie. Dala som si to na akýsi mentálny „to do“ zoznam. Lenže ten zoznam len rástol a rástol.

Niekedy v tej dobe moje nadšenie pre knihu dočista a dojasna zakapalo. To však ani v najmenšom neznamenalo, že by som sa jej dokončenia mala vzdať. Pripadalo mi absolútne hlúpe vzdať niečo, čo už mám hotové (ako som si vtedy myslela) z dvoch tretín. Začala som, tak to dokončím. Veď pôvodný úmysel knihy som stále nepovažovala za zlý, ani za neaktuálny. Knižka s rovnakou témou sa na trhu stále neobjavila. A vôbec, načaté treba dokončiť už z princípu.

Písanie piateho celku trvalo dovtedy najdlhšie zo všetkých. Bol síce svojho času najhrubším a tiež som naň používala už toľko zdrojov ako na žiadny iný pred ním, čo prácu oproti pôvodnému tempu niekoľkonásobne spomalilo, no svoju zásluhu na tom istotne malo aj súbežné dokončovanie tretieho, štvrtého a piateho románového rukopisu. A keď sa konečne naskytlo pár mesiacov vytúženého voľna, počas ktorého by som mohla so Súhvezdiami tak úžasne pohnúť, ukrutne sa mi do toho nechcelo. To už nebola chýbajúca motivácia – to už bol úplný odpor k tejto knihe. Lenže princíp je princíp, piaty celok je pri konci, a tak som sa do toho pekne dokopávala. Písanie mi však išlo kvôli tejto nechuti nesmierne pomaly. V silnej nechuti som spravila aj prvé tri súhvezdia šiesteho, posledného celku.

Potom prišla ďalšia prekážka – môj nástup na magisterské štúdium a odsťahovanie sa do Bratislavy. Hoci som spočiatku počítala s tým, že aspoň pri návštevách rodného mesta (kde som mala knižné zdroje) by som mohla pokračovať v písaní, napokon sa z toho vykľula suverénne najväčšia, dva a pol ročná pauza v písaní. A prečo dva a pol, keď štúdium netrvá ani dva roky? No pretože po jeho skončení som si od písania tak odvykla, že v spojitosti s dávno mŕtvou motiváciou sa mi k nemu zúfalo nechcelo vrátiť. Napokon ma premohol klamlivý fakt, že mi na dokončenie knihy už chýba len málinko textu. Omyl, rovnako mnohokrát predtým, no tak, ako každý predošlý omyl, ma primäl pokračovať.

Ako dvadsaťpäťročná som opäť rozbehla písanie šiesteho celku za súbežného dopĺňania predošlých. Zároveň som chcela odľahčiť svoj čoraz obludnejší „to do“ zoznam po dokončení, a tak som súčasne dopĺňala aj predošlé súhvezdia. Trošku motivácie do dopisovania mi vrátilo aj to, že ma aj vďaka tejto knižke zamestnali v planetáriu. Napriek tomu som ešte dokonca aj v tých časoch hrubo podceňovala množstvo zostávajúcej práce.

A kopa ďalších problémov, ktorá sa dovtedy len nejasne črtala v prítmí, zrazu vycerila zuby. To, že som uvádzala celý rozsah informácií a hodnôt v rozličných publikáciách, malo byť podľa pôvodných predstáv jedným z hlavných plusov knihy. Teraz som v tom videla hlboký mínus. V devätici mojich vtedajších štandardných zdrojov sa totiž nachádzali také rozporuplné informácie, že výsledná výpovedná hodnota po zahrnutí všetkých sa nepríjemne blížila k nule. Tie informácie absolútne neboli konzistentné, to proste nešlo dohromady. Iste, niektoré sú nesprávne, ale ktoré? Nie som odborník a s istotou sa dalo ako chybné vylúčiť len mizivé percento tvrdení. A vydesilo ma už len to, že v knihách vôbec nejaké chybné informácie sú. Nie zastarané, tie by vyzerali inak. Ale vyslovene chybné, desatinné čiarky lietajúce podľa nálady, absurdnosti, nad ktorými zostáva už aj pokročilému začiatočníkovi rozum stáť. Ako má človek potom veriť knihám? Chabo som to občas zaplátala aspoň zmienkou o neaktuálnejšom zdroji či vyhlásením, ku ktorej hodnote sa blíži väčšina zdrojov.

Tiež ma nepríjemne šokoval objav plagiátorstva medzi autormi populárnej vedy. Dva z mojich obľúbených zdrojov totiž mali „zhodou okolností“ nielen rovnaké údaje, ale aj formulácie. Prirodzene, oba bez citácie pôvodného autora. A druhá vec, ak zdroje kopírujú jeden od druhého, čo ak je moja väčšinová informácia nie dôkaz jej pravdivosti, ale púhy následok toho, že ju od seba odpisujú? Na jednej strane ma toto znechucovalo, na druhej som sa utešovala, že keď sa môžu vydávať takéto paškvily plné chýb a zlodejiny, tak určite vyjde aj tá moja. Čo samozrejme nebol dôvod tam vedome nejaké chyby či zlodejinu nechávať. Starostlivo som prepisovala a dopĺňala svoje prvé súhvezdia, aby som nenechala ani jedinú vetu doslovne prepísanú zo zdroja.

Ďalšia vec, z ktorej som mala hlavu v smútku, sa týka uhlovej vzdialenosti viacnásobných hviezdnych sústav. Práve toto bola oblasť, kde sa to rozpormi len tak hemží, a ktorá ma najčastejšie nechávala na pochybách: je rozdiel v uhlovej vzdialenosti medzi starším a novším zdrojom následok lepšieho merania, alebo ide o zmenu v dôsledku orbitálneho pohybu zložiek okolo seba? Toť otázka, na ktorú sa mi vo väčšine prípadov nepodarilo nájsť odpoveď. Ba neraz som sa stretla aj s takým absurdným problémom, že jeden zdroj udával sprievodcu hviezdy nejakej jasnosti v nejakej vzdialenosti a druhý udával tiež sprievodcu, ale dosť odlišnej jasnosti v dosť odlišnej vzdialenosti. A teraz dilema: ide o tak absurdne široký rozptyl hodnôt pre toho istého sprievodcu, alebo má tá hviezda sprievodcov dvoch? A ak ich má dvoch, prečo o tom ani jeden zo zdrojov nehovorí?!

Takže „informácie“ o nejakej hviezde v mojej knihe začali vyzerať asi takto: „XY je dvojhviezdna, trojhviezdna, prípadne až štvorhviezdna sústava. Jej hlavná zložka je modrobiely, respektíve biely podobor, či podľa iného zdroja obor. Jeho jasnosť je niekde v rozsahu 3,48 – 4,06 mag. Vo vzdialenosti uvádzanej medzi 2,1 – 3,5 oblúkovej sekundy má sprievodcu s magnitúdou kdesi v intervale 8,7 – 9,1. Sprievodca podľa jedného zdroja k hlavnej zložke skutočne patrí, podľa iného je len zdanlivý. Rozlíšime ho buď malým, alebo veľkým ďalekohľadom. Vo vzdialenosti 42 oblúkových sekúnd má hlavná zložka ďalšieho sprievodcu, alebo možno aj nemá. A ak má, je možno aj sám podvojný.“

Hlava mi napuchla aj z ďalšieho problému. Predstava, že po dokončení hrubého textu tej-ktorej kapitoly to už bude zrelé do tlače, sa ukázala byť riadne mimo. Už po tlači prvých kapitol vtedy v teenagerských rokoch ma nepríjemne prekvapili preklepy v nich, ktoré som na monitore nevidela. Tento problém sa netýkal ten populárno-vedeckých textov – ako prvý som si ho všimla v beletrii. A práve vďaka beletristickým textom som zistila obludnosť jeho rozsahu. Bolo mi jasné, že okrem toho, že knihu musím dokončiť, musím ju niekoľkokrát aj pozorne prečítať, opraviť gramatiku, štylistiku a iné zjavné nedostatky.

S tým súvisí ďalšia otázka – kto urobí beta-reading? Skúsenejší autori vedia, o čom je reč – pre ostatných stručne len toľko, že z dôvodu autorskej slepoty a obmedzeného rozhľadu by si seriózne mienený text nikdy po sebe nemal autor kontrolovať len sám. Potrebuje na to ďalších čitateľov, takzvaných beta-readerov. Lenže ani zohnať beta-readerov pre beletriu nie je práve jednoduché – a čo potom v oblasti, kde okrem znalosti pravopisu a štylistiky treba aj určité vzdelanie? Napokon som to dotiahla na dvoch. Jedným je zmienený bývalý Wikipédista, druhým kamarát, amatérsky astronóm.

Moja prvá mapa – síce už prerobená, ale stále dosť amatérska

A tie mapy… že kresliť ich v Painte bolo zlé, to mi už nezávisle na sebe stihlo otrepať o hlavu x ľudí. No musela som zachovať jednotnosť a radšej ich tak dokončiť, než všetky prerábať. Lenže prerábanie sa žiaľ predsa len črtalo. Až niekde v troch štvrtinách knihy som totiž prišla na to, aká veľkosť, font písma, značky, zahrnuté magnitúda, farba Mliečnej cesty a ďalšie detaily sú optimálne. Minimálne toto bude treba v predošlých pomeniť. No viete si predstaviť moje nadšenie z vidiny prekresľovania cca 66 obrázkov. To už ani nevravím o tom, že mapy boli neúplné, nezahŕňali moje novšie pridané objekty, a boli v nich chyby z nepozornosti. No akokoľvek som bola z týchto problémov až chorá, mapiek som sa nechcela vzdať. Zabila som nad nimi večnosť a sú jediným skutočne mojím obrazovým elementom v knihe. A čo ostatné obrázky? Ich nahrádzanie predstavuje ďalšiu robotu ako na kostole.

Popri tom som sa začala zahrýzať aj do plánovaných úvodných kapitol. Tie som oproti pôvodnej predstave úplne zmenila. Predovšetkým som ich osekala na absolútne nevyhnutné témy – kniha mi už aj bez nich rozsahom prerastala cez hlavu viac než je zdravé. Pôvodný problém pristručných súhvezdí vyšumel pred celými vekmi – momentálne som zápasila s opačnými problémom netvoriť dielo s tisíckami strán. A zároveň mi pokračujúce vzdelávanie v oblasti astronómie ukázalo, ktoré témy budú prínosnejšie. Rástol aj slovník. Tiež som začala myslieť na propagáciu a tvoriť informačné materiály.

Zároveň som, celých desať rokov po začatí tvorby tejto knihy, musela prehodnocovať aj postoje. Predovšetkým mi bolo jasné, že táto moja prvá populárno-náučná knižka bude aj mojou jedinou. Už roky som vedela, že viackrát sa do podobného hororu nepustím. A to aj napriek tomu, že už by som v mnohých otázkach vedela, ako na to, a nemusela by som otrocky knihu x-krát prerábať. Teda, vedela by som to lepšie ako teraz, čo neznamená, že časom nemôžem prísť na niečo ešte lepšie. Ale je tu aj ďalší problém. Jazyková bariéra. Kvôli nej nemám prístup k primárnym zdrojom a sekundárne sú veľmi často omylné, ako dokazovali skúsenosti. Navyše, prínos v spracovaní niečoho, čo už v rodnom či takmer rodnom jazyku spracované bolo, je minimálny (hoci aj také knihy z nejakých podivných dôvodov vychádzajú, ba je ich drvivá väčšina). Čosi som síce v posledných rokoch čerpala aj z anglických zdrojov (napríklad dávno hľadanú radiálnu rýchlosť hviezd), ale pri svojej neznalosti sa neodvážim viac. No napriek tomu všetkému, napriek presvedčeniu, že do žiadnej ďalšej sa už nepustím, napriek tomu, že by som odznova už nezačínala, si stále myslím, že kniha má svoj prínos a význam. Stále vidím, že súhvezdia sú rozhádzaná téma, ktorá si zaslúži spojiť. Stále sa na trhu neobjavila podobná kniha. Stále má svoj zmysel, stále má čo povedať. Stále nikto iný nenapísal aktuálne dielo o pozorovaní z územia Slovenska. Stále ma neopustila chuť ju vydať. Veľa ciest bolo zlých a veľa uličiek slepých, ale pôvodný úmysel nie.

Hm, Slovensko. V tejto súvislosti mi prichádzajú na um výstupy národniarskych fanatikov valcujúcich internet kampaňou za to, aby sa všetky knihy písané slovenskými autormi odohrávali len na Slovensku. Pritom však miesto odohrávania sa románu nemá na jeho použiteľnosť na tom-ktorom území absolútne žiadny vplyv – ak si teda odmyslíme uveriteľnosť, ktorá pre mňa činí väčšinu románov zo slovenského prostredia nepoužiteľnými. Lenže to, pre aké územie – a či vôbec pre nejaké – bola napísaná kniha o nočnej oblohe už vplyv na jej použiteľnosť má. A to sakramentský. Nijaká prekladová kniha vám nepovie, čo, kedy, a ako pekne z našej rodnej hrudy na oblohe uvidíme. Tieto informácie sa síce dajú zo všeobecne napísanej encyklopédie odvodiť, ale bez niekoľkoročného navštevovania astronomického knižku to zostáva výsadou géniov. Knižka stavaná na Slovensko ich však sprostredkuje čitateľovi úplne polopate, bez nutnosti výcviku. A ako perlička – kým románov odorávajúcich sa na Slovensku sú plné pulty kníhkupectiev, aktuálna knižka o pozorovaní súhvezdí zo Slovenska nie je v predaji ani jedna. Opakujem ešte raz, ani jedna. Čo hovoríte na toto, milí patrioti?

Súbežné prerábanie a dokončovanie knihy je čosi, pred čím azda každá učebnica tvorivého písania varuje. A zbytočne. Trvalo to nesmierne dlho, ale predsa. Zhruba desať a pol roka po začatí písania Malého medveďa, prvého súhvezdia knihy, som doklepala Oktant, osemdesiate ôsme a posledné. Úvodné kapitoly ešte neboli všetky, o úplne chýbajúcich ilustráciách k úvodu a košer obrázkoch k väčšine ostatných kapitol ani nevravím. No napriek tomu som si mohla povedať, že prvopis je hotový. Písal sa december 2014 a mala som dvadsaťsedem rokov. Toľko k mojej pôvodnej predstave dokončenia knižky do dvoch rokov od začiatku písania v auguste 2004. Astronomický krúžok som už nenavštevovala, ale viedla, moja prvá farebná tlačiarnička, z ktorej malo vyliezť zopár výtlačkov, už dávno nefungovala, a nahradila ju modernejšia a väčšia obluda. A čo najhoršie, práca ešte stále nekončila a nemala ani koniec v dohľade.

Prešiel ďalší rok. Rok dopĺňania, upravovania, a dorábania úvodných kapitol (ešte vždy bez schém, žiaľbohu). A tým sa dostávam do súčasnosti. Do súčasnosti, v ktorej je koniec… na obzore. Čože? Naozaj? Veď už som sa toľkokrát obabrala… Ale teraz to vyzerá, že už naozaj naozaj. Potvrdzuje to niekoľko faktorov, napríklad, že nadpolovičnú väčšinu súhvezdí už mám vo finálnom a aj beta readermi skontrolovanom stave, úvodné kapitoly sú aspoň v hrubom náčrte už tiež hotové, že som už podpísala zmluvu aj pre svoj momentálne posledný vydaniahodný román, čiže je rad na publikáciu ďalšej knižky… a hlavne… že spejem k tomu, aby som si vedela povedať „dosť“. Hoci je to ťažké. Azda mi to bude aj trochu chýbať. Predsa len, dvanásť rokov… ešte pár rokov, a už by som na tom pracovala polovicu života. Ale o to ťažšie by sa potom taký projekt opúšťal.

Ešte však neplačem na rozlúčku. Predsa len, ak je niečo na obzore, môže to byť ešte pekne ďaleko. A tu aj je. Budú nasledovať ďalšie mesiace a mesiace dokončovania. A potom sa uvidí…

Pokračovanie článku po niekoľkých rokoch

Mohlo by vás zaujímať

• História môjho písania populárno-náučnej literatúry
• Ako vzniká román?
• Prvý pohľad na oblohu (úvodná kapitola)