Prvýkrát zverejnené na www.enigma.sk 25. 5. 2016
Zdroj: Pixabay
Stalo sa vám to už niekedy? Máte rozpracovaný príbeh, vyzerá celkom sľubne, ale… niečo vám v ňom chýba. Situácia, nápad, názov… Dumáte, čo s tým. A zrazu vám napadne riešenie. Zlá správa: to riešenie ste ukradli z iného príbehu. Dobrá správa: ten iný príbeh bol tiež váš. Alebo to až taká dobrá správa nie je?
Dnes chcem písať o fenoméne, o ktorom som ešte nikoho hovoriť nepočula. O samovykrádaní. Deje sa to len mne, alebo je to medzi autormi rozšírený jav?
A čo vlastne pod samovykrádaním myslím? Určite nie opakovanie sa. To treba zdôrazniť hneď na začiatku. Autori, čo opakujú motívy ako cez kopirák, ba dokonca lipnú na nejakých svojich obľúbených menách postáv, ešte nemusia byť samovykrádači. Pod samovykrádaním totiž myslím ešte užšie prepojenie motívov dvoch príbehov, než sú bežné „na jedno kopyto“ knihy. Také úzke, že vydať oba príbehy, originál aj autoplagiát, by bolo nemysliteľné. Preto originálny príbeh svetlo sveta neuzrie. Uzrie ho len jeho silnejší súrodenec, ten, ktorý sa na neduživejšom bračekovi vykŕmil. Skrátka, pri svojom raste úplne pohltil iný, menej perspektívny príbeh. Ide teda o akýsi príbehový kanibalizmus.
U mňa osobne je autorský kanibalizmus častý. Takto končia príbehy, s ktorými som sa dostala do slepej uličky, ohľadom ktorých som dostala blok alebo sa javili inak neperspektívne – ale niektoré ich prvky boli napriek tomu dobré. A tých dobrých by bola škoda. Nerada by som, keby upadli do zabudnutia. Preto sa presunuli do iného príbehu. Schopnejšieho.
Schopnejší príbeh vie požrať tých neschopnejších aj viac ako jeden. Takto vznikli aj moje prvé dve vydané knihy. Nula kelvinov si pochutil na dvoch iných mojich nedokončených dielach. Večnosť omylov dokonca zhltla až tri iné príbehy (z toho jeden rovnaký ako Nula kelvinov – podelili si ho).
Najčastejšie takto končia mená a názvy z neperspektívnych príbehov. Vydarené mená a názvy sú u mňa totiž zriedkavé. Takže ak sa nejaké také ocitne v texte, ktorý nie som schopná napísať, je škoda nechať ho s ním zhniť. A tak šupho do iného príbehu. Ani niektoré dejové motívy nie sú na zahodenie. Len potrebujú zopár vylepšení inými nápadmi. A tak zo starších príbehov postupne vznikajú novšie.
Na prvý pohľad to nemá chybu. Je to efektívny postup, ako vyťažiť z myšlienok maximum, hoci tie myšlienky v pôvodných súvislostiach neobstoja. A keďže sa stále bavíme len a len o mojich nápadoch, nikto ma nemôže obviniť z vykrádania.
Lenže nič, ani žiadny postup nie je dokonalý. A už sa mi veru stalo, že požieranie sa ukázalo byť… nepredvídavé. Pred desiatimi rokmi som písala poviedku Lesy na dne morskom, v ktorej mi chýbali mená. Čo s tým? Keďže samovykrádanie vtedy už fungovalo na plné obrátky (prvý prípad samovykrádania som u seba zaznamenala v roku 2002), zobrala som inú, neperspektívne vyzerajúcu poviedku menom Granátový vesmír, a uchmatla mená odtiaľ. Hlavnú myšlienku Granátového vesmíru som totiž považovala za priveľmi bláznivú a nápad priveľmi nedomyslený. Ale… uplynul rok-dva a okolnosti ma prinútili zmeniť názor. Aj poviedka Granátový vesmír stála za zapísanie. Ale čo teraz, keď som z nej vyrabovala mená? Kde vezmem náhradné mená?
Tušíte? Tušíte správne. Heslo klin sa klinom vytĺka je jedna z veľkých životných právd. A tak som veru nespravila nič iné, než že som o mená do Granátového vesmíru ošklbala ďalší úbohý nenapísaný príbeh! Ešte stále nenapísaný. No čo ak aj ten budem raz chcieť zapísať? Vzniká mi tu dosť nepríjemná neriadená reťazová reakcia. Končatiny si navzájom odhrýzajú živé príbehy. A to nebol jediný prípad, kedy som sa napokon rozhodla udržať nažive oba – vykradnutého aj zlodeja. Šťastné tie prípady, kde viem podobnosť nejako vysvetliť.
Sebavykrádanie je skrátka zradné. Nie je to taký huárzdroj huránápadov, ako sa na prvý pohľad zdá. No jednu výhodu mu uprieť nemožno. Nech už sa do sebavykrádania zapletiete akokoľvek, pred súdom zaň neskončíte.
A čo vy, máte nejakú skúsenosť so sebavykrádaním?
Napísať odpoveď