Zdroj: Pixabay

„To som ja,“ hovorí starý muž a ukazuje na dieťa na čiernobielej dobovej fotografii.

Klame, hoci si to neuvedomuje.

Nie je to on. Je to iný človiečik. S rozdielnymi názormi, reakciami a spomienkami. Z toho posledného azda čo-to zdieľa so starým mužom, ale i tu je veľa odlišností – čo si pamätá on, to si nepamätá starý muž a naopak. Navyše i to, čo si pamätá, si pamätá voľáko inak. Hlavne zreteľnejšie. A v iných súvislostiach.

Tak prečo by to mal byť on? Čo ho tvorí? Čo je podstatou jeho osobnosti, jeho jedinečného ja? Čo, keď všetko okolo neho – ostatní ľudia, zvieratá, rastliny, neživé prostredie, – sa za jeho život kompletne zmenili a zrejme nie iba raz?

A je vôbec možné si nejaké ja udržať po celý život, ak ten život, pravda, trvá nezanedbateľný okamih?

Žijeme prostredím. Naša osobnosť sú spomienky a reakcie, ale jedno ani druhé by bez prostredia neexistovalo. Nie je prostredie, niet čo robiť, a ak niet čo robiť, niet na čo spomínať. Pokiaľ na nás nepôsobí prostredie, niet na čo reagovať. Reagujeme síce rôzne, ale v jednom sme zajedno: bez podnetu by bola naša reakcia nulová. A nikto nereaguje na všetky podnety tak isto, čiže súbor našich reakcií vpisujúci sa do súboru spomienok závisí len od toho, čo k našim zmyslom zvonka príde.

A to, čo prichádza, sa postupne mení.

Ľudia prichádzajú a opúšťajú nás. Niektorí nechtiac, iní – a to je bolesť najväčšia – dobrovoľne. Stromy rastú a budovy chátrajú. Budovy rastú a stromy chátrajú. Stromy sa sadia a budovy rúcajú. Budovy sa budujú a stromy vypiľujú.

Aj keď sa po celý život nepresťahujeme, presťahuje sa naše okolie. Do večnosti. Po desaťročiach na stále rovnakom mieste sa chtiac-nechtiac ocitáme v cudzom svete. Život násilne berie a násilne pridáva nové. A naše každodenné reakcie sa v súlade s tým menia. Už nie sme tými ľuďmi, čo pred rokmi. Ba ani tí z nás, čo sú z menej tvárneho cesta. Sile tlaku a dĺžke pôsobenia napokon neodolá nik.

Ale prečo by sme to potom stále mali byť my?

Pozrite sa na dve batoľatá. Sú si vo svojich prejavoch, vo svojich aktuálnych osobnostiach oveľa podobnejšie, než jedno batoľa s tým istým človekom o desaťročia neskôr! Tak prečo sa tie batoľatá považujú za dvoch rozdielnych ľudí a jedno z nich so svojou budúcou podobou za toho istého? Prečo, keď sa vymení všetko, čo ho tvorí?

Ešte ani jeho DNA nezostane po dlhej dobe rovnaká. Len hlásky v mene pretrvajú. Ale je to koreň nás?

Ten zhluk písmen? Jestvuje vôbec nejaká nemenná podstata človeka, ktorou nijaký zásah zvonka neotrasie?

Ľudia sú šokovaní smrťou svojich blízkych. Pripadá im taká náhla. A definitívna.

Lenže nie je.

Umierame každý deň. Naše aktuálne ja. A v našich telách sa rodí niekto iný. Fyzická smrť len ukončí proces zrodu v tom konkrétnom tele, lenže nové osobnosti sa budú naďalej rodiť v iných telách. A život toho tela? Ten, o ktorý nám ide? Ten zhasol pravdepodobne už dávno predtým. Ani v jednom tele sa zrod jednej konkrétnej osobnosti viac nezopakuje.

Oplakávame náhle úmrtie niekoho, kto v tichosti odišiel už dávno.

Skúste sa na smrť pozrieť takto: každý živý tvor, ktorého ste poznali dlhšie, mal vo svojom živote obdobie, ktoré sa vám páčilo najviac. A stavila som sa, že to nebolo to úplne posledné obdobie (nerátajúc zmeny spôsobené prípadnou dlhodobejšou chorobou). To neznamená, že ani tú jeho finálnu podobu ste nemali radi. Ale najpravdepodobnejšie žialite za niečím, čo už nenávratne odišlo bez pohrebu, bez truhly.

Mentálne súčiastky máme mnohokrát vymenené. I tie telesné už akosi nespoznávame. A predsa sa kŕčovito držíme predstavy, že sme všetky tie minulé životy v nás. A pritom, len mená nás s nimi spájajú. Len mená…

Mohlo by vás zaujímať

• Cintorín živých
• Game over
• Nechajte ma prejsť
• Naučené pohyby