Zdroj: Pixabay
Táto téma je náročná, akiste bude náročné aj čítanie o nej. Ale prosím o strpenie. Ide o zvláštny fenomén, ktorý vidieť všade, ale nehovorí sa o ňom nikde: Niekto predpokladá, že istý človek má isté vlastnosti či názory. A z čoho tento predpoklad vychádza? Z iných vlastností dotyčného. Je však tento predpoklad správny? Nie. Častokrát nie. Aspoň tak to vidím ja.
Predpoklad vzájomnej väzby medzi vlastnosťami a prejavmi je neuveriteľne rozšírený. V podstate je to istá forma diskriminácie, ktorá sa však zďaleka neobmedzuje na rasu či pohlavie. Okrem toho, o nezmyselnosti niečo o človeku usudzovať na základe jeho rasy či pohlavia, sa hovorí dosť. Čo však úsudok urobený na základe hocičoho iného okrem pohlavia a rasy? Ten je rovnako nezmyselný a chybný. No o tomto sa už z nejakého dôvodu mlčí.
A čo je vlastne to hocičo iné? Povedzme životný štýl. Ak napríklad žena túži po monogamnom vzťahu a svadbe, ľudia úplne automaticky predpokladajú, že chce aj deti. Ak sa zase stretnú so ženou, čo deti nechce, tá podľa ich úsudku nemôže chcieť ani svadbu, zrejme ani monogamný vzťah a vlastne je to v ich očiach pomaly štetka strániaca sa akýchkoľvek záväzkov. Že by žena mohla chcieť monogamný vzťah, možno aj posvätený manželským zväzkom, ale zároveň nechce ani počuť o deťoch, to väčšine ľudí nielenže na um nepríde, ale dokonca tomu väčšina ľudí ani neverí! Hoci to tá žena aj priamo tvrdí. Buď manželstvo a deti, alebo ani manželstvo, ani dieťa. Z nejakého čudného dôvodu dávajú ľudia manželstvo a deti do nerozdeliteľného súvisu. A zďaleka nielen to.
Priznám sa, do bludu o previazanosti som vpadla tiež. Riadila som sa jednoduchým heslom: podľa seba súdim teba. A tak som ako pubertiačka napríklad usudzovala, že kto sa zaujíma o astronómiu rovnako ako ja, ten nebude vulgárne nadávať rovnako ako ja. Videlo sa mi to i logické: nadšenie vesmírom bolo podľa môjho vtedajšieho názoru symptómom akejsi vzletnosti v myslení a tým pádom aj vo vyjadrovaní. Aké bolo moje nepríjemné prekvapenie, keď som v nasledujúcich rokoch zistila, že medzi vesmírom a slušnou rečou nie je žiadna súvislosť, že niektorí záujemcovia o vesmír nie sú o nič menej vulgárnejší než kočiši.
Iní ľudia predpokladajúci previazanosť však častokrát nemôžu súdiť podľa seba. Sami totiž uvedené vlastnosti nemajú. Tak podľa čoho? V hre sú podľa mňa tieto tri hypotézy:
- Logický úsudok. Samozrejme, chybný – buď kvôli nesprávnym vstupným údajom, z ktorých teda nemôže vzísť ani správny výsledok, alebo je zlý samotný proces uvažovania.
- Kultúrne archetypy. Kultúra nám tlačí previazanosť do hláv. Fiktívne postavy kníh a seriálov sú zjednodušené a ich vlastnosti výrazné, aby si ich ľudia ľahko zapamätali a vedeli ich ľahko čítať. A to ľahké čítanie môže byť založené jednak na chybnej logike (pozri predošlý bod), alebo, a čo je možno väčšinový prípad, na tom, že to tak niekto určil kedysi, bolo to úspešné, a noví autori sa po ňom opičia. Tak vznikli mýty, že starci sú múdri, princezné krásne, bifľoši okuliarnatí,… Stačí spomenúť jednu vlastnosť a divák alebo čitateľ hneď vie, o kom je reč. Problém nastáva vtedy, ak si na základe knižiek a filmov myslí, že vie, o kom je reč, aj v reálnom živote, ktorý je mnohonásobne komplikovanejší než fikcia.
- Správanie sa väčšiny. Oba zmienené body kdesi museli mať začiatok, nejaký reálny podklad. A ten, obávam sa, vychádza z toho, že väčšina ľudí s jednou vlastnosťou naozaj vykazuje aj predpokladanú druhú vlastnosť. Čiže, ak sa vrátime k úplne prvému príkladu uvedenému v tomto článku, väčšina žien, ktoré túžia po manželstve, naozaj túži aj po deťoch. Či už je na to reálny dôvod, alebo je to vecou náhody, to neviem. Previazanosť niekedy možno má logiku, lenže rovnakú logiku máva aj nepreviazanosť. Napríklad väčšine mužov sa páčia ženy, čo je logické, zariadila to tak evolúcia, aby sme nevymreli. Lenže zopár mužom sa páčia iní muži, čo je takisto logické, lebo v evolúcii neustále vznikajú vývojové odchýlky – drvivá väčšina z nich slepá a odsúdená na zánik už v prvej generácii (ako spomínaná homosexualita), no raz za veľmi dlhý čas práve nejaká evolučná odchýlka zaistí prežitie druhu a dá mu nový smer.
Nech je to ale tak či onak, pozor na to, že väčšina nie sú všetci. Toto je bohužiaľ fakt, na ktorí ľudia silou-mocou sa usilujúci zjednodušiť a sprehľadniť svoj svet, zabúdajú. A zabúdajú aj na to, že možnosti nemusia byť vždy len dve a nemusia hodnotenie človeka tlačiť do polarity buď/alebo. Vráťme sa k zmienenému príkladu s tým, že väčšine mužov sa páčia ženy. Ak však dospelý muž ženu nemá, to neznamená, že musí byť homosexuálom. Môže byť aj asexuálom. Alebo heterosexuálom, ktorý mal v láske smolu.
Mýtus previazanosti považujem za nebezpečný. Nad nesprávnymi predpokladmi možno veľakrát mávnuť rukou, zasmiať sa, uviesť na správnu mieru, alebo ich nechať plávať. Lenže obávam sa, že viera v previazanosť je jedným z pilierov psychológie ako vedy, a to už sranda nie je. Čo iné sú totiž osobnostné testy, ktoré vyvodzujú vaše vlastnosti z nie vždy súvisiacich prejavov? Niekedy sa trafia, to im treba uznať. A niekedy nie. Keď som si na strednej škole robila test na voľbu povolania, psychológ – zrejme na základe mojej už zmienenej veľkej slušnosti – predpokladal, že som vyrástla v prísne nábožensky založenej rodine. Bol prekvapený, keď som mu vysvetlila, že moji rodičia sú ateisti a nikto ma v detstve nakrátko nedržal.
Predpoklady previazanosti však škodia aj v bežnom živote. Ukazujú, že jediný spôsob, ako odhadnúť konanie človeka v danej situácii je… nastoliť danú situáciu. Na základe ničoho iného vonkajšieho, žiadnych predošlých zážitkov a skúseností, žiadnych prejavov, o ňom nič tvrdiť nesmieme. Nie, ak chceme ísť na istotu.
Neexistencia previazanosti má však aj dobrú stránku. Hoci znamená, že kto má jednu dobrú vlastnosť, nemusí byť ešte dobrým človekom, no rovnako ukazuje, že kto má jednu zlú vlastnosť, nemusí mať ostatné vlastnosti tiež zlé. A aj v človeku na pohľad úplne odlišnom, nepochopiteľnom, čudnom, môže driemať niečo pekné a na pohľad s jeho osobnosťou nezlučiteľné.
No väčšinou to drieme pekne hlboko.
Napísať odpoveď