Blogové príspevky – úvahy, fejtóny – na rozličné témy nesúvisiace s literatúrou a Wikipédiou. Pre súvisiace s literatúrou pozrite Literárne zamyslenia, súvisiace s Wikipédiou nájdete v časti Wikiblog.
Od jari do jesene s neznesiteľnou túžbou očakávam posun hodiniek na stredoeurópsky alias zimný čas. Áno, som jednoznačne oveľa viac nočná sova než ranné vtáča. Vrchol mojej mentálnej výkonnosti prichádza okolo deviatej hodiny večer. Celé tie denné hodiny predtým sa iba pomaly zobúdzam.
Za štyri roky dve pochované mačky. Mizerné skóre. Príbehy, ktoré napriek obrovskej snahe nedopadli dobre. Druhý z nich (zase raz) pre ľudskú zlobu. Ten vám porozprávam.
Osoby LGBT si konečne vydobyli právo zjavovať sa v pozitívnom svetle v literatúre. Osoby ako ja na to stále len márne čakajú. Zatiaľ sú ignorované, nesprávne pochopené či dokonca očierňované.
Mnohí ľudia už vzývajú jar, čo ma neteší, lebo zimu mám radšej. A keďže zima ešte chvíľu potrvá, chcem vám ukázať, prečo by ste si ju mohli obľúbiť tiež. Áno, aj keď Vianoce sú už v nedohľadne.
Čo patrí na vianočný stromček? Okruh je čoraz voľnejší. V posledných rokoch až príliš voľný. Absolútne celú fauna, absolútne celú flóra, celý atlas húb, celý obsah komory a produkcia fastfoodov a všetky predmety dennej potreby.
Byť odsúdená na tmu, zimu a chorobu? Keď existuje ľahké riešenie? Vravím NIE na premoreNIE, na šetreNIE na ľuďoch a moreNIE ľudí pracovnými podmienkami, ktoré nás vracajú do obdobia pred technickou revolúciou.
Predpokladám, že očakávate odpoveď nie. Nie od autorky sci-fi, žánru, ktorého čítanie, nedajbože dokonca autorstvo, sa tradične pripisuje len mužom. A nedeste sa týmto predslovom, nechystám sa odpovedať ani áno. Myslím si totiž, že pravda je uprostred.
Rok 2021 bol už tretím rokom v mojom živote, na ktorého začiatku sa zdalo, že by mi v ňom mohli vyjsť až tri knihy… a na jeho konci to napokon nebude ani jedna.
Svet je plný nechcených domácich zvierat, o tom niet pochýb. Hasnú nevinné životy a spôsobujú utrpenie mačacím a psím matkám, ktoré za potomstvom smútia a márne ho hľadajú. Najlepším riešením je nepočať nechcené mláďatá. No je správne zariadiť to až takým radikálnym spôsobom, ako je kastrácia?
Tvorba potrebuje svoj priestor. Obzvlášť tá, čo neprebieha na počítači. Ak tiež tvoríte, možno to poznáte. Kuchynský stôl zaprataný tak, že sa nemáte kde najesť…
Nestíham. Nič. Absolútne. K tradičným štyrom zárobkovým činnostiam sa pridala intenzívna rekonštrukcia môjho novokúpeného domu, zháňanie vybavenia doň, aj obyvateľov. Teda, obyvateľky – štvornohej, chlpatej, mňaukajúcej. Intenzívne však zháňam domov aj pre jej súrodencov a synovcov.
Stabilný čitateľ mojich stránok si určite všimol, že nepíšem osobné blogy. Jeden z dôvodov je prostý – neboli by pre vás zaujímavé. Život nie je román, a tak je schopný aj dva roky plynúť so zúfalou nemennosťou.
Čo si myslím (nielen) o Muskovom pláne poslať ľudí na Mars. Som scifistka. Som fanúšička pilotovanej kozmonautiky. A som… absolútna skeptička ohľadom kolonizácie vesmíru!
Ako nič v živote, ani správny spôsob, akým sa postaviť k neúspechu, nie je iba jeden. Myslím, že príčiny neúspechu možno rozdeliť do troch základných kategórií.
Rozhodla som sa napísať obhajujúci článok aj svojmu druhému najobľúbenejšiemu ročnému obdobiu. Najmä k jeho koncu mám totiž pocit, že obhajobu potrebuje viac než moje top obdobie.
Do pestrej zbierky nonsensov, s ktorými sa možno stretnúť v motivačných článkoch a príručkách, pridávam jeden obzvlášť podarený: Ak vraj veríme v úspech, zvyšujeme tým pravdepodobnosť, že ho dosiahneme. Poďme si rozobrať, ako má toto zaujímavé tvrdenie fungovať.
Prišli sme, videli sme, predali sme. Zážitky z môjho prvého predaja dekorácií naživo.
Tvrdíte mi, že také či onaké správanie je pre človeka prirodzené? Že to máme v génoch z časov praveku? A nakoľko je prirodzené sedieť oblečený, oholený a ostrihaný za počítačom a poúčať ľudí cez internet?
Tento blud má rozličné podoby, ale jeho myšlienka je rovnaká. Človeku, ktorý je s niečím vo svojom živote nespokojný, sa povie, že niekto sa má aj horšie. Tento argument je nevhodný dokonca až zo štyroch dôvodov.
V tradičných sci-fi príbehoch plných osídlených planét a ľahkého cestovania medzi nimi ma už veľmi dlho zaráža jedna vec. V akejkoľvek sci-fi, ktorú poznám, sú jednotlivé planéty príliš homogénne. Tá púštna, tá džungľová, tá ľadová, tá celá zastavaná… Na každej poväčšine žije iba jedna inteligentná rasa združená pod jediným celoplanetárnym vladárom.
Môže medzi mužom a ženou existovať čisté kamarátstvo? Alebo ešte lepšie medzi nezadaným heterosexuálnym mužom a nezadanou heterosexuálnou ženou? To je téma, na ktorú sa viedlo nespočetne veľa diskusií.
Niekedy mi pripadá, že som široko-ďaleko jediná dospelá osoba, ktorá má sneh úprimne rada. Dôvody obdivu k snehu mi pripadajú natoľko samozrejmé, že skôr iní by mali začať zdôvodňovať, ako ho môžu nemať radi.
Už od útleho detstva sa stretávam s podivnou chybou v ľudskom myslení. Nazvala som ju syndrómom fiktívneho rizika. Zjednodušene povedané je syndróm fiktívneho rizika to, keď človek šalie strachom z rizika, ktoré je nereálne, respektíve veľmi málo pravdepodobné, a pritom ignoruje poškodzovanie, ktoré je nenápadné, no isté.
Svet je plný nedorozumenia. Stretávame sa s ním na každom kroku, každý deň. Míňame kvantá energie na obhajobu svojich názorov či vyvracaniu názorov iných, na presviedčanie, na argumentáciu. Čím je to? Korene nedorozumenia podľa mňa ležia v tomto ústrednom probléme.
Ide o zvláštny fenomén, ktorý vidieť všade, ale nehovorí sa o ňom nikde: Niekto predpokladá, že istý človek má isté vlastnosti či názory. A z čoho tento predpoklad vychádza? Z iných vlastností dotyčného. Je však tento predpoklad správny? Nie.
Hoci som celý život musela bývať v paneláku, nikdy som v ňom bývať nechcela. Prečo?
Tieto myšlienky som vyjadrila už pred mnohými rokmi v dielku Nechajte ma prejsť. Teraz však píšem túto úvahu, lebo sa mi zdá, že tento názor si zaslúži byť napísaný aj oveľa viac po lopate.
Toto nie je úvaha o klasickom klišé, aké sú sviatky komerčné a vytráca sa ich duchovná podstata. Táto úvaha sa týka osobnej podstaty mojich Vianoc.
Zarábanie na ľudskom nešťastí bol vždy dobrý biznis. Preto sa ako huby po daždi rozmohli motivačné knižky a články. Samozrejme, s cieľom to nešťastie ešte viac prehĺbiť, aby sa na ňom dalo zarábať aj ďalej. Čo iné ako väčšie rozľútostenie totiž vedia vyvolať žvásty, ktoré by som aj v najhoršej nálade vedela chrliť na tucty?
Často počujeme, aby sme sa nebáli robiť chyby. Aby nám v konaní nezabránil strach, ako zle niečo môže dopadnúť. Aby sme dovolili sebe aj druhým padnúť a potom zase vstať. Že najlepšie sa človek učí na vlastných omyloch. To všetko sú obľúbené motivačné kecy tých, čo nevidia vec z druhej stránky.
Ja som na internet prišla nadväzovať priateľstvá. Väčšina ostatných prišla nadväzovať nepriateľstvá. Čo s tým?
Neznášam, keď musím byť na niečo hrdá. Bez ohľadu na to, či je to niečo pozitívne alebo nie. Problém je totiž s chápaním samotného slova hrdosť. Ktoré sa až pričasto mýli s podobnými pojmami, ako je napríklad radosť.
Ajaj, aký provokatívny názov. A navyše nepresný. Reč bude totiž o nezdravo silných emočných prejavoch ľudí, ktorí zarputilo veria v existenciu mimozemského života. Že je to tým, lebo viera v mimozemšťanov je ich náboženstvom, som si samozrejme len domyslela. Rovnako však mimozemšťanfili nemajú problém domýšľať si rozličné divoké teórie o mne. Nuž, diskutujte potom s fantáziami.
Neodpovedať. To je na internete úplná samozrejmosť. Na e-mail, prípadne na súkromnú správu nejakého fóra, ale zostaňme pri mailoch. Tie sú dosť široká téma. A neodpovedanie na ne až príliš rozšírený fenomén nielen posledných rokov. Akoby bol e-mail odjakživa považovaný za nejakú mimoriadne podradnú formu komunikácie. Buď to, alebo je človek márne čakajúci na odpoveď považovaný za nejakú mimoriadne podradnú osobu.
Prečo si na internete nerozumieme? Na túto tému už toho bolo popísaného veľa. Uvádza sa množstvo dôvodov od neschopnosti „čítať“ druhého bez vizuálneho kontaktu, až po zabúdanie, že tam na druhej strane linky je tiež človek. Ja sa dnes zameriam len na jeden jediný z nich, ktorý nedorozumenie často spúšťa, a neraz prehodí obyčajnú výmenu názorov na vyššie obrátky. Je ním zámena toho, čo si myslíme, že daný človek napísal, s tým, čo naozaj napísal. Zjednodušene, mýlenie si dojmov s pojmami.
Živý alebo umelý? Táto otázka je dôvodom neutíchajúcej vojny medzi dvoma tábormi, ktorá naberá grády každoročne pred Vianocami. Stúpenci umelých stromčekov poukazujú na to, že drancovanie lesov kvôli dvojtýždňovej ozdobe je nezmyselné. Stúpenci živých stromčekov oponujú najčastejšie tým, že umelé nevoňajú.
S definíciou života bol odjakživa problém. Nevedia sa na nej zhodnúť odborníci ani laici. Sama som ju istého času dosť pretriasala na istých diskusných fórach. Ale až oveľa neskôr ma napadla jednoduchá a výstižná fráza: život je vlastne akákoľvek hmota, ktorá trpí. Čo netrpí, nežije. Kruté? Pesimistické? Smiešne? Ani nie.
Pomaly sa nám blíži ôsme výročie (ne)slávnej konferencie Medzinárodnej astronomickej únie. Tej, ktorá sa zapísala do histórie najmä tým, že na nej vyradili Pluto spomedzi planét Slnečnej sústavy. Ako vyzerá budovanie povedomia o novej podobe Slnečnej sústavy? Jedným slovom: zle. Kult Pluta je aj po ôsmich rokoch stále silný.
Napísať odpoveď