Glenn na pridržiaval steny pri malých zrýchleniach, ktoré boli spôsobované manévrovaním stanice. Arlene má ťažkú úlohu. So stanicou sa hýbe oveľa horšie než s loďou. Preto má aktívny spojovací uzol loď a nie stanica. Nikto však nepredpokladal, že záchranný čln bude mať neschopného pilota. Ani keby Peterson s nimi začal spolupracovať, nedokázal by čln správne zaparkovať. Chýbali mu na to desiatky hodín výcviku.
V krátkom náraze, ktorého zmysel im potvrdila aj obrazovka, sa tunel pripojil. Ed ihneď vydal povel na načerpanie atmosféry. Glenn sa pripravil, aj keď nevedel na čo. Mysľou mu preblesla obava o pravidelnosť jeho pulzu. Ak znova príde nejaká námaha či priveľký stres…
Ed otvoril poklop. Popri Glennovi sa prevalil prúd vzduchu vyrovnávajúci zvyšný rozdiel v tlaku. Oproti, nie presne v strede, videli poklop záchrannej lode. Vtrhli do tunela… a Glennov žalúdok sa zakolísal. Vydesene pozrel na zem. Sotva sa jej špičkami dotýkal. Akonáhle sa pohol, zmenilo sa to. Dlážka ho už držala, no stále akosi neisto.
„Gravitačné poruchy,“ vysvetľoval rýchlo Ed. Keď na neho Glenn pozrel, videl, že na jednej strane tela mu tričko visí a na druhej sa vznáša. „Tunel preberá časť umelej gravitácie modulu Gaia, ale pole je oslabené a nerovnomerné. Čím ďalej od stanice budeme, tým viac zoslabne.“
Peterson má beztiažový stav? pomyslel si Glenn a vzápätí si uvedomil, že sa to čoskoro dozvie. Aspoň vedel, prečo ho Ed vzal aj napriek tomu, že sa nesmie namáhať. V bezváhovom stave námaha ani nie je možná.
Pohol sa dopredu. Steny tunela sa počas ich presunu hýbali a napínali. A za nimi hrozilo vákuum.
„Môžeme?“ uistil sa Ed naposledy predtým, ako otvoril poklop záchranného člna. Glenn súhlasil.
Vplávali dovnútra. Stále sa vznášali. Keby si na to nebol zvykol v GLO sále…
Vnikli do pilotnej kajuty. Petersona nebolo na prvý pohľad vidieť ani tam. Až keď sa pozreli na kreslo zboku, videli, že je v ňom. Levitujúci, ale inak nehybný a meravý. V gravitácii by ochabnuto ležal.
Veliteľ ho chytil, vyskúšal mu pulz, a potom prikývol. Utečenec sa nepohol, nechal so sebou voľne narábať. Ed ho vytiahol, otočil a vykrútil mu ruky za chrbát. Držiac za ne ho viedol, či skôr postrkoval von. Glennovu asistenciu prakticky nebolo treba. Až na konci tunela, kde sa gravitácia sčasti vrátila, pomohol Edovi s vlečením zajatca.
Uzavretie poklopu Gaia značilo pre Glenna úľavu. Incident skončil a nikomu sa nič nestalo. Senátor ležal s otvorenými očami na podlahe.
„Čo s ním?“ ukázal na neho Glenn.
„To vyriešime neskôr. Zatiaľ ho zamkneme v jeho kajute. Zvládneš niesť jeho nohy? Áno, Arlene, je to dobré. Nie, nebránil sa.“
Glenn prikývol. Obaja najstaršieho člena posádky chytili a zdvihli. Telo museli vytiahnuť hore rebríkom. Ed sa snažil Glenna čo najviac odľahčovať. Glenn sa skôr len staral o to, aby Peterson neutrpel úraz úderom o nejakú hranu.
„Pripojíme ho na spánkový stimulátor?“ spýtal sa Glenn. „S tým, že mu dáme hormón injekčne? Ak by sa vyspal, možno by bol opäť n…“
Theakston sa pohol.
Vyrazil proti Edovi. Slepo sa vrhol oproti jeho hrudi a bruchu, no Ed bol oveľa vyšší a najmenej o dvadsať rokov mladší, takže z nôh ho nezrazil. V nasledujúcej sekunde už senátorovi zabáral do chrbta injekciu. Theakston sa spomalene zviezol k zemi.
„Spomínať spánok… v jeho prítomnosti… naozaj… nie je dobrý nápad…“ hovoril Ed prerývane, ako sa mu postupne vracal vyrazený dych. „Nie, Arlene, všetko je okej. Teraz už áno.“
Glenn prikývol. Mal niekedy viac možností cítiť sa zbytočne a prekážajúco?
Ed zdvihol senátora pod pazuchami. „Poďme. Injekcia o pár minút prestane pôsobiť.“
O chvíľu otvorili dvere Theakstonovej kajuty. Vedec gúľal očami, očividne vnímal, keď ho kládli na posteľ. Následkom injekcie nevedel zo seba vydať ani hláska, ale v očiach mal nefalšovaný strach.
„Nie, nepripojíme vás na spánkový stimulátor,“ povedal Ed, keď mu naprával nohy. „Využite bdelosť na premýšľanie o sebe.“
„Ako mu chceš zaistiť dvere?“ spýtal sa Glenn.
Ed vytiahol z vrecka zapaľovač. Glenn prekvapene hľadel, ako prešiel plameňom v blízkosti senzoru dverí. Potom na kontrolu stlačil ich otvárací gombík. Zostali zavreté.
„Ale tam nemôže ostať večne,“ povedal Glenn. „Čo s ním urobíme?“
„To vyriešime neskôr. Teraz ešte musím zaparkovať záchranný čln.“
„Zaparkovať čln?“
„Nie je to nič zložité. Znova prejdem cez tunel, prevezmem riadenie, odpojím tunel a ručne pripojím čln späť na uzol. A to čím skôr, aby Arlene nemusela udržiavať súčasnú polohu stanice.“ Už keď dopovedal, bol v polovici chodby.
Zdroj: commons.wikimedia.org
Osamotený Glenn sa pobral do modulu Hemera. Snažil sa vychutnávať si úľavu. Všetko je v poriadku, Peterson je bezpečne zavretý a zaparkovanie člnu bude hračka, veď Ed je skúsený pilot. Namiesto toho sa mu ale začali podlamovať nohy únavou. Akonáhle poklesol adrenalín, opäť sa vynoril pôvodný problém.
V riadiacej sále Arlene stále sústredene zvierala páku ovládajúcu trysky. Greenhill hľadel na nejaké prístroje. Zrazu sa rozsvietila jedna neaktívna obrazovka a objavil sa na nej Ed v pilotnej kabíne záchranného člna. „Ako vidíte, už som tu. Seth, odpoj prívod vzduchu a zapni kameru dvojku. Arlene, môžeš pustiť riadenie.“
Oslovená unavene padla do kresla. Greenhill podľa Edovho príkazu zapol kameru snímajúcu modul Gaia zboku. Na ňom videli záchranný čln spojený so stanicou labilne vyzerajúcim tunelom, ktorý sa v nasledujúcich sekundách trhal a rozpadal.
„Nešlo to nejako… šetrnejšie?“ opýtal sa Glenn pri pohľade na lietajúce kusy stien tunela vo vákuu.
„A načo? Spichli sme ho za hodinu,“ odvrkol Greenhill.
„Kvôli šetreniu materiálu.“
„Potrebujeme, aby sa Ed vrátil čo najskôr,“ povedala Arlene.
Potrebujeme, alebo potrebuješ? pomyslel si Glenn. Nevyzerala byť prítomnosťou manžela v záchrannom člne nadšená.
Ed zanadával.
Všetci traja hneď pozreli na jeho obraz. Kým sa tunel rozlietaval na franforce, len bezstarostne sedel. Teraz sa skláňal nad riadiacim pultom a mračil sa.
„Theakston niečo urobil s hlavnými motormi,“ oznamoval im Edov mikrofónom skreslený hlas. „Vôbec nereagujú na zážih.“
„Ten smrad to pokazil?“ skríkol Greenhill.
„Obávam sa, že áno.“
„Určite len niečo jednoduché prepol.“ V Arleninom hlase bolo nepopierateľné znepokojenie. „No tak, Ed, ty to nájdeš.“
„Vyzerá to skôr na kombináciu tlačidiel,“ rozmýšľal nahlas Ed. „Buď to, alebo ignoroval hlásenie o blížiacej sa poruche. Nevyzerá, že by som to takto z kabíny vedel opraviť.“
„To hovorí najlepší technik na palube?“ Arlene chcela znieť žartovne, ale hlas jej utekal.
„Keďže moju palubu tvorí momentálne táto loď a ja som jediný člen posádky, nie je to veľká pochvala,“ zasmial sa Ed.
Glenn hľadel na kameru zachytávajúcu Edovu zmenšujúcu sa loď. „Nemôžeš sa vrátiť?“
„Ale isteže môžem. Drobné manévrovacie motorčeky fungujú, odskúšal som ich. Nemajte strach, všetko je v pohode. Pripojím sa k stanici bez problémov. Len na Zem sa v takomto stave letieť nedá. Po pripojení sa na to čo najskôr pozriem.“
Arlene znova uchopila knipel. „Vzdialenosť medzi člnom a stanicou budem musieť tým pádom znížiť ja.“
„Vieš, ako milujem ženskú iniciatívu…“
Glenn prešiel pohľadom od usmievajúcej sa Arlene na obrazovku, kde sa čln s Edom začal zase zväčšovať. V zábere boli okrem uzlu modulu Gaia aj časti solárnych panelov a výparníkov tepla, dôležitých súčastí klimatizačného systému. Sledoval len obrazovku. Dúfal, že dlhodobejší obyvatelia stanice vedia, čo robia. Lebo čím ďalej tým viac to vyzeralo, akoby…
„Ed!“ zrevali Greenhill a Arlene skoro súčasne.
Kozmická loď v zábere sa na poslednú chvíľu vyhla bielemu výparníku.
„Kristepane, Ed, čo je to s tebou?!“ Arlene sťažka dýchala a stojac sa skláňala nad obrazovku.
„Letel si, akoby si ten výparník nevidel…“ pridal sa Greenhill.
„Nevidel som ho!“ bránil sa Ed. „Navigačný systém ma posielal presne týmto smerom!“
„Peterson pokazil aj navigáciu?“ znepokojil sa Glenn.
„Počkajte… ach, dočerta, už je to jasné,“ odvetil Ed z obrazovky hľadiaci na prístroje po svojej pravej strane. „Všetko je jasné.“
„Čo?“ opýtala sa Arlene.
„Zameriavače hviezd si pomýlili zvyšok tunela s hviezdou,“ vyhlásil Ed. „Preto zorientovali loď týmto smerom.“
Arlene sa zase zrútila do kresla. „Prosím, toto mi už nerob.“
„To povedz navigačnému systému,“ bránil sa Ed.
„Ako je možné, že si systém dokáže spliesť nejakú smietku s hviezdou?“ žasol Glenn. „Veď tieto problémy mávali len úplne prvé kozmické sondy…“
„Zabúdaš, na akej stanici žiješ,“ povedala mu Arlene s pokriveným úsmevom.
„To vybavenie je až také staré?!“
„Pred troma rokmi navigačné softvéry prešli vylepšením, po ktorom už overovali uhlové vzdialenosti hviezd od Slnka a pravdepodobnosť chyby sa tým znížila o tri rády,“ vysvetľoval Ed so zreteľnou únavou v hlase. „Na vylepšenie softvéru člnu som však zabudol. Napokon, na nič sme ho nepotrebovali. Bol iba zálohou…“
„Na to, že je to záloha, riskuješ na jeho pripojenie nejako priveľa,“ vykĺzlo Glennovi.
„Nemohli sme tušiť, že sa to takto skomplikuje.“ Tentoraz bol v Edovom hlase náznak podráždenia. „Zaparkovať čln by bola normálne otázka piatich minút rutinnej práce… a stále sa nedeje nič vážne. Budem letieť pomalšie a opatrnejšie.“
„Nie, stiahnem ti tú aktualizáciu navigačného softvéru.“ Arlene zase vstala. „Len mi povedz, kde je uložená.“
„To potrvá desiatky minút,“ poznamenal Greenhill.
„Zásoby mi tu vydržia niekoľko rokov,“ pripomenul žartom Ed.
Ale Arlene zaváhala. Bolo vidieť, že bojuje medzi túžbou mať svojho muža čo najskôr v bezpečí stanice a túžbou zminimalizovať riziko pri jeho približovaní. Dilemu za ňu vyriešil Greenhill – sám aktualizáciu softvéru vyhľadal a poslal ju Edovi.
Vtedy sa otvorili dvere.
Glenn, otočený k riadiacim pultom, to najprv len počul. Pri známom zvuku ustrnul. V riadiacej sále boli traja, štvrtý člen sa nachádzal v izolovanom kozmickom člne. Takže zostával iba Peterson. Glenn zmeravel hrôzou. Nejako sa mu podarilo ujsť…
Bol to Mikey.
Halucinácia, pomyslel si Glenn. Halucinácia z nedostatku spánku. Dostihlo ho to.
Ale vypliešťali na neho oči všetci traja rovnako. Jeho halucináciu by predsa vidieť nemohli. Ibaže by aj ich pohľady boli súčasťou Glennovej halucinácie.
Napísať odpoveď