Prvýkrát publikované na webe ASTRIN 20. 11 2021 a 30. 11. 2021

Columbia prichádza na svoju štartovaciu rampu 39-A dňa 31. 8. 1981. Zdroj: NASA

Posádka misie STS-2. vľavo Engle, vpravo Truly. Autor: NASA

Po čase sa opäť vraciame k histórii starej vyše 40 rokov, k začiatkom programu raketoplánov. Keďže jednou z hlavných predností tohto stroja bola opakovaná znovupoužiteľnosť, historický význam nemala iba prvá misia, ale aj tá druhá. Orbiter Columbia sa pri nej tak stal prvým strojom, ktorý letel do vesmíru opakovane.

Aj po prvom pristátí, 14. apríla 1981, bol americký raketoplán stále v skúšobnom režime. Niet sa preto čomu čudovať, že na jeho ďalší štart sa čakalo presne sedem mesiacov. Bolo nutné vyhodnotiť výsledky prvého letu a na základe nich vykonať množstvo úprav a zlepšení, takisto preveriť jednotlivé komponenty. 28. apríla 1981 preto putovala Columbia na chrbte lietadla Boeingu 747-SCA z Kalifornie, kde dosadla, späť na Floridu. Tam, po umiestnení do jedného z hangárov Orbiter Processing Facility, na nej začali technici pracovať.

Motory SSME, pôvodne určené na výmenu, však boli po premiérovom lete v takom výbornom stave, že sa na stroji ponechali. Len v jednej z dýz týchto motorov bolo nutné opraviť dve z 3 240 rúrok zabezpečujúcich chladenie motora počas štartu. Oba moduly orbitálnych motorov OMS a predný blok manévrovacích motorčekov RCF však boli vymontované podľa plánu. Nedalo sa tomu vyhnúť, bolo totiž nutné zbaviť ich nebezpečných látok – zvyškov paliva a okysličovadla. Vymenilo sa aj jedno čerpadlo hydraulického systému a jedna z piatich inerciálnych plošín – zariadenia, ktoré počas prvého letu vykazovali známky zlyhania. Najviac opráv si však vyžiadal tepelný štít Columbie. Ukázal sa byť zraniteľnejší, než mnohí predpokladali. Nahradených muselo byť až 10 % jeho plochy. Ďalšie opravy sa týkali elektroinštalácie.

Do nákladového priestoru bolo inštalované tiež prvé užitočné zaťaženie – súbor prístrojov označovaných OSTA-1 a diaľkový manipulátor RMS (Remote Manipulator System). Okrem toho sa v nákladovom priestore ocitol aj prototyp palety, ktorá mala tvoriť súčasť už vtedy plánovaného kozmického laboratória Spacelabu. Pôvodne mal slúžiť iba na otestovanie svojej kompatibility s raketoplánom počas letu. Vďaka tomu, že vyhovoval letovým štandardom, však bol nakoniec osadený reálnymi prístrojmi OSTA-1. Súhrnná hmotnosť tohto nákladu a prístrojov bola 4 556 kg.

Zároveň s úpravami družicového stupňa sa v raketovej montážnej hale VAB (Vehicle Assembly Building) skladali pomocné motory SRB a pripájali sa k hlavnej palivovej nádrži ET. Do montážnej haly VAB bola Columbia prevezená 10. augusta 1981 a po zmontovaní štartovacej zostavy bola 31. augusta spolu s mobilným vypúšťacím zariadením prevezená na štartovaciu rampu 39-A. Štart sa očakával 9. októbra 1981.

Posádka raketoplánu bola opäť dvojčlenná, čisto americká a mužská. Rozdiel oproti STS-1 bol v tom, že tentoraz ju tvorili dvaja nováčikovia. Veliteľom bol Engle Joe Henry, pilotom Richard Harrison Truly. Obaja však už isté skúsenosti s raketoplánom mali. V rovnakom zložení – Engle veliteľ, Truly pilot – tvorili posádku raketoplánu Enterprise počas skúšok jeho pristávania, pri ktorých bol stroj vysadený z chrbta nosného lietadla.

22. septembra pri tankovaní paliva nastal únik oxidu dusičitého. Oxid dusičitý postriekal trup raketoplánu a spôsobil poškodenie celkove 379 dlaždíc tepelnej ochrany, ktoré museli byť vymenené. Okrem toho boli vymenené aj ďalšie poškodené časti orbitera, čo si vyžiadalo odloženie štartu o jeden mesiac. Nový termín štartu bol 4. november 1981 (oproti pôvodne plánovanému 9. septembru). Záverečné fázy odpočítavania prerušilo niekoľko problémov: nižší tlak v kyslíkovej nádrži ET, ktorý hlásili počítače v čase T–9 minút, a nižší tlak v palivových článkoch v čase T–31 sekúnd. V dôsledku týchto a ďalších problémov muselo napokon vedenie letu odvolať štart.

Floridské pobrežie, z ktorého sa na stĺpci spalín po druhý raz v histórii dvíha raketoplán Columbia. Záber urobil za paluby lietadla STA John Young, veliteľ predchádzajúcej mise raketoplánu. Autor: NASA

Druhé odpočítavanie zo stavu T–35 hodín bolo opäť prerušené dvoma pomerne závažnými problémami, napriek tomu dalo vedenie súhlas so štartom. Columbia napokon šťastne odštartovala na misiu STS-2 dňa 12. novembra 1981 o 15:09:59 UTC.

Sedem sekúnd po štarte začal raketoplán rotačný manéver, 130 sekúnd po štarte boli odhodené motory SRB. V priebehu voľného pádu motorov sa však na obidvoch poškodila kabeláž a z mora boli teda vytiahnuté motory so zdeformovanými tryskami. Orbiter s hlavnou palivovou nádržou bez problémov pokračovali v lete. V čase T+522 sekúnd došlo k vypnutiu motorov SSME, nádrž bola odhodená a po dvoch manévroch sa Columbia dostala na obežnú dráhu vo výške 222 km. Počas navádzania na obežnú dráhu sa zvýšila teplota v prevodovke hydraulického systému čerpadla 1, preto bolo vypnuté trochu skôr, ako hovoril plán.

Po piatich hodinách na obežnej dráhe došlo ešte k vážnejšiemu problému. Palivová batéria PRSD, ktorá začala prejavovať malé odchýlky už niekoľko minút po štarte, prestala fungovať úplne. Okrem elektrickej energie vyrábala batéria aj vodu, veľmi potrebnú pre posádku. Hoci mal raketoplán k dispozícii ešte ďalšie dve batérie, vedenie letu nechcelo riskovať, že aj u tých by sa mohli objaviť podobné problémy. Preto sa rozhodlo skrátiť pôvodne 125 hodinový let na 54 hodín – podobnú dĺžku, akú mala predchádzajúca misia.

Napriek problémom astronauti začali vykonávať plánované experimenty, zvládnuť sa ich podarilo až 80 %. Bolo medzi nimi napríklad pozorovanie a snímkovanie Zeme, ale aj technické pokusy. Skúšalo sa napríklad, do akej miery je raketoplán schopný manévrovať pri zapojení iba jedného z dvojice motorov OMS.

Prvé pohyby ramena RMS vo vesmíre. Pohľad zo zadných okienok pilotnej paluby raketoplánu smerom do nákladového priestoru. Autor: NASA

Veliteľ Engle sa holí v stave beztiaže. Autor: NASA

Veľmi dôležitým testom bola tiež skúška nového zariadenia známeho pod skratkou RMS alebo pod názvom kanadská ruka. Išlo o manipulačné rameno raketoplánu, ďalšiu vymoženosť, ktorou sa raketoplán odlišoval od všetkých predchádzajúcich kozmických lodí. Manipulačné rameno bolo uložené v nákladovom priestore raketoplánu a počtom kĺbov i spôsobom ich ohybu pripomínalo ľudskú ruku. Mali ho pri sebe raketoplány pri väčšine misií, bolo nevyhnutným prvkom pri akomkoľvek vypúšťaní telies z raketoplánu či zachytávaní telies doň a tiež pri zásobovacích misiách. Pri tomto lete pilot Richard Truly po prvý raz vykonal jeho test. Vyhlásil, že sa ovláda ľahšie než na pozemskom simulátore.

Pred plánovaným spánkom posádka podľa pokynov riadiaceho strediska v Houstone podnikla opatrenia na zníženie odberu elektrickej energie.

Po druhom nočnom odpočinku sa piloti začali pripravovať na návrat na Zem. Experimenty na plošine OSTA-1 boli ukončené a dvere nákladového priestoru uzavreté.

O 20:19 UTC sa po nasmerovaní raketoplánu do polohy motormi napred zažihli nad Indickým oceánom dva motory OMS. Columbia začala zostupovať do zemskej atmosféry. V priebehu pristávania skúšali piloti rôzne manévre s cieľom dosiahnuť čo najväčšiu odchýlku v kurze letu. Pri takomto manévrovaní bola horná strana raketoplánu viac tepelne zaťažená ako pri bežnom zostupe.

Pristávanie sčasti prebiehalo automaticky, riadené počítačmi. Len vo výške 30 metrov nad dráhou prebral pilotáž veliteľ Engle. Raketoplán dosadol na pristávaciu dráhu Edwardsovej leteckej základne o 21:23 UTC. Po viac ako polminútovom dojazde sa zastavil.

Netradičný pohľad zdola na pristávajúci raketoplán Columbia na dráhe Edwardsovej leteckej základne v Kalifornii. Autor: NASA

Mohlo by vás zaujímať

• Program Space Shuttle
• Havária raketoplánu Columbia: Kratšia verzia / Dlhšia verzia
• Zaujímavosti o raketoplánoch
• STS-51-L (Havária raketoplánu Challenger)
• STS-31
• STS-61
• STS-82
• STS-103
• STS-107
• STS-109
• STS-114
• STS-118
• STS-120
• STS-122
• STS-125