Po informácii, že kniha ani v roku 2019 nevyjde, sa moja práca na nej opäť zabrzdila. Bola som nevýslovne sklamaná, že ani tento rok sa nebude tlačiť. Hoci som musela uznať, že ak by bola vyšla, korektúry by boli z mojej strany odfláknuté. Môj časový plán začiatkom roka 2019 počítal s tým, že na doladenie prvých dvoch celkov knihy budem mať šesť mesiacov, na tretí jeden, a na zvyšné tri spolu tiež jeden. To je ale veľmi zlý harmonogram. Taký zlý, že radšej som jeho nereálnosť nechcela vidieť. Poctivo som korigovala svojím maximálnym tempom a nezamýšľala sa nad tým, že tempo je úplne neadekvátne plánu mať knihu skorigovanú do konca leta.
Redaktor však povedal, že by sme ani po odložení vydania nemali v práci poľaviť. Ja som s ním súhlasila, ale… tempo akosi poľavilo samo. V lete moje osobné problémy prekročili hranicu, pred ktorou sa dá ešte aspoň chvíľami kvalitne sústrediť. Veľmi som sa sužovala tým, že nemám vlastné bývanie. Začiatkom jesene som však našla dobrý inzerát a začala som vlastné bývanie riešiť. Ale to ma opäť stálo nielen čas, ale aj nervy. Nechcem zachádzať do podrobností, ale kúpa domu bol veľmi dramatický proces, v ktorom niekoľkokrát hrozilo, že z toho nielen nič nebude, ale aj prídem o peniaze. Sústredenie na Súhvezdia opäť chýbalo.
Napriek tomu som však zrazu dostala nápad, ako Súhvezdia začať propagovať pred aj (podľa pôvodných plánov) po vydaní. Spraviť z vybraných pasáží články do Kozmosu. Kritériá som si určila sama. Za stranu A4 textu s obrázkom, venujúci sa len jedinému objektu, aktuálne pozorovateľnému a to ešte zaujímavému. Články idúce za sebou nesmeli mať objekt rovnakej kategórie – hviezdy sa museli striedať s deep sky. Rubrike som dala prvý názov, ktorý mi prišiel na um – Objekty pod lupou. A tak sa aj stalo, články začali vychádzať. Okrem toho, že prvýkrát publikujem v odbornom časopise, ma tešili aj tým, že čierne na bielom stvrdili rok vydania knihy: 2020. Tento sa už musí dodržať! Vydavateľstvo by sa predsa neblamovalo tým, že by porušilo toto verejné vyhlásenie. Aspoň som si to myslela.
Lenže s článkami do Kozmosu prišlo ďalšie brzdenie práce na samotnej knihe. Keďže ukážky z knihy majú byť… no, ukážkové, starostlivo som ich vyberala, kontrolovala, prípadne skracovala a korigovala. Oveľa starostlivejšie ako zvyšok knihy. Letné súhvezdia som odbornému garantovi poslala v novembri v totálnom vyčerpaní, s páliacimi očami od monitora a umučenou mysľou.
Potom prišla konečne zima a za pomoci rodiny som si nadelila pod stromček… domček. Po nekonečnom editovaní Letných súhvezdí (ktoré síce sú najdlhším celkom knihy, ale štyri mesiace sú aj tak priveľa času) som o čosi lepším tempom zvládla Zimné súhvezdia. Na to som sa pustila do Nevychádzajúcich, aby som si Jesenné nechala čo najbližšie k jeseni nasledujúceho roka. Chcela som totiž zopakované poznatky využiť v planetáriu. Redaktor síce pôvodne hovoril o vydaní koncom jari 2020, no čoskoro bolo jasné, že aj tento termín padne. To ma ale až tak nemrzelo. Knihy je aj tak najlepšie vydať pred Vianocami.
Viac ma trápilo niečo iné. Pripomienky odborného garanta. Boli pre mňa novou, trpkou skúsenosťou, nečakane podobnou šoku z prvých redaktorských korektúr, ktoré som zažila desaťročie predtým. Nie, netrápilo ma, že mi v knihe ponachádzal chyby, ktoré bolo treba opraviť. To je predsa len a len dobre. Radšej pred tlačou ako po nej. Garant ale vyjadril aj názor na knihu ako takú, jej zámer a poslanie a ten názor bol dosť zdrvujúci. Dokonca občas navrhoval aj zmeny v texte, ktoré išli proti zámeru celej knihy. Verila som, že je to len jeho osobný a menšinový uhol pohľadu. Že čoskoro príde náplasť v podobe nadšených reakcií čitateľov. Ostatne, podľa komentárov aj mailov bola táto kniha ešte očakávanejšia ako moje romány. Ale na to, aby mohli prísť pozitívne odozvy, musela kniha najprv vyjsť. A to, napriek všetkým odkladom, zostávalo v šokujúcom nedohľadne.
Pritom aj počas leta a jesene 2020 Súhvezdia zostávali mojou prioritou. Nielen z dôvodu, že by som rada videla výsledok tejto nekonečnej roboty a zahojila si rany po kritike. Aj preto, že jednoducho zastarávali. Odštartoval nový astrometrický satelit, Gaia, ktorý prepisoval hodnoty vzdialeností hviezd. Pravda, aj beletria starne a aj u nej je to problém. Ale u odbornej knihy je to problém obzvlášť veľký. Objavovali sa nielen nové poznatky, ale nastávali aj nové udalosti v astronómii – jedny z posledných horúčkovito zapracovaných noviniek boli napríklad náhle zoslabnutie hviezdy Betelgeuze či snímka prvej čiernej diery v galaxii M 87. Ale v pripisovaní noviniek som nemohla pokračovať donekonečna, inak by sa to naozaj nikdy nevytlačilo.
Pôvodne som si myslela, že súbežne so Súhvezdiami nejako zvládnem aj druhé vydávanie Nula kelvinov. No keďže sa ukázalo, že v nich bude nečakane veľa zmien, odložila som prácu na tejto knihe v prospech Súhvezdí. Ostatne, Nula kelvinov už raz vyšlo, aj keď na druhej strane ich druhé vydanie by otvorilo cestu na prvé vydanie ich voľného pokračovania. No aj tak som to bola ochotná obetovať. Preto som zažila nepredstaviteľné sklamanie, keď sa ukázalo, že ani len Súhvezdia v tomto roku zase nevyjdú. Totálne vyčerpaná som všetky celky s už zapracovanými pripomienkami garanta síce poslala grafikovi do konca roka, ale bolo zjavné, že on to už v roku 2020 zalomiť nestíha. V tej dobe sa hovorilo o dvoch mesiacoch ako o dobe trvania zalomenia. Špekulovali sme s redaktorom, že knihe spravíme nejaké oficiálne vročenie do roku 2020, čím by sme ospravedlnili aj tú blamáž v Kozmose, a kniha by vyšla v januári 2021. Lenže január prešiel a bolo ticho. Potom február, marec… v ňom sme mali s grafikom prvú online poradu. A potom zase hlboké ticho.
Priznám sa, nevyvinula som veľa snáh na jeho porušenie. Súhvezdí som už mala vyše hlavy a iné práce mi alarmujúco stáli. Hneď od Nového roku som sa pustila do korektúr Nula kelvinov a to bol tiež poriadne náročný pôrod. Zároveň som mala dokončiť autorské korektúry pokračovania Nula kelvinov. A vôbec, nikdy som nebola taká zaneprázdnená ako práve v tomto období veľkých pandemických lockdownov.
Možno sa zdá nelogické, že som už nechcela ani len vidieť Súhvezdia, keď u nich som už mala korektúry za sebou. Lenže nemala. V sadzbe ešte prebiehajú posledné kontroly gramatiky a preklepov. Vzhľadom na celkový nízky počet korektúr, či už mnou alebo inými, som vedela, že týchto chýb tam bude veľa. A nemýlila som sa. Bolo to ešte horšie, než som si myslela. Ale nepredbiehajme.
Po dvojmesačnej lehote, ktorú mala sadzba trvať, som sa neozývala, ale ako narástla na pol roka, začala som sa zaujímať o to, prečo nemám zo sadzby stále žiadne výstupy. Dôvody boli rôzne, sľuby o rýchlom návrate k práci časté, ale výsledok žiadny. Potom, ako som odovzdala spracované korektúry Nula kelvinov, sa už schyľovalo k jeseni. Zrazu ma chytila panika z doposiaľ absolútne neprípustnej možnosti – že by Súhvezdia nevyšli ani len v roku 2021! To by bola tragédia všetkých tragédií. A predsa som sa jej v prvom polroku neobávala, a dokonca ani po skúsenostiach predošlých dvoch rokov. Pretože som mala skúsenosti so sadzbou románov a tie hovorili, že ak je niečo v sadzbe, je to už v suchu a onedlho to vyjde. V tejto fáze mi vydávanie knihy ešte nikdy neuviazlo. Nemohla som uveriť tomu, že by sa to stalo teraz. Až na Súhvezdiach som sa mala naučiť, že v sadzbe môže byť kniha dlhšie, než trvá celý zvyšok vydávania (vrátane hľadania vydavateľa) dohromady!
Článok dostane pokračovanie.
Napísať odpoveď