Prežije raketoplán v mojom príbehu prelet atmosférou?
Roger „Gerry“ Stewart, člen posádky raketoplánu Atlantis z Príbehu Padajúcich Hviezd. Na tričku má emblém misie.
Emblém misie raketoplánu Discovery z Večnosti omylov
Pozor, stránka vyzrádza dôležité momenty z deja
- Nevedela som sa rozhodnúť, či posádku Atlantisu mám nechať napriek nepravdepodobnosti pristátie prežiť alebo nie. Ponúkali sa mi obe alternatívy. A tak som nechala rozhodnúť „osud“. Keďže v tom čase som robila prijímacie skúšky na strednú školu, povedala som si, že ak ma prijmú na preferované gymnázium J. G. Tajovského, raketoplán bezpečne pristane. Ak nie, zhorí v atmosfére. Či ma prijali, je asi po prečítaní konca jasné. Dnes usudzujem, že je veľmi dobre, že to takto dopadlo, lebo s iným koncom si to neviem ani predstaviť.
- Až po pätnástich rokoch od prijatia verzie konca spomínanej v predošlom bode som pochopila, že ten koniec sa dá interpretovať aj inak.
- Ten druhý, alternatívny koniec z bodu 1, som krátko po napísaní prvopisu tiež začala zapisovať, podobne ako u románu Druhá planéta. V zápise som sa však na rozdiel od Druhej planéty ďaleko nedostala.
- To, či sa knihu pokúsim napísať, som zase nechala rozhodnúť tým, či nastúpim na prvé slovenské literárne gymnázium v Revúcej, alebo nie. V prípade nástupu som si dala záväzok, že knihu idem hneď začať písať. No nenastúpila som, čím sa písanie odložilo, a to zhruba o rok.
- Pri písaní som zažívala pocity extrémnej úzkosti a nesmiernych duševných múk. Dialo sa mi to pri zápise každého románu, ale pri tomto najviac, lebo každým ďalším zápisom tie nepríjemné pocity trochu slabnú. Robila som preto niekoľko experimentov, ako sa tej záhadnej úzkosti zbaviť. Skúšala som napríklad písať priamo na miestach, kde mi odseky románu napadali. Nič nepomáhalo. Ostalo mi len sa tou úzkosťou nejako prehrýzť.
- Aj vinou úzkosti zmienenej v predošlom bode mala prvá dokončená verzia rukopisu dĺžku len niečo vyše sto normostrán, čiže asi štvrtinu dnešného rozsahu.
- Túto knihu vrátane alternatívnej verzie jej konca som ako jedinú ešte sčasti písala rukou na papier. Všetky ostatné som už písala výlučne do počítača. Ten ručne písaný rukopis stále mám.
- Prvú verziu románu som uvádzala pod názvom Niečo na oblohe. Bol to pôvodný názov celého univerza.
- Veľa z deja románu mi napadlo, keď nás cez prestávky na základnej škole vyhnali povinne na školský dvor. Chodila som dookola dvora a v duchu čítala.
- Ďalšie významné časti mi napadli na tzv. betónovom ihrisku. Nebezpečne, celkom mechanicky bez premýšľania, som preskakovala z jedného vysokého betónového bloku na druhý a hltala som text. Na betónovom ihrisku som urobila aj životný rekord v počte „načítaného“ textu za jeden deň, odhadom vyše sto normostrán, z ktorého som ale napokon použila len mizivú časť. Bolo to 4. mája 2003.
- Tento román má viac verzií než ktorýkoľvek môj iný príbeh. Počet verzií v mojej hlave sa blíži k číslu desať. Počet hlavných papierových verzií je však „len“ tri – nimi sa v počte vyrovnáva románu Nula kelvinov.
- Príbeh Padajúcich Hviezd je praotcom románu Večnosť omylov. Ten sa odštiepil z jeho tretej verzie a odniesol si so sebou všetko dianie po zmiznutí raketoplánu na Zemi (pôvodne malo byť aj v tomto príbehu).
- Na to, že som prvopis románu písala v 16 – 17 rokoch, je až šokujúco asexuálny. Vzťahy medzi mužmi a ženami, nebodaj erotika, sa tam ako v jedinom z románov, ktoré v tých časoch vznikali v mojej hlave, vôbec neriešili. Až prerábka vo veku okolo 32 rokov do neho vniesla aspoň štipku milostných citov prostredníctvom pridania novej postavy, Lindy.
- Román som začala nanovo písať potom, ako som skončila s písaním alternatívy Druhej planéty. Vinou toho som namiesto mena Mike dlho automaticky písala Mikey (postavy z Druhej planéty).
- Členovia posádky raketoplánu Atlantis sa výzorovo i osobnostne podobajú členom posádky raketoplánu Discovery z Večnosti omylov. Ich letové emblémy sú takmer identické, len na tom pre Atlantis chýba ISS a rozdielne sú, samozrejme, mená. Keďže sme ale s posádkou Discovery nemali v románe Večnosť omylov príležitosť sa podrobne zoznámiť, nechávala som si túto skrytú informáciu ako pikošku pre fanúšikov. Oveľa neskôr som ju napísala aj do románu Apokalypsa.
- Ide o rukopis jednoznačne najdlhšie čakajúci na vydanie zo všetkých mojich rukopisov – 20 rokov. To je viac než polovica môjho života.
Napísať odpoveď