Nie, nie, takíto tínedžeri v skutočnosti nie sú… Fotka od Luna Eastwood z Pixabay
Takíto sú! Fotka od Carmine Paolo Di Criscito z Pixabay
Knihy nie sú písané podľa reality. A nikde to netrčí viac ako pri opise postáv v tínedžerskom veku, ktoré sa zase najhojnejšie vyskytujú v kategórii románov tzv. young adult. Začala som si to všímať už vtedy, keď som ako čitateľka sama do veku -násťročných vstúpila. Čím som bola staršia, a postavy v knižkách, ktoré som čítala, tiež, tým menej som sa s nimi dokázala stotožniť. Z týchto dôvodov som sa vo veku okolo pätnásť rokov so žánrom young adult rozišla a presedlala na knižky pre dospelých.
Nebol to však definitívny rozchod. Ako dospelá som sem-tam dala nejakej young adult knižke šancu. Aby som s ňou prežila mladosť, ktorú som nikdy nemala. No tie knihy ma zakaždým sklamali. Prežívanie ich hrdinov nemalo vôbec nič spoločné s tým, ako som mladosť prežívala ja sama. Isteže, nechcela by som ju prežiť doslova tak ako svoju, keďže moja mladosť za veľa nestála, ale rada by som v nej videla prvky, s ktorými sa dá stotožniť, ktoré ju robia realistickou, vďaka ktorým sa v postavách nájdem. No v tomto smere nula bodov. Čo viac, v postavách nevidím ani takých tínedžerov, akých som poznala, keď som sa v ich kolektíve sama pohybovala.
Čo je najzásadnejší rozpor s realitou u takmer všetkých knižných pubertiakov, na akých som kedy narazila? Že sú neuveriteľne, nepochopiteľne, nezmyselne zrelí. Zrelí ako dospelí. Nie, zrelší ako dospelí! Zrelší než čierny banán, purpurové jablko a hrach so zliezajúcou kožou.
Začínam ešte hlasnejšie pýtať, prečo sa musí pravda, tj. nezrelosť tejto vekovej skupiny, takto popierať? Hovorte mi niečo o tabuizovaných témach! Kam sa hrabe homosexualita, zneužívanie v detstve či incest. Nič nie je v beletrii ukrývanejším tajomstvom ako to, že človek, ktorý nemá za sebou ešte ani dve dekády života, sa nespráva ako rozprávkový rytier stredného veku. Dieťa je prirodzene sebecké a neempatické (hoci v niektorých knihách, na môj šok, ani to nie). Prečo však nikoho netrápi, že náhly skok z detinského dieťaťa do empatickej, rozumnej dospelosti je nezmyslom sám osebe? Prečo z toho knižné dieťa nevyrastá pomaly a postupne?
Na prechodové štádium medzi dieťaťom a dospievajúcim – mentálne, nie vekové – som v literatúre takmer nenarazila, azda jedinú výnimku tvoria knihy od Stephena Kinga. Pritom je to niečo, čo ma naozaj úprimne do hĺbky zaujíma. Nielen preto, že je to niečo nové, ale aj preto, že by mi to mohlo ozrejmiť, ako k tejto premene dôjde. A netýka sa to len nadobúdania dobrých vlastností, ale aj zlých vlastností a škodlivých záujmov. Prečo to, čo deťom pripadá trápne, hlúpe, ba až hrozivé, ako staršie zrazu začnú považovať za kúlové a šik? Prečo sa tak ľahko a bez boja vzdajú detských neškodných zábav a nahradia ich rizikovými zábavkami dospievajúcich? Čo na nich vlastne vidia? Tieto otázky kladiem preto, že ja som nemala štandardnú pubertu a nikdy som štandardnú pubertu nechápala. Ani v psychologickej literatúre som vysvetlenie jednotlivých aspektov psychickej premeny dieťaťa na dospelého nenašla. Čo však nemám zdôvodnené, to nedokážem pochopiť. Beletria vraj pomáha čitateľom zvyšovať empatiu. Aj mne pomohla, ale len v niektorých ohľadoch. V iných nie, pretože niektoré témy, ako napríklad začiatok dospievania, sú z nevysvetliteľného dôvodu tabu.
Alebo nie? Čo ak je to len náhodná medzera? V takom prípade ale hurá na jej zapĺňanie! Je to jedna z možností, ako písať o niečom originálnom. Čo vy na to, autori?
Čože? Že postavy v young dult sa predsa počas deja vyvíjajú? Poučia sa? Dospievajú? Áno – lenže oni neštartujú od nuly, od detského sveta, ale z vysokej úrovne do závratne vysokej. Kde sú však knižky o tom, ako sa vôbec dostali z detstva na tú vysokú úroveň? Prečo vidíme len ich prerod zo svätca na anjela, ale nie z človeka na svätca? A prečo nepripustíme, že zďaleka nie každá ľudská bytosť skončí ako anjel, dokonca ani ako svätec? Toto je však ďalšie literárne tabu. Nedaj Boh, aby pubertiak zostal nepoučený! Všetky nepatrné náznaky zla jeho povahy, ktoré sú úplne smiešne v porovnaní so skutočným zlom, z postavy musí dej vytĺcť. To je, zdá sa, poslanie young adult literatúry.
Pritom, v niektorých kategóriách young adult od svätosti povoľuje. Napríklad dnes sa už u pubertiakov znesie aj nejaký ten sex, ba dokonca aj sex bez zaľúbenosti, ak z neho ovšem dotyčné postavy nechcú spraviť pravidlo. Také niečo bolo kedysi v knihách pre dospievajúcu mládež neprípustné. No prečo sa v iných kategóriách autori stále kŕčovito držia desaťročia starých, obohraných schém?
Pravda, až natoľko si autori nedovolia ignorovať realitu, aby z nej odstránili najčastejší pubertálny prejav nezrelosti a egoizmu – šikanu. Áno, v románoch často býva zopár šikanujúcich spolužiakov, ktorí, to áno, sa spravidla svätcami nestanú. No do hláv šikanujúcich postáv nikdy nevidíme, sú na okraji autorského záujmu. Pritom je ich myslenie znova niečo, čo by ma, ako čitateľa, úprimne zaujímalo.
Viem, literatúra nikdy nebola o holej, surovej realite. Všetko dobré či zaujímavé, vrátane ľudských charakterov, sa v nej vždy prikrášľovalo, vylepšovalo, zvýrazňovalo. Ide však o správnu mieru. Neprešvihnúť to, ponechať toľko reality, aby bol príbeh uveriteľný. A to sa pri young adult veľmi často nepodarí.
Ďalšie nezmysly
Aké ďalšie absurdnosti v sebe ukrývajú young adult postavy? Napríklad nenadávajú. Vôbec nenadávajú. Pritom typický pubertiak má slovník zložený minimálne z 50 % najvulgárnejších nadávok. A to vtedy, ak je medzi rovesníkmi a nikde nablízku nie je žiadny dospelý, ktorý by ho za to pyskoval. Dokonca aj tí relatívne slušnejší z času na čas nejakú vulgaritu vypustia.
V tomto jedinom prípade však vidím aj druhú stránku pohľadu. Pre časť slušných čitateľov (ako aj pre mňa) vulgarizmy, aké nepoužívam ani naživo, pôsobia v knihe zle. Ohľadom používania nadávok v knihách sa zmietam medzi mlynskými kameňmi faktu, že tak ľudia predsa naozaj hovoria, a skutočnosti, že nie, naozaj mi to nerobí dobre. Napriek tomu slušácky slovník knižných pubertiakov vo mne len prilieva olej do ohňa. Keby boli vo všetkom ostatnom realistickí, dobre, túto kategóriu by som neriešila. Ale keď nie sú nerealistickí v ničom, nenadávanie mi pripadá ako posledný klinec do rakvy.
Priznávajú si vlastnú chybu a to prakticky okamžite potom, ako ju spravia. Kde to žijete, autori? To si nevie priznať ani skoro nijaký dospelý. Nikdy v živote som nepočula, aby si pubertiak priznal chybu ihneď potom, ako ju spraví. Len po roku, dvoch, troch je schopný vidieť svoje minulé ja ako nezrelé decko, kdežto teraz už je „zrelý“. Pritom je iba nezrelý iným spôsobom. Ale o minulej nezrelosti nerád hovorí a nerád si to pripomína.
Jeden príklad za všetky. Dospievajúci dostane zlú známku v škole. Čo urobí knižná postava? Ihneď si prizná, že sa mala lepšie pripraviť, viac snažiť. Čo by však urobil reálny dospievajúci? Začal by sa rozčuľovať nad nespravodlivosťou a považovať učiteľa za debila. Dopekla, veď toto nerobia len dospievajúci, ale samotní dospelí! Ako učiteľka na pomaturitnom štúdiu som, a nie raz, zažila, že mi ako referát, ktorý „napísal“, predložil študent z internetu ukradnutú prácu, ktorú som v skutočnosti napísala ja sama. Pričom jeho následné zlé hodnotenie bola vraj moja chyba! Keď sa takto správajú ľudia, ktorí by už mali byť zrelí, čo potom môžeme chcieť od oveľa mladších ľudských bytostí?!
Napokon, neustále okamžité priznanie si chyby nefunguje ani z logického hľadiska. Ak si je tínedžer tak dokonale a rýchlo vedomý toho, čo je správne, prečo nekoná správne hneď na prvý raz?
Nikdy nie sú sebeckí. Pritom som v realite nikdy nepoznala jediného pubertiaka, ktorý by nebol sebecký. Aj ja, hoci v mnohých ohľadoch veľmi netypická pubertiačka, som bola sebecká. Ale knižní pubertiaci sa len na desať míľ priblížia k sebeckosti a už si sypú popol na hlavu. Neustále sa ľudí okolo seba pýtajú, či niečo nepotrebujú, ospravedlňujú sa im aj za to, za čo vôbec nemusia, a hovoria im, že sú tu pre nich. Pre druhých by sa aj rozkrájali. Často sa aj chcú nechať rozkrájať, ak to má zachrániť nejakého ich blízkeho. O absurdnej sebaobetavosti som už ale písala v blogoch Zabiť ho je málo a Si mŕtvy, tak sa podľa toho správaj!
Súčasťou idealizácie pubertiaka je aj jeho nesmrteľnosť a nezraniteľnosť. Dej robí všetko preto, aby sa tínedžerovi neskrivil ani vlások na hlave bez ohľadu na to, aké je to neprirodzené. Ak sa náhodou zraní, tak bez trvalých následkov. Ak už musí v príbehu niekto z kladných postáv umrieť, tak sa obetuje nejaká „stará a vyžitá“ postava nad tridsať rokov, optimálne taká, ktorú sme dobre nepoznali. Ak si zápletka, nedajbože, predsa len vyžaduje mŕtveho pubertiaka, zo zásady musel umrieť ešte pred začiatkom deja, aby sa k nemu čitatelia nemohli citovo naviazať a nezostali v šoku z jeho smrti. A ak už naozaj všetko zlyhá, napríklad preto, že zápletka je na vraždení dospievajúcich postavená, ako to bolo v Hrách o život, tínedžeri musia umierať rýchlo a čisto, bez utrpenia a bez opisov umierania či mŕtvol. Toto všetko mi pripadá obzvlášť komické, keďže ja som vo svojich hrách a prvých pokusoch o romány veselo kántrila postavy, už keď som bola v predpubertálnom veku. Tak prečo sú autori presvedčení, že (ťažká) smrť ich rovesníka by im v knižke spôsobila traumu?
Vždy, absolútne bez zarazenia, zaváhania či času na spracovanie prijmú skutočnosť, že niekto z jeho známych je LGBT+. A táto situácia nastane v každej súčasnej knihe žánru young adult. Tínedžerského hrdinu, pokiaľ je sám heterosexuál, vôbec netrápi, ako sa tým radikálne zmenia (potenciálne) vzťahy medzi LGBT známym a okolím, nie je zaskočený z toho, že o takejto dôležitej črte osobnosti svojho známeho nevedel. A nie je z toho ani trošičku zhrozený či nebodaj zhnusený. Začínam mať pocit, že v prijímaní iných sexuálnych orientácií sú knižní dospievajúci minimálne storočie pred skutočným súčasným stavom spoločnosti.
A naostatok pridám ďalšiu vlastnosť, ktorá sa vlečie s postavami knižiek pre dospievajúcich ako mor, hoci je to vlastnosť, ktorá príliš tie postavy nectí. Sú jednoduché. Väčšinou ploché. Veľa nerozmýšľajú. Vnútorných rozporov majú v sebe ako šafranu. Autori asi podceňujú intelektuálnu úroveň čitateľov.
Ba aj tie emócie, ktoré by nimi mali v takomto veku plieskať, mávajú zväčša len nemastné-neslané. Pritom práve tínedžerský vek – a to potvrdzuje aj moja osobná skúsenosť – prináša so sebou tie najbúrlivejšie, najsilnejšie pocity. Emócie tak silné, že aj keď človek nemusí byť v jadre zlý, na druhých skrátka v takom rozpoložení nedokáže brať ohľad. Emócie, ktoré ich zahlcujú, rozkladajú, topia sa v nich, nemyslia racionálne. Nerozumiem preto tomu, prečo knižní pubertiaci silné city väčšinou nemávajú. Autor síce polopate napíše, že ich majú, ale sú to papierové emócie. Neovplyvňujú konanie postáv do takej miery, ako by sa patrilo, česť výnimkám. A čo je najhoršie, autor nás ich nenechá prežiť. Neopíše ich sugestívne. Boja sa vari autori, že tým vnútorne rozorvú svojich čitateľov? Toho sa naozaj báť nemusia. Ja som vysoko citlivý človek. Mám veľmi silné emócie. A napriek tomu som v puberte čítala knihy pre dospelých s veľmi silnými emóciami (pretože, paradoxne, dospelé postavy mávajú vo všeobecnosti v knihách silnejšie pocity ako tie dospievajúce) a prežila som to v zdraví.
Čo tým autori sledujú?
Čo má byť cieľom písania takýchto nerealistických postáv? To, aby čítanie mladým schválili rodičia? To jediné by ako-tak sedelo, hoci silne pochybujem o tom, že veľa rodičov si prečíta všetky tie knižky, ktoré neskôr čítajú ich ratolesti. A iné ciele? Aby sa tínedžeri poučili a stali sa takými, ako tieto postavy? Nuž, tak buď primálo čítajú, alebo (čo je oveľa pravdepodobnejšie) to takto nefunguje. Ak ja vidím absurdne dobrú postavu, nechcem byť ako ona. Skrátka ma čítanie prestane baviť. Chcem čítať o sebe, nie o neprirodzených podivínoch. Nájsť sa v postave, pochopiť ju, vidieť jej konanie v odlišných situáciách a vďaka tomu sa zamyslieť aj nad svojím konaním, to je kľúč k možnej zmene. Je nezmyselné predpokladať, že keď si dospievajúci prečíta o dokonalom dospievajúcom, povie si „ahá, aj ja chcem byť takýmto“ a skutočne sa polepší.
Neobstojí ani to, že autori chcú ukázať čitateľom, ako von z ich problémov. Ak si odmyslím to, že nijaký knižný tínedžer nikdy neriešil také problémy, aký som v jeho veku riešila ja, najviac aj tak nepomôže návod, ale validácia. Potvrdenie, že aj iní sa takto cítia, takto správajú. A hoci to nemusí byť úplne správne, nie je to ani niečo také príšerné, že je o tom zakázané čo i len hovoriť – lebo, bohužiaľ, presne takýto signál ku mne tieto knižky o mojej puberte vysielajú. Treba vyslať iné posolstvo. Také, že najmä čo sa pocitov týka, sú dospievajúci čitatelia v poriadku. Za svoje pocity nikto nemôže. Za konanie áno. Ale za pocity?
No to, že mnohé young adult sú také obľúbené, napovedá tomu, že buď ostatní pubertiaci uvažovali v puberte úplne inak ako ja – čomu ostatne napovedajú aj ich činy – alebo seba vidia úplne inak ako ich vidím ja a ako vnímam samu seba ja. To je však v konečnom dôsledku oveľa horšie. Ak sa vidia ako tí zrelí, nesebeckí a nenadávajúci hrdinovia, potom nemajú dôvod posudzovať svoje správanie kriticky. A tak sa nečudujme, že zostávajú pubertálni aj dávno po tridsiatke.
Možno by sme sa mali pokúsiť to zmeniť. Nastaviť pubertiakom kritické zrkadlo. Lež bude to nesmierne úmorný boj. Prijať pravú tvár dospievajúcich má totiž problém aj vydavateľský svet.
Napísať odpoveď