Keď som pred mnohými rokmi, ako osemnásťročná, nedočkavo otvorila časopis Interkom s výsledkovou listinou Ceny Karla Čapka, absolútne som nevedela pochopiť, na čo sa dívam. Moja prvotina, môj milovaný román, nebol podľa očakávania prvý, ale až deviaty – z devätnástich. Bol to môj prvý zdrvujúci spisovateľský neúspech v živote, o to horší, že som ho ani vo sne neočakávala. Cena Karla Čapka bola mojou druhou vyskúšanou literárnou súťažou a prvou, v ktorej som neuspela.

Po chvíli a prekonaní najhoršieho šoku som časopisom začala listovať. A našla som tam spoveď nejakého – minuloročného? – víťaza. Ten pamätný Interkom som však stratila, budem preto daný článok iba parafrázovať a za nepresnosti sa ospravedlňujem.

Dotyčný pán spomínal svoje začiatky v súťaži. Vraj si predstavoval, ako samozrejme vyhrá, ako jeho nápady ohúria najvyššiu porotu. Čo sa, prirodzene, nestalo. Ale postupne sa vypracoval. Trvalo to desať rokov, zbavil sa naivity a pocitu neomylnosti a asi aj celkovo vysokej mienky o kvalite svojich (prvých) diel. A teraz v pote tváre nadšene drží nad sebou ťažko vydretý víťazný pohár.

Článok ma vtedy naštval. Dobre som sa spoznala v nováčikovi, ktorý si myslí, že jeho nápady určite ohúria najvyššiu porotu. Sľúbila som si, že keď túto súťaž vyhrám ja, napíšem o tom celkom iný príbeh.

Stalo sa. Tu je Mlok:

A tu je celkom iný príbeh:

No dobre, nie iný úplne vo všetkom. Po rokoch som pochopila, že to deviate miesto bolo asi adekvátne – s istotou to vedieť nemôžem, keďže som nečítala ostatné súťažné príspevky. Ale videla som s odstupom ten svoj a až sa v niektorých ohľadoch čudujem, že to dotiahol vôbec na deviatku. Urobila som veľa chýb, ktoré teraz do omrzenia vytýkam iným začínajúcim autorom. Pre začiatok pravopisných. Síce mi súbor pred odoslaním skontrolovala mama aj automatická kontrola, ale mama len narýchlo a automatická kontrola? Vieme predsa, že cez ňu veľa chýb prejde.

Ďalej som mala veľmi, ale veľmi zlú štylistiku. Navyše, moje prvé rukopisy vinou obrovských múk zažívaných pri ich písaní trpeli ďalšou chybou – popisovali, neukazovali. Scén tam bolo málo, častejšie som skrátka len zhrnula, čo sa stalo. Vedomostne to malo diery. A čo sa logiky týka, tam boli priam dieriská.

Tak v čom je môj príbeh získania Mloka iný, pýtate sa určite, keď som, podobne ako ten neznámy víťaz, takto odsúdila svoj začiatočnícky výplod?

Pretože ja som ho neodsúdila. Celé to bolo oveľa zložitejšie.

Aby sme sa rozumeli, od úplného začiatku, od dopísania posledného slovíčka do mojej prvotiny, dnes známej ako Príbeh Padajúcich Hviezd, som cítila, že to má veľmi, veľmi ďaleko od toho, čo som chcela napísať. Nedlho potom som to dokonca zhodnotila aj percentuálne – môj zámer sa mi podarilo naplniť iba na 40 %. Dve hviezdičky z piatich. To je dosť ďaleko od predstavy autora o svojej dokonalosti.

Prečo som si teda myslela, že vyhrám? Pretože som sa nazdávala, že príbeh má takú silu, že všetky nedostatky prebije. Že tie emócie tam zostali, aj napriek nešikovným slovám, ktorými sú vyjadrené. A tiež preto, lebo som akosi podvedome nezmyselne očakávala, že hodnotenie bude zohľadňovať aj šialené utrpenie, ktoré som pri písaní zažila.

A možno sa aspoň prvá časť týchto bláznivých očakávaní naplnila. Z tabuľky som totiž vyčítala, že dvaja porotcovia by boli dali moje dielko na prvé miesto a jeden na druhé. Ovšem plno z nich by ho nedalo ani len na šieste, nie to vyššie. Boli tí traja, ktorí si ho vysoko cenili, tí, ku ktorým emócie prenikli aj cez neohrabané podanie? To už sa asi nedozviem.

Tak či onak, po predýchaní najhoršieho sklamania som usúdila, že príbeh bol na porotu asi príliš originálny. Do nasledujúceho ročníka som preto poslala poviedku o mimozemšťanoch. Považovala som ju síce za dobrú, ale nie až za takú dobrú ako minuloročný príspevok. Pretože mimozemšťania boli už vtedy v mojich očiach komerčné klišé.

Vsadiť na komerčnú kartu nezabralo. Poviedka Mračno dopadla ešte horšie než Príbeh Padajúcich Hviezd. Kde je vypracovávanie a postupný vzostup?

Čoraz zúfalejšia som sa rozhodla pre tretí pokus: poslať poviedku Granátový vesmír. Zo všetkých mojich, vtedy už štyroch dokončených sci-fi poviedok, bola najmladšia a mala najlepšie odozvy z môjho okolia.

Ani Granátový vesmír v Cene Karla Čapka nezabodoval. Dopadol lepšie ako Mračno, ale to je asi všetko. Vyžiadala som si kritiku od poroty, ale nechápala som ju. Len ma utvrdila v nespravodlivosti sveta. Preto som s pokusmi zatiaľ skončila. V tej dobe mi v šuflíku síce ešte ležali tri sci-fi dielka, ktoré by technicky vyhovovali kritériám, ale mala som ich príliš rada na to, aby som zase riskovala takéto strašné sklamanie.

Medzitým som intenzívne bojovala o to, aby moja prvotina v niekom vyvolávala to, čo vo mne. Počas tých troch rokov súťaženia som ju postupne vylepšovala a prerábala. Potom mi ju vydalo vydavateľstvo Enigma ako e-knihu zdarma. Ďalších päť rokov som márne čakala na pozitívne odozvy. Alebo aspoň na vôbec nejaké odozvy.

Počas prvých troch rokov bezútešného čakania na úspech Príbehu Padajúcich Hviezd som vychrlila ďalšie tri romány. Pribudli do zásuvky k prvotine a k druhotine s názvom Druhá planéta. Je zjavné, že za toto relatívne krátke obdobie som toho napísala veľa. Pomalinky som sa vypisovala, ale ani zďaleka nie tak rýchlo, ako som sa mohla. Nedostali sa ku mne totiž žiadne príručky tvorivého písania, o lektoroch ani nehovorím. Nepoznala som ani len základné štylistické pravidlá, okrem asi dvoch naozaj elementárnych, ktoré nás naučili v škole na slohu. Spätnej väzby som tiež mala iba málinko a keď už, tak v štýle „je to dobré/zlé“ bez nejakej (zmysluplnej) konkretizácie.

Nevediac o tomto hendikepe som sa po trojročnej pauze rozhodla znova dať šancu Cene Karla Čapka a to s Druhou planétou. A prečo som sa zapojila znova? Môj piaty román, Nula kelvinov, sa totiž išiel vydávať, čo mi zvýšilo autorské sebavedomie. Už som si však po skúsenostiach v CKČ nerobila veľké nádeje na víťazstvo. Súťaže som sa tentoraz zúčastnila už s pripustením si, že možno zase neumiestnim, ale čo je to proti tomu, že mi konečne vyjde knižka? Napriek tomu mi ale riadne poklesla nálada, keď koncom augusta prišiel ako vždy Interkom a ja som bola ako vždy nízko na hodnotiacom rebríčku. Tentoraz ôsma z dvadsiatich. Oproti prvotine len nepatrné zlepšenie.

Po tomto som si znova povedala, že s CKČ končím. Dôvodom bola kombinácia hrdosti a praktickosti. Nemala by som tam čo poslať. Ostatné romány boli na kategóriu novela pridlhé, novú poviedku som nenapísala už tri roky, z dvoch starých som jednu zverejnila, čím som ju diskvalifikovala, a o druhej som vedela, že bude z porotcovského pohľadu prislabá. Od nasledujúceho roka som síce začala písať ďalšie poviedky, ale neboli zo žánru fantastiky. O ďalšie dva roky som už síce písala aj poviedky zo žánru fantastiky… ale zostávala urazená hrdosť. Skúšala som s nimi iné súťaže.

Vráťme sa však ešte trochu dozadu. Po odoslaní Druhej planéty do CKČ, čo bolo päť rokov po odoslaní mojej prvotiny do CKČ, som v pomerne krátkom časovom období urobila v písaní výrazný pokrok. Jednak som konečne narazila na nejaké príručky a jednak ma veľa naučili redakčné úpravy románu Nula kelvinov. Prepadol ma pocit, že už viem ako na to. Už viem, prečo boli moje doterajšie príspevky neúspešné. Začala som ich teda horlivo prerábať. Prečo som však nenapísala radšej nové príspevky? Lebo čo som zlepšila na spracovaní, to ubudlo na ideách. Krátko po dopísaní Druhej planéty som upadla do spisovateľskej krízy, ktorá viac-menej trvá dodnes. Neprichádzali mi scény zo žiadnych nových románov. Nanajvýš sa doťahovali staré, ktoré boli založené dávnejšie (zbieranie nápadov pre román je totiž proces, ktorý trvá v priemere šesť rokov). A keď mi raz za uhorský rok prišlo aj niečo „zbrusu nové“, nemalo to tú pôvodnú šťavu, ten oheň, tie drásajúce emócie. Tak som vnímala svoje novšie poviedky. Ako mdlé a slabé. Aj preto – nielen pre doterajšie súťažné skúsenosti – som už neverila v ich víťazstvo. Ich posielanie do súťaží som brala skôr ako test toho, či má spracovanie skutočne až tak navrch pred nápadom.

S mojou tvorivosťou to bolo z roka na rok úbohejšie. Kedysi sa do mňa text lial divokým prúdom po desiatkach, ak nie stovkách strán a prinášal mi obrovskú radosť. Momentálne som už musela slová a vety vyťahovať z mysle ako z chlpatej deky a cítila som pri tom skôr trpkosť. A presne toto som si uvedomila ako tridsaťjedenročná pri spriadaní vtedy najnovšej poviedky Spirit a Opportunity. Písanie ma nikdy netešilo a teraz ma už neteší ani len to tvorenie. Aký to má celé zmysel? uvažovala som.

Ale Spirit a Opportunity som zapísala, aj keď viac-menej len preto, lebo som si už zaviedla zvyk jednej poviedky ročne. A nepáčilo sa mi to. Nepáčilo sa mi to iným spôsobom ako moja prvotina. Nevravím, že to nemalo emócie, že som neverila, že to môže čitateľa dojať (i keď aj v tomto som bola skeptická, lebo moje trpké spisovateľské skúsenosti ukazovali, že čitateľ je tvor nedojateľný), ale s tým, čo mohla zo seba vydať moja prvotina v prípade dobrého zápisu, to bolo absolútne neporovnateľné.

A čo vlastne robila v tom čase moja prvotina? Šesť rokov pred napísaním Spirit a Opportunity som ju dala stiahnuť preč zo stránok vydavateľstva Enigma. Hoci som ešte stále neprijala zdrvujúcu skutočnosť, že obrovské investície z mojej strany do nej sa nenaplnili, pochopila som, že prvé, druhé aj x-té kolo je prehrané. Ak – ak! – raz moja prvotina uspeje, stane sa tak až po generálnej prerábke. Prerábke takej veľkej, že som si na ňu netrúfala ani s mojimi novými schopnosťami. Vlastne, vtedy už starými – po onom skokovom zlepšení v 23 – 24 rokoch som zase zostala literárne stagnovať, ba možno až degenerovať.

Úprimne, neúspech mojej prvotiny a jemu podobné prípady považujem za najpodozrivejšieho kandidáta na pôvod môjho tvorivého bloku. Keď mozog vidí, že o tie nesmierne silné emócie sa nemá s kým podeliť, radšej už žiadne ďalšie vyrábať nebude. Môj život sa stal nemastným-neslaným prežívaním bez pozitívnych zážitkov, dokonca čo i len vnútorných. V tých rokoch som sa neraz pýtala na jeho zmysel, pátrala som po ňom, skúšala som speňažniť úplne inú oblasť mojej tvorivosti, ktorá nie je až tak závislá na múzach (ale zase ani v prípade úspechu neprináša až toľko radosti)…

Lenže v roku napísania Spirita a Opportunity sa stal zázrak. Moja prvotina sa vzchopila. Príbeh, ktorý bol, ako som sa obávala, už mŕtvy, zavraždený nezáujmom druhých, sa (stále bez akéhokoľvek záujmu druhých) rozhorel! A ja som zrazu vedela, ako ho prepracovať na rovnako kvalitnú úroveň, akú mali moje vydané romány. Prerábka, brzdená vydávaním ďalších kníh, mi trvala tri roky. Aj po nej má síce ďaleko od perfektnosti; niektoré pasáže sa síce veľmi vydarili, iné však podstatne menej. No už mám základ, na ktorom sa dá stavať, ktorý možno dobrúsiť.

A Spirit a Opportunity? Tú si vyžiadalo isté vydavateľstvo do poviedkovej zbierky. Lež beda, zbierka vyšla bez tejto poviedky. Zabudli na ňu! Ale bol to najšťastnejší prípad, kedy na mňa nejaké vydavateľstvo zabudlo.

Totiž, rozhodla som sa s touto poviedkou predsa ešte len vyskúšať Cenu Karla Čapka, kde smeli ísť len nikdy nepublikované príspevky. Bolo sté výročie zavedenia pojmu robot a súťaž dostala pri tejto príležitosti novú kategóriu: robotika. Na tú som cielila s poviedkou o robotoch na Marse. Nie na Mloka, ten mi už ani na um nezišiel – nie s takýmto slabým kúskom a nie po tom, ako som sa nikdy nepriblížila nielen k výhre, ale ani len k finále. Aj rok predtým som to skúšala s poviedkou Ochladzovač a nedopadla som o nič lepšie než so svojou prvotinou. Toľko k postupnému vypracovávaniu sa. Druhý dôvod mojej účasti v súťaži bol ten, aby porotcovia spoznali moju tvorbu. Už roky som sa totiž neúspešne pokúšala v Čechách vydať môj román Úvod do teórie chaosu. Poviedka nemusí vyhrať, ale môže niekoho zaujať. Pri prihláške do CKČ môžete odškrtnúť možnosť, aby vás porotcovia mohli kontaktovať. V toto som dúfala oveľa viac než v nejaké umiestnenie.

Keď prišlo vyhlásenie finalistov a ja som bola medzi nimi, myslela som si, že to je maximum, čo ja môžem v tejto súťaži dosiahnuť. Tešila som sa, že aspoň budem mať publikáciu v Čechách – všetci finalisti sú súčasťou zborníka. Ale potom prišiel online con s vyhlásením výsledkov (bol pandemický rok) a… akosi mi udelili Mloka. Hľadela som ako puk. Prišlo to ako blesk z jasného neba. Znova opakujem, bez akéhokoľvek predošlého dosiahnutia finále! Bez akýchkoľvek predošlých známok postupu v hodnotiacom rebríčku! A zrazu víťazstvo vo všetkých kategóriách okrem tej jedinej, kde som si myslela, že by som mohla mať hypoteticky šancu! Veru, cenu Robotika som nedostala.

Ani toto všetko ma ale tak nešokovalo ako to, že som vyhrala akurát s príbehom, ktorého tvorba mi priniesla absolútne najmenej potešenia zo všetkých. Pri ktorom som sa pýtala, aký má pre mňa literárna tvorba ešte zmysel. Nuž, poviedka Spirit a Opportunity zmysel dostala – ale aj keď je fajn, pekne sa vyníma v životopise, pomáha rozširovať moje meno, atď., takto to byť nemalo. Víťazstvo? Áno. Ale Pyrrhovo. Štrnásť rokov trvajúcou cestou k nemu som prišla o radosť z tvorivosti.

Bude to znieť ako falošná skromnosť a klišé, ale mojím hlavným cieľom v tvorbe nie je klásť si na policu sošky s ocenením. Mojím hlavným cieľom v tvorbe vždy bolo a bude prežiť si niečo spolu s ostatnými. Odovzdávať emócie ďalej v zhruba rovnakej intenzite. Ak ja prežijem pri tvorbe silné emócie, ale prijímateľ žiadne alebo iné než ja, je to rovnaké zlyhanie, ako keď ja neprežijem emócie žiadne, ale prijímateľ áno, dokonca aj keď sú to tie, ktoré by prežiť mal. Tým, že aj z tejto poviedky som nejaké emócie mala, jej úspech, prirodzene, nemožno nazvať tak úplne zlyhaním, ale nie je to ani jedno percento z takého fenomenálneho úspechu, aký by predstavovalo víťazstvo niektorého z mojich naozaj silných súťažiacich dielok, z ktorých najsilnejšia bola práve moja prvotina. A korunu tomu chabému úspechu nasadilo to, že moja prvotina dokonca ani po generálnej prerábke zatiaľ stále nedosiahla u čitateľov patričný úspech.

O ďalšieho Mloka už nezabojujem. Ale o to, aby si moja prvotina Príbeh Padajúcich Hviezd aspoň po vyše dvadsiatich (!!!) rokoch trápenia sa s ňou konečne našla fanúšikov, áno. Ostatne, že má istú nádej, ukazuje príbeh mojej druhotiny. Druhá planéta, kedysi tiež neúspešná v Cene Karla Čapka, po prerábkach a vylepšovaniach vyšla a žne prevažne pozitívne odozvy.

Zhrňme si na záver, v čom je môj príbeh celkom iný:

• Nezačala som svoj prvý súťažný príspevok považovať za beznádejnú hlúposť
• Neprestala som za úspech svojho prvého príspevku bojovať.
• Ako som sa postupne zlepšovala v písaní, nebolo to na hodnotiacom rebríčku CKČ vôbec badať.
• Súťaž som vyhrala s príspevkom, ktorý ma zo všetkých mojich prác tešil najmenej, kým práce, ktoré mali oveľa väčší potenciál, zostali nedocenené.
• A teda mám zo sošky vo vitrínke skôr rozpačité pocity.

Mohlo by vás zaujímať

• Vývoj mojich tvorivých období
• Odklínanie Prvej trojky
• Nie je prvotina ako prvotina
• Ôsmy raz a stále po prvýkrát
• Kde vznikali moje poviedky a romány?
• Schodíky ku kvalite
• Umenie korektúr